Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 14. kapitola

28.11.2011 (07:00) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1596×

Alice:

Znudene som sedela v učebni biológie a čakala na Bellu. Neviem prečo, ale posledný čas mala blbý zvyk chodiť do školy neskoro, tak isto ako aj Edward. Obaja boli rovnako zvláštni a aj keď som vedela, čo sa deje, chcela som, aby na to prišli ostatní sami.

Včera ma Bella neuveriteľne vystrašila. Neprišla na prvú hodinu a na konci hodiny som mala víziu. Bella si v nej rýchlo hádzala veci do kufra a nakoniec ho aj zatvorila. Pre mňa to mohlo znamenať len jediné. Chcela odísť a to som jej nemohla dovoliť. Nasadla som do svojho žltého Porsche a čo najväčšou rýchlosťou išla k Belle domov. Keď som ju uvidela medzi dverami, myslela som, že od radosti vyletím z kože. Na rozdiel od toho som jej skočila okolo krku...

Dvere učebne sa zrazu otvorili a v nich stála Bella. Vyzerala presne tak isto ako v posledných dňoch. Vlasy mala neučesané, kruhy pod očami a celé jej telo vyzeralo tak divne. Bella sa ospravedlnila, že mešká a už sedela vedľa mňa v lavici.

„Ahoj," pozdravila ma s chrapľavým hlasom.

„Ahoj? Bella pozri sa na seba ako vyzeráš!" šepla som a zahľadela sa jej priamo do očí.

„Ehm, nestihla som sa učesať," povedala a začala počúvať učiteľovu prednášku. Ja som však bola rozhodnutá zistiť, čo sa to tu deje. Nahla som sa k nej a pošepkala jej do ucha:

„Čo sa deje?"

„Nič," odpovedala a ďalej počúvala učiteľa. Aj ja som sa otočila k učiteľovi, no v mysli som vymýšľala plán, ako to z Belly vypáčim.

Bella:

Hodina skončila a ja som vyšla z učebne. Vedľa mňa sa objavila Alice a sústredeným pohľadom ma pozorovala. Pri Alice ste nemohli mať žiadne tajnosti a ja som ich aj napriek tomu mala až nad hlavu.

„Vážne mi nič nie je, Alice. Iba som sa zle vyspala," povzdychla som si a chcela som prejsť, no Alice mi zatarasila cestu.

„Ak by si sa zle vyspala, mala by si kruhy iba pod očami, ale teraz vyzeráš celá... divne. Akoby ťa niečo trápilo," povedala a ja som sa na ňu prekvapene pozrela. Už som išla povedať nejakú vymyslenú výhovorku, keď sa za mnou ozval ten najkrajší hlas na svete.

„Bella?" Otočila som sa zahľadela sa do očí farby tekutého zlata. Snažila som sa spracovať nejakú normálnu odpoveď, no zatiaľ mi to veľmi nešlo. Po chvíli sa mi ale v hlave zjavila varovná žiarovka a ja som sa našťastie spamätala.

„Á-áno?" zakoktala som sa a v tej chvíli som sa chcela prepadnúť pod čiernu zem.

„Nechcela by si sa ísť dnes prejsť?" povedal a ja ani neviem ako a už som kývala na znak súhlasu. Vtedy som však vôbec nerozmýšľala a až keď Edward odišiel so slovami, že ma počká pred školou, som si uvedomila, akú chybu som urobila. Oprela som sa o protiľahlú stenu a snažila sa vyhnať si z hlavy farbu tekutého zlata.

Keď som sa ako-tak spamätala, otvorila som oči a hneď uvidela Alicin nadšený úsmev. Oči som znova zavrela, no bolo mi to prd platné. Bola som v takej veľkej kaši, že ani sám Herkules by ma z nej nevytiahol...

Škola skončila a ja som stála na parkovisku školy. Mala som dokonalý plán. Budem sa tváriť, že som na to zabudla a pri najlepšom aj on by na to mohol zabudnúť. Tak by to aspoň bolo najlepšie.

Šťastie mi ale neprialo, lebo hneď som uvidela Edwarda, ako stojí opretý o moje auto a pozerá sa priamo na mňa. Tak asi na to nezabudol. So sklonenou hlavou som došla až k nemu a môjmu Chrobákovi.

