Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 23. kapitola

03.12.2013 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1757×

(Demetri)

Takmer nehybne som ležal na posteli pretkanej jemnou vôňou, ticho sledoval mimoriadne zaujímavý strop a hral sa s vlasmi blondínky na mojej hrudi.

Som hajzel. Samozrejme, že moje chovanie to potvrdzovalo. Nemal som k ženám súdnosť, vzťah, nič. Necítil som k nim ľútosť.

Celkom veľká zmena nastala, keď som zistil, že sa dá novorodenému vysať krv. Po citovom prepojení sa nedalo odeliť od príchodzej osoby, či by sa snažil jeden, alebo druhý. Ale ako to má riešiť upír, ktorý takto "uhryzol" dve upírky?

Jane ma milovala. O tom nebolo pochýb. Po tom všetkom, čo som jej spravil, bolo to dievča tak naivné a stále ku mne niečo cítilo. Akoby aj tak stála o to, že sa jej čo i len dotknem. V istom zmysle slova ma to akosi egoisticky podporovalo. Najkrutejšia upírka vo Volterre, a nebráni sa mi, pretože ma miluje. Najmocnejší dar zo všetkých, ktorý na mňa nedokáže použiť.

Ako je vlastne niečo také možné? Aby obyčajná láska dokázala ovládať upírie telo?

Niečo tak povrchné, a dokáže to viac, než hocijaké iné vyhrážky.

Jane sa o niekoľko milimetrov posunula, akoby sa snažila vyprostiť z môjho zovretia.

„Chystáš sa utiecť?" šepol som zvedavo. Potom som jej chytil vlasy pevne do päste, tak, aby musela ísť ich smerom, a vytiahol ju za ne až ku mojej hlave. Nepatrne sa zachvela, ťažko určiť, či strachom, zlosťou alebo vrušením, nedivil by som sa, keby všetkým naraz. Potom som jej druhom rukou chytil sánku a zovrel ju medzi prstami. Jej tvár som teraz videl z profilu. Pery mala zľahka otvorené a čelo zvraštené.

„Ja ťa tak nenávidím," šepol som jej do ucha, a tak, aby mi nedokázala vo fyzickom zovretí odporovať, som jej mlčky zosunul dlaň na spánku po krku a prešiel po nahom hrudníku. Znovu sa zachvela.

Toľko rokov vo Volterre a aj tak nedokáže použiť k obrane ruky...

„Si nechutný, hnusný zvrátený hajzel," šepla potichu. Pustil som jej vlasy, rukou však zašiel ešte nižšie, na brucho. Ticho zastonala.

To ma pobavilo. „Milujem, že cez to, čo ti robím, medzi nami ostáva ten istý vzťah." Zapriadnutie.

Ešte trošku ju potrápiť... Jemne som podsunul ruku pod jej chrbát, zopal obe spolu, akoby som ju objímal, a potom slabúčko stlačil. Jej krehký hrudník okamžite narušila jedna trhlina a ona sykla bolesťou. Uškrnul som, sa, keď jej konečne ruky vystrelili k mojim.

„Pusť," sykla slabo.

„Nie," odpovedal som proste. Znovu úpenlivo zasypela bolesťou. Pritom som ju držal tak slábučko, akoby sa sama mala čochvíľa rozpadnúť.

„Pusť ma!" Tentoraz zvukové vlny vyrazili o niečo väčšiu razanciu.

„To máš za toho hajzla," zapriadol som, keď sa so slabým zastonaním od bolesti jej telo bezmocne uvoľnilo v mojom zovretí. Až vtedy som ju nechal. Akoby som jej tým zobral všetkú energiu. Na niekoľko sekúnd mi len bezmocne ležala na hrudi. Počas toho boli počuť len zvuky, ako sa jej chrbát a rebrá znovu dávajú do poriadku.

Potom sa pretočila na bok ku kraju postele, skĺzla z môjho tela a chystala sa odísť. Tak to nie.

Chytil som jej bok, drapil ju za neho a ledabolo opäť strhol na posteľ. Chystala sa k obrane, no keď som jej znovu ústa zaplnil mojimi bozkami, stíchla. Jemne som jej prešiel po boku, keď nechcene ticho vzdychla. Potom som sa zdvihol sám, v sekunde sa obliekol a s úškrnom na ňu pozrel. S dychtivým, žalostným výrazom sedela na posteli a sklamane na mňa hľadela.

„Máš pravdu, som len idiot," kývol som jej na pozdrav.

„Demetri..." zamrmlala potichu a natiahla ku mne ruku, akoby ma tým mohla privolať späť. Dvere sa zatresli. Ovalila ma jemná vôňa chodby. 

A teraz Isabella. Pekne na striedačku.

Podľa mňa nebola sama presvedčená o tom, čo ku mne cíti, a, aby som to priznal na rovinu, bol som na tom podobne. Bola sčasti tak neuveriteľne obetavá a zároveň tvrdohlavá. Akoby chcela zachrániť každého na planéte.

Nikto o to nestojí.

„Jane?" započul som Bellin hlas z mojej (jej, našej?) izby, ešte, kým som stihol otvoriť dvere.

„Žiarliš?" vrátil som jej poznámku znudeným hlasom, keď ma čosi zarazilo. Znovu som nasal vôňu izby. „Felix?" spýtal som sa s úškrnom.

„Áno, zatiaľ, čo ty si si užíval, mi tvoj úžasný priateľ odtlačil dlaň na krk." Bellinke sa nepáči násilie?

„Tak to mu gratulujem." Mlčky zaťala zuby.

„Dnes ma neštvi, Demetri. Dnes nie," zamrmlala potichu.

To ma pobavilo.

„Čo urobíš Znovu po mne hodíš vázu?" preniesol som teatrálne a letmým polkrokom k nej vykročil. Ona však len stála, pokojne, bez hocijakých ošívaní, a sebavedomo mi hľadela do očí. Natiahol som sa rukou k jej pleci. 

A odrazu ma čosi zarazilo. Pol metra od nej som jednoducho nedokázal prekonať zvyšnú vzdialenosť. Čo to...?

Prešiel som po tej neviditeľnej clone prstami, keď odrazu vystrelila na desaťnásobnú vzdialenosť - a s ňou aj ja. V rozpoložení piatich metrov od Belly sa jemne zavlnila, zatiaľ čo ja som pohľadom z rozmláteného stola premeral osobu v nej zahalenú od hlavy až po päty.

Belliné ústa boli teraz vytiahnuté vo vysokom úškrne. Takom, ktorý som u nej ešte nevidel. Spokojnom, víťaznom.

„Zadrží každý pohybujúci sa predmet v mojom okolí," informovala ma s desivým úškľabkom, a podišla o niekoľko krokov ku mne.

„Vieš, čo to znamená, Demetri? Bez problému ťa teraz viem zabiť. Stačí mi len toto." Ukazovákom sa jemne obtrela o hmotu, ktorá ju tenko obopínala. Pri tom dotyku zapulzovala.

„Zabi ma," prehodil som ironicky, „Ara potešíš a pre mňa to bude len ďalšie úžasné dobrodružstvo," uškrnul som sa na ňu. Nedokáže to. „Do toho, bež ku mne a odtrhni mi hlavu. Bež!" skríkol som na ňu opovržlivo.

„Nechcem ťa zabiť... teraz..." prehodila to so značným súdnym pokračovaním.

„Takže koho budeme vraždiť?" prezrel som si ju s úškľabkom.

„Mňa," povedala pokojne.

Vypleštil som na ňu svoje karmínové oči.

„Si blázon?" Nepatrne na mňa pozrela, v očiach sa jej miešala neistota.

Odrazu sa tá fatarmorgána stiahla. To som využil. V sekunde som sa pozbieral zo zvyškov stola, chytil ju pod krk a tresol s ňou o stenu. Ani si nedokázala predstaviť, ako ma tým naštvala.

„Úplne si sa pomiatla!" zvrieskol som na ňu , na dôvažok jej chytil vlasy do päste a hlavu jej nepríčetne tresol o stenu. Zaúpela od bolesti.

„Tebe na mne záleží," pípla pridusene, no stále dosť jasne. 

Pri tomto som strnul ja. Áno, Bella... Záleží.

„Prečo si tak sprostá?" S tými slovami som ju pustil.

„Prečo potom pri zmienke tvojej smrti ostávaš chladný, ale keď spomeniem svoju, si odrazu nepríčetný?" Ach, Bella, trafila si do čierneho.

„Pretože som upír so samovražednými sklonmi, ak si dáma ešte nestihla povšimnúť," precedil som medzi zuby nevrlo.

„Ja som skôr zaznamenala, že máš pudu sebazáchovy toľko, čo by sa mi pod nechet vošlo," vystrčila svoj miniatúrny malíček. Uchechtol som sa.

„To je dobrý postrech. Možno z teba napokon predsa len niečo bude." Pohŕdavo si odfrkla, potom prešla okolo mňa (ďalšia novinka), a nezúčastnene si sadla na postel.

Bola tak príťažlivá, keď sa hrala na urazenú. S prekvapením som si uvedomil, že ma jej telo zase raz láka viac, než by to bolo zdravé. Toto ale skutočne presahuje všetky hranice. Ja nie som nymfoman!

Cez moje hranice som však podišiel k jej jemne odhalenému chrbtu. Na tom kúsku bolo vidno každý jeden krčný stavec a časť lopatiek. 

„Budeš sa ďalej zakrádať?" prehodila nezúčastnene. Ticho som sa tomu uchechtol, potom prekonal vzdialenosť tých pár metrov a potichu jej prešiel prstom po šiji. Zachvela sa. 

„Nehýb sa," zavrčal som na ňu, s tými slovami som prešiel ku pravému ramienku trička a ticho ho stiahol. Ruka jej vystrelila späť k nemu.

„Ako ti mám veriť, keď si hocikedy užiješ s inými? Pusť ma," zavrčala temne. Tie jej chabé pokusy vyzerať hrozivo...

„Sme Volturiovci, Bella," vmietol som jej ticho, kladúc dôraz na naše meno, „narozdiel od tvojej bývalej rodinky, ktorá si po večeroch číta o líške a zajačikovi, sme skutoční upíri. Krv, popravy a sex patria k našemu životu," zapriadol som hlavné zásady vecne.

„Cullenovci takí neboli. Nezabíjali nevinných," snažila sa mi protirečiť.

„Ľudia zabíjajú tak, ako my pre jedlo, oni pre potešenie. Rovnako brutálne a pomalšie, zabíjajú ešte viac ako my, a nás nazývaš monštrá?" 

Niekoľko sekúnd len potichu sledovala moju tvár, akoby potrebovala nájsť nejaký dostatočný dôkaz k tomu, že si len vymýšľam. Jej oči sa pritom plnili čiernotou a ja som len mohol typovať, z ktorého dôvodu. 

„Si debil," skonštatovala nakoniec polohlasom a sklonila hlavu.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 23. kapitola: