Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 16. kapitola

16.08.2013 (08:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1838×

„Emol, Bella." Poslušne som posunula rukou do prava a zahrala vysoký akord. Potom som prešla o čosi nižšie, zatiaľ čo druhá ruka doprovádzala rytmusom niekoľkých klapiek tenkú melódiu. E minor. Em akord, em chord. Nijak zložité.

„Výborne," pochválil ma Alec, potom chytil moju dlaň hrajúcu rytmus a posunul ju o oktávu vyššie. Lepšie.

„Vy... Vychádzaš s Renesmee?" spýtala som sa ho po chvíle hrania bez náznaku slova. Zamyslene prikývol, hrabúc sa popri tom medzi stohami papierov zaplnených notami.

„Aro mi hovoril... Že sa s ňou ty a Jane stretávate," doplnila som ako dôvod, prečo som sa ho to spýtala. Povzdychol si.

„Veľmi dobre vonia," zhodnotil priškrtene, potom vytiahol jednu z skladieb a predložil ju na podstavec. Hudba pre štyri páry rúk. Plynule som prešla z Emolu nižšie a začala hrať tichú melódiu, doprovádzaná jemnými presmyčkami hlbokých tónov z rozochvených klapiek.

„Mne zase Jane hovorila o tom, že ťa nemám púšťať preč, keď po teba príde Demetri alebo Felix." Niekoľko falošných tónov z mojej strany.

„Jane zrejme zle chápe význam slovného spojenia: súkromné záležitosti," povedala som sucho. Na chvíľu jeho melódia utíchla. Prekvapene na mňa pozrel.

„To je tak zlé, že o tom odmietaš rozprávať?" spýtal sa s jemne nadvihnutým obočím. Sklopila som oči k zemi a potichu nechala dopadnúť ruky na lono. Fantázia. Súrodenecké vzťahy bývajú preceňované.

„Ubližujú ti?" Priama otázka.

Niekoľko sekúnd som nedokázala prehovoriť. Načo sa zdôverovať s problémami, ktoré nedokáže vyriešiť?

Za prvé, nemajú to nijak zakázané. Za druhé, nie sú jediní, jednoducho to ich morálne a fyzické tlčenie a ponižovanie už na moju maličkosť pôsobí viac, ako útoky ostatných. A a tretie, tento problém je v tomto prípade vec, ktorú si mám vyriešiť sama a bez svedkov. A ja exhibicionistka skutočne nie som.

„Nie," šepla som už s beztarostným tónom. Potom som sa obrátila ku klavíru a ďalej hrala. Na Aleca som sa už nepozrela. Započula som len jeho zúfalé povdychnutie, keď sa znovu zapojil.

Na dvere ktosi zaklopal. Jediný tichý zvuk, a celú niť myšlienok som stratila. V strachu som prekvapene uskočila a narazila chrbtom do Alecovho ramena.

Jane.

„Máš ísť za Arom," zašveholila na Aleca sladkým hlasom. Nezvyčajne sladkým. Alec len kývol, potom sa postavil a v sekunde zmizol za dverami. 

Nastalo ťaživé ticho.

„Prečo si mu klamala?" zaznel po chvíli od dverí dievčenský hlas. 

„Nemám potrebu a sklony k tak ťaživému exhibicionizmu, aby som niekomu rozprávala o svojich osobných problémoch," vysvetlila som temne.

„Alec vie o všetkom, čo robím. Vždy to tak bolo, je a bude a nevidím dôvod, prečo by si mala byť výnimkou." Jednoduchý dôvod. V tomto prípade však pre moju maličkosť neuspokojivý. Akoby aj mohol byť, keď sa verejne priznala k tomu, že sa s tým malým kazisvetom rozpráva o tom, ako jej niekto povedal, že má krásne oči. Krásne ich mala, to nepopieram, len tá pointa je jemne znevažujúca.

„Prečo?" zopakovala som jemne zvýšeným tónom, „možno by som ja nemala hovoriť tebe veci, o ktorých chcem, aby sa to udržalo v tajnosti len medzi štyroma očami," zavrčala som na ňu naštvane. Temne na mňa zazrela.

Náznak bolesti. Akoby som dostala kŕč - jediný, sekundový. Len záchvev ohnivého preludu v mojej hlave. Mykla som sa len trochu. Už by som si na to mala začať zvykať.

„Nikto ťa o to neprosil," zasipela poniekaľ naštvanejším hlasom.

„Prečo si potom prišla do mojej izby? Prvá, podotýkam," spýtala som sa s jemne nadvihnutým obočím.

„Prečo asi? Prišla som k svojej najlepšej priateľke Belle, aby som jej povedala, aký som mala príšerný deň, pretože ju to fakt neskutočne zaujíma," odsekla mi sarkasticky. Dobrá zmena.

„A bavila sa?" Uškrnula sa.

„Hovoriť o sebe v tretej osobe je tiež poniekaľ choré."

„Máš pravdu," kývla som na súhlas, „mala by som sa dať ísť liečiť," dodala som s dávkou irónie.

„To by si mala," usmiala sa na mňa kúzelne, „Caius už nemá voľné hodiny?" dodala s nevinnou tvárou a niekoľkokrát sladko zažmurkala.

„Ešte to snáď so mnou nie je tak vážne," vzdychla som si s úškrnom, „terapia Aro mi zatiaľ postačí. Skutočne nemám za potreby počúvať o páleniu upírskych detí a invizičných technikách." Čím to je, že sa jej teraz zmenila mimika? Namiesto pobaveného uškrnutia, po ktorom by mala nasledovať ďalšia sarkastická poznámka, odrazu len bolestivo skrivila tvár a odvrátila hlavu na bok. 

„Ty vieš o inkvizícii veľké nič," zasipela ku mne potichu. Jane má slabinu. Au.

„Pouč ma," kývla som jej, „alebo som povedala niečo nevhodné?" spýtala som sa jemne prekvapená.

„Nepatrne." Mám to brať ako áno?

„A čo presne? Aby som sa tomu vedela nabudúce vyvarovať." Trefa do terča. Temne ku mne zazrela.

„Bola to temná doba," šepla potichu, „veľmi živo si pamätám naše prvé dni v mučiarni..." dodala s hlavou dolu. Mučiarni? Koľko rokov tie deti, preboha majú? Štyristo? Päťsto?

„Pokračuj," zavelila som zaujato. Znepokojene mi pozrela do tváre, ja som ju však ignorovala.

„Zákon plameňov inkvizície sa mužov netýkal, chlapcov nápodobne... Jednoducho sa nás príliš báli," zazubila sa do diaľky, akoby si na niečo veľmi príjemné spomenula. Ten úsmev bol tak... psychopatický? To je to správne slovo.

„Ľudia toho jednoducho mali dosť. Vinili nás z neúrody a chorôb. Za to sme ale nemohli. Vlastným rodičom sa jednoducho prelial pohár nervov. Sami nás udali," pohŕdavo si odfŕkla.

„Zmrdi," vyletelo mi z úst nečakane. Zasmiala sa.

„Potom si len matne spomínam na techniky, ktorými z nás vytĺkali priznanie. Bolo toho nespočetne veľa... Kacírska vidlička - Alecov prípad, štiepačky kolien - ja, španielské čižmy - obaja... pri niekoľkých posledných sme už boli v čiastočnej anestézii a odkývali im všetko, čo chceli. Potom si už len pamätám... Na hranici a dvakrát v ohni. Bolelo to, no nebolo to nič oproti tomu, čo nám robili kvôli usvedčenému čarodejnictvu." Bože... Au...

„Čo je kacírska vidlička?" Na inteligentnejšiu otázku som sa nezmohla.

„Dômyselný nástroj, ktorého úlohou nebolo zabiť nás, ale „iba“ poriadne umučiť. Skladal z dvoch vidličiek umiestnených oproti sebe. Tie potom prenikali bradou na jednej strane a hruďou na druhej strane. Čím bol Alec unavenejší a hlava mu padala dopredu, tým sa viac ostré vidličky nemilosrdne zarývali do jeho tela. Poväčšine prípadov som sedela oproti nemu a uviazaná na garrote pozerala na to, ako trpí. A trpí a trpí... Nakoniec nás zachránili diabli," uškrnula sa kútikom úst, „Volturiovci vyhladili kompletne celú dedinu. V tej dobe to tak dôležité nebolo. Prvé, čo si po premene pamätám, bol Aro s Alecom, ako sa nado mnou skláňali...."

S vypleštenými očami som sledovala, ako sa jemne kyslo usmieva.

„Zaujímavé... A smutné." Potešilo ma, že to nebol prostoduchý, absolútne sa nehodieci tón, ale tiché, káravé šepkanie. Nezaujato kývla hlavou.

„No... neviem ako ty, ale ja už pôjdem," informovala ma stručne, potom sa otočila na päte a bez pozdravu odkráčala preč. Jemne som sa uškrnula. Nie je divu, že si s Renesmee rozumejú. Povahy teda podobné sú.

Namiesto ďalšieho zbytočného hrania - noty pre štyri ruky a ja sólo - som zložila noty z podstavca, kryt zložila a krídlo ohla. Potom som vyšla z dverí a zamierila nesústredene k izbám.

Nedokázala som to pochopiť. Tie chudinky si toho toľko odtrpeli a nič nemali zadarmo. Nedokázala som si predstaviť, ako malá ľudská Jane sedí priviazaná pri kláde a vedľa nej mučia jej brata. Ako sa bráni, vrieska, no oni jej len pevnejšie uťahujú lano okolo hrdla. Ako sa jej neľútostní kati pohrávajú s kolenami a deformujú ich najrôznejšími mučiacimi prostriedkami. Ako robia rozsiahle fragmentum nôh... " pri niekoľkých posledných sme už boli v čiastočnej anestézii a odkývali im všetko, čo chceli". 

Keď som bezmyšlienkovito otvorila dvere a vkročila dnu, ovalila ma vôňa. Iná, nebola moja. Čo to...

Stroho som sa obzrela po izbe a zazrela na postavu v nej.Takže som si nakoniec splietla dvere... A ako na truc býva v izbe práve Demetri.

„Nevieš, že sa nepatrí vojsť bez zaklopania?"

Ako ja len neznášam svoju hnusnú smolu. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 16. kapitola: