Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 3. kapitola

24.08.2011 (08:00) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2274×

Koč sa nepríjemne natriasal a doslova som počítala kamene, po ktorých sme prešli. Znova sme sa nadvihli a spadli na zem. Sto deväť. Pozrela som sa cez okno a uvidela... zeleň. Všade boli stromy, kríky a tráva. Všetko naokolo bolo zelené.

„O chvíľu tam budeme, zlatko,“ zašvitorila mi moja matka do ucha a ja som len pokrútila hlavou. Bolo zbytočné na to míňať slová. Moja matka mala asi jediný cieľ v živote - vydať svoje štyri dcéry.

Odvrátila som pohľad od okna a pozrela na moje tri sestry. Všetky do jednej boli rovnaké, iba ja som bola iná. Ony mali blond vlasy a boli nižšieho vzrastu, ja som mala ryšavé vlasy a bola som hrozne vysoká, čiže keď sme išli po ulici, vyzerala som oproti nim ako maják.

Elizabeth, Vivien a Emily boli povahovo po matke, ja zase po otcovi. On s nami ísť nemohol, lebo musel ešte niečo vybaviť v Londýne. Aj ja by som zostala doma a netrepala sa do nejakého zapadákova, ale matka na tom trvala.

Zrazu sme zastali a natriasanie prestalo. V sekunde sa však otvorili dvere koča a mladý muž nám podával ruku, aby nám pomohol vystúpiť.

Keď som vychádzala ja, tiež vyčaril očarujúci úsmev a podal mi ruku. Už som mu chcela povedať, či mu náhodou neprasknú ústa z toho úsmevu, keď som si všimla matkin pohľad. Ihneď som zatvorila ústa a zišla po schodíkoch koča, ale mladíkovu ruku som neprijala. Podišla som k sestrám a matke, ktorá sa na mňa pozerala prísnym pohľadom.

„Odtiaľto je to len kúsok cesty do zámku.“ Mladík zatvoril dvere koča, ktorý sa ihneď vybral cestou tam, odkiaľ sme prišli. Mladík sa strohým krokom pobral lesnou cestičkou a matka so sestrami sa rýchlo rozbehli za ním.

Prevrátila som oči, ale neostávalo mi nič iné, len ísť s nimi. Lesná cesta bola plná kameňov a bahna, takže bolo veľmi ťažké chodiť po nej v poltopánkach. Ja som mala, pravdaže, šťastie, lebo som si na cestu zobrala pohodlné, pánske topánky. Požičal mi ich môj najlepší kamarát v Lodýne. Jacob. Ja som, na rozdiel od mojich sestier, bola skôr chlapčenský typ. Moji kamaráti boli chlapci a pravidelne sme obohacovali našou prítomnosťou aspoň jeden strom v Londýne. Elizabeth, Vivien a Emily však najradšej sedeli na terase za domom a celé hodiny popíjali čaj s tými ich nafúkanými “kamarátkami“.

Les sa začal zrieďovať a mi sme sa zrazu dostali na úhľadne pokosený trávnik. Matka aj so sestrami uchvátene zhíkli a, priznám sa, ani ja som k tomu nemala ďaleko.

Pred nami sa týčil obrovský a mohutný palác. Bol rozdelený akoby na dve polovice. Oddeľovali ich veľké dubové dvere, ktoré teraz boli trochu pootvorené. Neviem prečo mi to tak pripadalo, ale po celej stene pred nami boli okná. A bolo ich tak veľa, až sa mi zazdalo, že oni ich po paláci hádzali a nie murovali. Pred palácom bola obrovská záhrada posiata kvetmi. Prvé, čo mi napadlo, keď som to uvidela, bolo... nádhera.

„Poďme, poďme. Nezaostávajte!“ Dostal sa mi do uší mladíkov hlas. Otočila som hlavu a všimla si, že matka aj so sestrami už stoja pred otvorenými dverami a s niekým sa vítajú.

Zdvihla som sukňu tých prekliatych šiat a utekala za nimi.

Práve som zastala vedľa matky, keď ma začala predstavovať.

„A toto je moja najmladšia dcéra, Susan,“ povedala a rukou mi pokynula, aby som podišla bližšie. Prepchala som sa cez sestry a uvidela muža približne v stredných rokoch. Blond vlasy mal úhľadne sčesané dozadu a oblek mu padol ako uliaty.

„Teší ma,“ povedal a galantne ma chcel pobozkať na chrbát ruky, ale ja som ho predbehla. S úsmevom som mu stisla ruku tak, ako to robia iba chlapi. Môj stisk bol pevný, a až keď som jeho ruku pustila, uvedomila som si, akej chyby som sa dopustila.

Zahanbene som sa vtlačila medzi sestry, ale to už sme vchádzali do paláca.

Keď sme prechádzali tými obrovskými dverami, niečo vo mne sa pohlo a ja som vedela, že sa práve začala nová kapitola môjho života...

... Posadila som sa na posteli a rukou si pretrela spotené čelo. Snažila som sa zhlboka dýchať, ale vôbec mi to nešlo. Pri nádychu sa mi pľúca čudne stiahli a ja som si musela odkašľať. Vstala som z postele a utekala do kúpeľne.

Hneď som vpadla do vane a nechala, aby na mňa stekala ľadová voda. Najprv som zhíkla, ale potom som sa strčila pod vodu a zaťala zuby.

Po čase som si na ľadovú vodu zvykla a nechala si ju len stekať po mojom nahom tele.

Nemohla som tomu uveriť. Ten sen pokračoval, ale niečo mi na tom nesedelo. Ako sa mi môže snívať o niečom, čo sa pravdepodobne skutočne stalo?

Vypla som vodu a omotala si uterák okolo tela. Vyšla som z vane a pozrela sa na mobil, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Šťastne som si vydýchla. Víkend.