„Pôjdeme?" Začula som a váhavo zdvihla hlavu. Prikývla som a už som chcela nastúpiť do Chrobáka, no on sa mi postavil do cesty. Čo s tým dnes všetci majú?!

„Nemohli by sme ísť mojím autom? Do toho terénu, kde ťa chcem zobrať, sa s tvojím autom asi nedostaneme," povedal a ja som sa naňho prekvapene pozrela. Čo ma chce uniesť? Veď by som sa ani veľmi nebránila...

„Tak fajn," šepla som a išla hneď za ním. Zastavil pri svojom Volve a elegantne mi otvoril dvere auta. Na takéto správanie som nebola zvyknutá, ale nedala som na sebe nič poznať a pohodlne som sa usadila v jeho aute. Hneď na to už sedel vedľa mňa a ja som sa mohla iba diviť, ako to tak rýchlo stihol.

Naštartoval motor auta a vyšiel z parkoviska školy. Celú cestu som ho pozorovala. Ešte aj pri obyčajnom šoférovaní bol elegantný. Keď som sa v duchu pristihla, na čo to vôbec myslím, myslela som, že sa odstrelím. Po nejakom čase zastavil a už mi ako pravý džentlmen znova otváral dvere auta. Pri vystupovaní som sa nepatrne dotkla jeho ruky a ako na povel sme obaja nadskočili. Robila som sa však, že som si to nevšimla a radšej som sa okolo seba poobzerala.

Boli sme niekde hlboko v lese a musela som uznať, že tadiaľto by môj Chrobák asi neprešiel.

„Poď, musíme ísť ešte trochu ďalej," povedal a zmizol v lese. Na nič som nečakala a išla rýchlo za ním. Nemala som potrebu stratiť sa v tejto džungli. Stále som ho nasledovala a pritom som sa snažila nepotknúť.

Na moje prekvapenie sa však les začal zrieďovať a zrazu sme stáli na lúke, ktorá bola posiata miliónmi kvetov. S otvorenými ústami som sledovala tú krásu. V prostriedku lúky bolo malé jazierko, ktoré vytvorila sama príroda. Lúka bola ohraničená stromami a ja som si mohla iba predstaviť, ako to tu prekrásne vyzerá, keď svieti slnko.

pieseň

Otočila som sa a zdvihla hlavu. Stál rovno predo mnou... tak blízko, že som cítila jeho chladný dych na svojej tvári. Cítila som, ako mi naskočila husia koža a mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Zavrela som oči a chcela som ochutnať tie jeho dokonalé pery, keď som pocítila tú starú, skoro už nepoznanú bolesť v srdci.

Odtiahla som sa od neho a sadla si do trávy. Skôr som sa do nej zvalila, ale to bolo vlastne jedno. Cítila som, ako si sadol vedľa mňa a zobral mi ruky do tých svojich.

„Prečo, Bella?" šepol a chcel sa mi dotknúť tváre a tým zotrieť slzy, ktoré mi začali stekať po lícach.

„Ja nemôžem, Edward... nemôžem ťa milovať." Odvrátila som tvár, aby nevidel ďalšie slzy, ktoré boli ako votrelcami na nežiadanom území. Napriek mojím protestom ma ale chytil za bradu a prinútil ma pozrieť sa mu do očí.

„Prečo?" šepol a ja som sa beznádejne postavila na nohy.

„Pretože ja už nedokážem znova milovať! Už nie!" zakričala som a tvár si skryla do dlaní. Všetky spomienky sa začali drať na povrch, rovnako ako aj všetka tá bolesť. Oprela som sa o jeden strom a stále som na sebe cítila Edwardov pohľad. Neviem, čo to do mňa vošlo, no bolo to ako nejaký výbuch v mojom vnútri. Tak silný, až...

„Pred dvoma rokmi, ešte v Phoenixe, som hrala na klavíri. Klavír bol pre mňa všetko, bol to môj život. Dokázala som pri ňom presedieť celé hodiny a aj tak ma to neomrzelo. Hrala som na rôznych vystúpeniach a po čase som si začala budovať aj kariéru. Postarala som sa o to, aby mala pevné základy, aj keď tie sa budovali veľmi ťažko. Ale podarilo sa mi to.

Ten deň si pamätám veľmi dobre... bolo to v jednu neskorú večernú hodinu v divadle Vita. Boli tam milióny divákov a ja som hrala iba pre nich. Na konci som zožala veľký aplauz, no po mojom vystúpení mal vystúpiť ešte niekto. A keď som ho uvidela, zacítila som niečo, čo ešte nikdy predtým. Bola to láska. Bola to láska k tomu mužovi, ktorý sedel za klavírom a hral tú najkrajšiu pieseň. Ten zvuk, ktorý vychádzal z klavíra, to bolo to najkrajšie, čo som kedy počula. Keď skončil, diváci mu tlieskali ešte viac ako mne, ale ja som mu nezávidela. Skôr som mu to priala. Otočila som sa na opätku a odišla do svojej šatne. Večer, keď nám skončil koncert, som zistila, že nemám odvoz. Chcela som si už zavolať taxík, keď predo mnou zastal čierny Mercedes. A z neho vystúpil on... muž, ktorý hral na koncerte. Ponúkol sa, že ma odvezie domov a ja som vtedy vôbec nepremýšľala nad tým, žeby ma mohol uniesť, alebo niečo podobné a tak som nasadla do auta. Odviezol ma domov a celú cestu sme sa rozprávali. O hocičom. Keď som vystupovala z auta, dala som mu svoje číslo a ani nie o dva dni mi volal, či by sme sa nestretli. A tak začala láska ako z televízie." Zasmiala som sa svojmu prirovnaniu. Povzdychla som si, ale pokračovala som ďalej:

„Mark bol úžasný. Láskavý, dobrý a dokonca som ho milovala. Milovala som tie jeho čierne kučeravé vlasy, tie jeho oči, ktoré mi veľakrát pripomínali rozbúrené more. Ani raz sme sa nepohádali. Na všetko sme mali rovnaký názor, všetko sme robili spoločne. Moju kariéru to nezlomilo, naopak - Mark ma veľmi podporoval. Takto to išlo dva roky, až som zistila, že som tehotná. Bola som neuveriteľne šťastná. Predstava, že vo mne rastie plod mojej a Markovej lásky bola nepredstaviteľná, ale aj napriek tomu krásna. O týždeň ma Mark pozval na večeru. Bola som rozhodnutá, že tam mu to poviem, že on sa to dozvie ako prvý, pretože nik iný to ešte nevedel.

V ten večer prišiel po mňa, ako zvyčajne, na svojom Mercedese. Celú cestu do reštaurácie sme sa rozprávali a ja som horela nedočkavosťou, ako zareaguje na to, že som tehotná. Asi v polovičke cesty som ale začula trúbenie. Dralo mi uši a ja som vedela, že je zle. A keď som ucítila tupý náraz a vôňu krvi, moje zistenie sa len potvrdilo. Havarovali sme.

Prebudila som sa až v nemocnici. Pamätám si, že prvé, čo som uvidela, bol biely strop a potom moju matku, Renée, ako sedí pri mojej posteli a plače. Pýtala som sa jej, čo sa stalo, no povedala mi to až po troch dňoch," hovorila som to a tú chvíľu som mala pred očami. Zavrela som oči a pokračovala.

„Mark bol mŕtvy a ja som potratila. Ja jediná som tú haváriu prežila, aj keď s ťažkými zraneniami. Keď som sa však mala vrátiť do školy, nedokázala som to. Všetko mi ho tam pripomínalo, dokonca som prestala hrať na klavíri. Keďže moji rodičia boli rozvedení, mojou jedinou útechou bolo presťahovať sa sem, do Forks..." dokončila som a zdvihla hlavu z dlaní. Edward sedel v tráve a zarazene na mňa pozeral. Tváril sa akoby to všetko prežíval so mnou... akoby cítil tu bolesť, čo cítim ja.

Zdvihol sa, stále ma pozorujúc, podišiel ku mne a pobozkal ma.

Bolo to tak spontánne a neuveriteľné. Teraz som sa mu však nebránila, práve naopak. Pritisla som sa k nemu ešte viac a bozk ešte prehĺbila.

Až teraz som si uvedomila, že Edward je ako nejaké lano, ktoré je schopné ma vytiahnuť z toho rybníka bolestivých spomienok. A ja som sa toho lana dobrovoľne chytila. Chcela som zabudnúť na všetko zlé, čo sa mi v živote prihodilo a ak to bude možné len s Edwardom, tak to rada podstúpim.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 14. kapitola: