Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce a myseľ - 6. kapitola

06.05.2012 (21:00) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1630×

Edward:

Odvtedy, čo som utiekol, som išiel pomalým krokom až k letisku. Keďže lety zo Seattlu do Ríma nie sú časté, a ja som nechcel prestupovať, musel som si počkať dva dni. Cez tie dva dni som sedel na letisku, prechádzal sa okolo letiska a prinajhoršom som išiel niekde do parku. Pracovníci letiska sa na mňa pozerali ako na blázna, ale vďaka pracovníčkam nič nespravili.

Stále som myslel len na to samé. Ako som odišiel od Belly. Hovoril som si, že je to správne rozhodnutie, že ona bude stále pri Nathanielovi a že na mňa si nikdy nespomenie, a nie to sa do mňa ešte zamilovať, ale nič nepomáhalo. Môj mobil bol plný zmeškaných hovorov od Ara, ktorý bol netrpezlivý. Ja som nemal ani najmenšiu chuť sa k nemu vracať, ale nemal som inú možnosť. Buď ísť naspäť, alebo ostať tu a užierať sa svojím strašným životom, ak sa to tak dá nazvať. Tam aspoň trochu zabudnem. Aj keď som chcel odhaliť tú záhadu okolo Bellinej premeny, ale už som ich nechcel viac obťažovať svojou prítomnosťou. Hlavne Nathanielovi to zjavne vadilo.

Sedel som na letisku a robil všemožné veci, aby som nemyslel na Bellu. O hodinu by som mal nastúpiť na môj let. Konečne sa aspoň zbavím mesta, ktoré by mi ju len zbytočne pripomínalo. Hypnotizoval som tabuľu s odletmi, asi tak, ako okoloidúce ženy a dievčatá hypnotizovali mňa. Nemal som silu im oplácať pohľady, a nedajbože, s nimi flirtovať, ale ony si to zrejme nevšimli.

„Na aký let čakáš?“ opýtalo sa ma neznáme dievča, ktoré zjavom vyzeralo tak na sedemnásť až osemnásť rokov. Nepriateľsky som sa na ňu pozrel, zrejme preto, že mi začala tykať, aj keď som o storočie starší než ona. Podľa jej myšlienok môj pohľad pochopila zle, a tak sa jej rozbušilo srdce, že som si myslel, že budeme musieť volať doktora. Všimol som si, ako ju, asi jej kamarátky, sledujú a šepkajú si.

„Idem do Ríma,“ odpovedal som jej, ani neviem, prečo. Nechcel som túto konverzáciu začať.

„Ó, Talian,“ pomyslelo si to dievča. Tomu som sa z chuti zasmial. Jej inteligencia nebude veľká, keďže som bol na prvý pohľad bledý ako smrtka, teda, presný opak Taliana.

„Dobre, dobre, idem na to,“ povzbudzovala sa neviem k čomu.

„Ja som Tina,“ predstavila sa a podala mi ruku. Keď som videl, že svojím predstavením by som to len predĺžil, rozhodol som s tým skončiť, aj keď by mi po poslednom týždni pomohlo trochu zdvihnúť sebavedomie.

„A ja mám dvadsaťpäť, ženu a dve deti,“ oznámil som jej s poriadnou dávkou drzosti. Ona zostala šokovane stáť. Jediné, na čo mala silu, bolo stiahnuť ruku. Vôbec nečakala takúto reakciu, dokonca si myslela, že mám záujem, z čoho som bol šokovaný ja. Rozhodol som sa túto trápnu chvíľku pre obidvoch prerušiť, a tak som odišiel smerom k pánskym záchodom, aj keď neviem, čo tam budem robiť. Posledné, čo som zachytil, bolo, ako s plačom uteká za kamarátkami.

Let mal kvôli búrke pol hodinové meškanie, takže ďalší čas, ktorý môžem stráviť myslením na Bellu. Úžasné. Znova som si sadol, dostatočne ďaleko od všetkých žien a čakal na môj let. Kufor som si nosil všade so sebou, aj keď nebol veľký, bol zbytočná záťaž. Vyzdvihol som si ho v aute a zaplatil noc v hoteli, v ktorom som sa ani neukázal. Otvoril som si kufor a sledoval, čo tam vlastne mám. Bolo tam podstate len to, čo som stihol za tie dva týždne nakúpiť na oblečenie, aby som aspoň trochu vyzeral ako človek.

„Cestujúci na let do Ríma môžu začať nastupovať.“ Hneď, ako to dopovedala som sa aj s mojím malým batôžkom postavil a smeroval k terminálu. Našťastie nenastupovalo veľa ľudí, takže netrvalo dlho a už som sedel v lietadle. Samozrejme, nám ešte letuška oznámila, že si musíme počkať dokiaľ odletíme, kvôli silnej búrke. To sa mohlo stať len mne. Síce veľkou nevôľou, ale rozhodol som sa pred štartom zavolať Arovi, nech vie, že som na ceste. Vybral som z vačku mobil a vytočil jeho číslo.

„Kde toľko trčíš?“ opýtal sa - zjavne naštvaný - Aro.

„Trochu sa to predĺžilo, ale už som na ceste, žiadny strach. Ako si si asi všimol, všetko som vyriešil,“ pochválil som sa.

„Tak prečo si mi nezdvíhal? Nie je na svete len Seattle. Potrebujeme ťa tu! Ako vidím, znova budeš chodiť s Jane. Dúfam len, že si sa vážne o všetko postaral,“ dohovoril a zložil.

Z tohto rozhovoru som mal len nižšiu chuť sa vracať naspäť. Prečo sa tam vlastne vraciam? Kvôli tomu, prečo som tam ostával – kvôli Belle. Ostával som tam len preto, že som to bral ako osobný trest za to, že som zavinil jej smrť, ale ona žije. Tak, ešte raz. Prečo sa tam vraciam? Ale podstate zomrela. Ale prečo? Vážne kvôli mne? Ale keď je teraz upírka, musela mať po mojom odchode kontakt aj s inými upírmi, takže možno nie som príčinou. Ale keď sa nevrátim do Volterry, tak ma Aro pošle zabiť a keď uvidí Bellu a upíra, ktorý zapríčinili vraždy v Seattli, tak zabije aj ich. Ale ja musím vedieť odpoveď! Chcel som sa postaviť a odísť za Bellou, ale zrazu sa pri mne zastavila letuška s dvomi ochrankármi.

„Prosím vás, ste Edward Cullen?“ opýtala sa ma.

„Áno,“ odpovedal som jej najšarmantnejšie, ako som len vedel, pretože som videl, že z tohto nevyjde nič dobrého. Snažil som sa jej čítať myšlienky, ale ona nič nevedela, len jej povedali, že ma má zavolať.

„Tak, prosím, pôjdete s pánmi?“ Ukázala na tých dvoch chlapov, ktorí stáli za ňou. Ten jeden mi naložil putá a obidvaja ma zobrali za ramená, asi si mysleli, že ma to bolí, ale ja som to ani necítil. Skrátka, urobil som šou pre celé lietadlo. Takto ma vliekli, až do tej ich miestnosti s dvoma stoličkami oproti sebe a stolom medzi nimi a jedinou žiarovkou.

 „Terorista jeden hnusný,“ pomyslel si jeden a ja som naňho šokovane civel. Čo tým, doriti, myslí?

„Taký, ako on ničia našu zem,“ pomyslel si druhý a ja som ostal v nemom úžase. Oni si myslia, že chcem uniesť lietadlo, či čo?

„Tak, poviete mi, prečo som tu?“ opýtal som sa rovno. Bolo vidno, že sa chcú hrať na zlých policajtov, ale boli to len ochrankári. Jeden ma surovo zobral pod krk a ja som sa musel poddať, aby nezistil, že mi tým ani trochu neublíži.

„Čo ty, krásavček? Utečie ti lietadlo?“ Pustil ma a obidvaja sa začali smiať.

„Neboj, už je na ceste FBI,“ povedal ten druhý. Tak teraz prestávala sranda. Oni si asi vážne myslia, že som terorista. Nemôžem si dovoliť mať záznam. Čo keby sa to zopakovalo o päťdesiat rokov a ja by som vyzeral tak isto?

„Dobre, dobre. Poviete mi, čo sa tu deje?“ Obidvaja sa na seba s úsmevmi pozreli, ale ani jeden na nič konkrétne nepomysleli. Bože, keď toto zistí Aro, zabije ma. Zrazu tam vošli traja muži v oblekoch.

„Dobre, chlapci, my to tu už zvládneme,“ povedal mu jeden z nich a posadil sa na jednu stoličku predo mňa. Tí ochrankári odišli, ale tento sa len prehraboval v nejakých papieroch.

„Prosím, poviete mi aspoň vy, čo sa tu deje?“ opýtal som sa ich zúfalo.

„Ale samozrejme. Jedno dievča tu nahlásilo, že máte u seba bombu a že ste terorista.“ Pozeral som na toho muža, ako na prízrak a nemohol som uveriť vlastným ušiam.

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce a myseľ - 6. kapitola: