Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 47. kapitola

09.09.2012 (16:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 2243×

Som v háji!

47. kapitola

Príprava na popravu

Mrzí ma, že som ťa žiadala o takú hlúposť. Ja som bola hlúpa, celá táto situácia sa stala hlúpou. Možno, keby si s tým divadlom nesúhlasil, nemuselo by to zájsť až tak ďaleko. Vlastne, je to kvôli tebe. Presne! Je to tvoja vina! Prečo si musel, dočerta starého, súhlasiť?!

Rozzúrene som kopla do stola, zhúžvala ďalší papier do mrňavej guličky a hodila ho kamsi k ostatným. Veď som úplný magor! Ešte mu budem vyčítať a obviňovať ho z toho, že sa mi snažil pomáhať? Bola som z toho natoľko zmätená a vystresovaná, že kvôli mne za chvíľu padnú lesy v celej Amerike. Papiere sa váľali už hádam všade. Boli rozsypané po zemi, po stole, jeden zapadol do špinavého hrnca v dreze a ďalší bojoval s nemilosrdným príbojom v Rexovej miske na vodu. Jednoducho – z kuchyne som urobila pracovňu začínajúceho spisovateľa a očividne by to nebol žiadny Jules Verne.

Psychicky zlabilnená som zvalila ruky na stôl a ukryla si v nich tvár. Ja sa z toho zbláznim!

Tak už nebuď zbabelec! okríklo ma moje vnútorné, menej labilné, ja.

Nemôžem mu to dať písomne na nejakom zdrape papiera. Toto nie je ťahák na matiku ani lístok pre mamu, aby kúpila mlieko, lebo si nemám čím, došľaka, zaliať cereálie. Toto musím vybaviť osobne. Najlepšie zajtra. Po škole. Vlastne nie. Nevydržala by som sa celý deň pretvarovať a správať sa normálne, teda ak niečo také vôbec dokážem. Takže pred vyučovaním. Áno, to bude ono.

Odrazu vedľa mňa zazvonil mobil. Neprítomne som ho zdvihla a ďalej sa prehovárala, že to zajtra zvládnem a nezdupkám ako vykastrovaný králik.

„Haló?“ zamrmlala som do mobilu.

„Bella! Kde si? Nenašiel som ťa v škole a...“ Ježiši Kriste, Edward! Tak ma to zaskočilo, že som mobil vyplašene šmarila o stenu.

Nerozbil sa. No jo, moja stará „tehlička“ toho znesie veľa. Zostala som však úplne šokovaná, ruky sa mi triasli a zreničky som mala rozšírené ako feťák. Možno by som tak zotrvala dlhšie, vyrušilo ma však buchnutie dverí a následný rev.

„Snehová vojna! Super!“ zjačal Tom, nabral si plnú náruč papierových guličiek a celé to šmaril na mňa. Trochu ma prekvapil, no sekundu na to som mu už útok vracala. Zatiaľ čo sa moje telo sústredilo na vojnu, moja myseľ dumala nad úplne inou vecou. Ak teraz prišiel Tom domov, znamená to, že sa mu skončila škola a to znamená, že poň musela prísť mama, čo znamená, že s Tomom je doma aj...

Bum! Taška s nákupom padla na zem, pomaranče sa rozkotúľali po dlážke.

„Čo sa to tu...“ mama radšej zmĺkla. Určite plánovala vysloviť nadávku Tomovým ušiam neprístupnú. Poplašene som sa zdvihla zo stoličky a začala tú spúšť upratovať.

„To nič nie je. Hneď to dám do poriadku,“ vyhŕkla som a snažila sa bračekovi vytrhnúť snehovú - dopekla, už ma úplne zmagoril - myslím papierovú guličku z ruky.

„Robíš jeden problém za druhým, Bella. Len čo si utiekla medveďovi spod pazúrov, staviaš nám uprostred kuchyne lyžiarsky svah!“ rozčuľovala sa Renée, zbierajúc rozkotúľané pomaranče späť do tašky. S povzdychom zhrnula zo stoličky pokrčené papiere a vyložila na ňu tašku.

„Teraz tu upraceš a ten nákup vybalíš!“ snažila sa prekričať Toma, ktorý už takmer reval kvôli predčasnému ukončeniu našej súkromnej vojny. Renée to už zjavne liezlo krkom, lebo sa na Toma zamračila a ten hneď zmĺkol. I keď... stále sa tváril zaťato.

„Fajn! Len mi ničte moje detstvo!“ zamrnčal, dupol nohou a ďalej sa „predupával“ do svojej izby.

Mama si opäť povzdychla a pozrela na mňa pohľadom: Vidíš, čo si spôsobila? „Nemám slov,“ kapitulovala s rukami nad hlavou a pobrala sa do obývačky. Tam si vyložila nohy na stolík a zapla telenovelu. Hm... toľko k našej dramatickej scénke.

A popri celom tom chaose ani nepostrehla, že som zo školy doma skôr než obvykle. Aspoňže to. Poslušne som sa dala do upratovania – aj do fyzického v kuchyni, aj do toho psychického v mojej hlave. Keď som v kuchyni skončila, odkázala som mame, aby sem Edwarda za žiadnych okolností nepustila. Začala sa pýtať prečo, ale nakoniec si to rozmyslela a vyhlásila, že to radšej ani nechce vedieť. Netuším, čo tým myslela.

Zavrela som sa v izbe a náhle osamela. Prešla som k posteli, zvalila sa do nej a tupo civela do stropu.

Zajtra. Pomyslela som si. Zajtra to napravím.

Ale čo poviem? Ako začnem? Ako zareaguje on? Neviem. Ale musím to urobiť. Do prázdnej miestnosti som kývla hlavou, akoby som si dodávala odvahu. Vyčerpaním som napokon zaspala.

Zvuk motora ma prebral. Ponaťahovala som si stuhnuté svaly a podišla k oknu. Volvo! Okamžite som sa skrčila a pozorne načúvala. Ticho. Buchnutie dverí. Ticho. Zvuk vzďaľujúceho sa motora. Opatrne som vykukla spoza závesu. Príjazdová cesta bola okrem maminho auta prázdna. Úľavou som si vydýchla a pozrela na mobil na nočnom stolíku. Po celom tom rozruchu v kuchyni som ho radšej vypla. Trochu neisto som ťukla do mobilu a tmavá obrazovka sa razom rozsvietila.

Dvadsaťtri neprijatých hovorov. Tri sms-ky.

So zvedavosťou som otvorila prvú sms od Edwarda. Hneď, ako to bude možné, mi zavolaj. Bojím sa o teba.

Ďalšia sms bola od mamy. Mám kúpiť Nesquik alebo Cookie Crisp? Och, Bože.

Okamžite som preklikla na tretiu. Idem k tebe. Opäť Edward. Mobil som hodila na posteľ a zničene sa zošuchla popri stene na zem. Tvár mi zaliali slzy.

Po dlhom a vyčerpávajúcom plači som zašla do sprchy a zmyla zo seba ten žiaľ, strach a aj znechutenie zo seba samej. Fakt, že som využívala Eda pre svoj prospech, bol pre mňa zničujúci. Ako stroskotanec som padla do postele a takmer okamžite zaspala.

***

Ako sa má človek obliecť na vlastnú popravu? Čipkovaná sukňa s topom alebo tmavé nohavice a tričko s nápisom Nakŕmte kravu? Potriasla som hlavou a nedokázala uveriť, že premýšľam o handrách, keď sa dnes chystám vykonať takú dôležitú vec. Rozčúlene som zhrabla rifle a nejaké tričko (nie to s kravou) a zabuchla dvere od skrine. Raňajky som vynechala, na jedlo som naozaj nemala chuť. Obula som si tenisky a vydala sa na cestu do školy. Schválne som si privstala, aby som sa vyhla Edovi, ktorý by ma určite prišiel vyzdvihnúť. Celá túra mi zabrala cca dvadsaťpäť minút a aj to mi ostávala ešte pol hodina do zvonenia.

Pochodovala som okolo budovy školy a snažila sa upokojiť. Teraz som si svojím plánom už nebola taká istá. Čím viac áut parkovalo na školskom parkovisku, tým nervóznejšia som bola. Čo keby som cúvla a nič Edovi nehovorila?

Netrep už! okríkla som sa a strelila si výchovnú facku. Zopár študentov po mne už pochybovačne hľadelo, a tak som sa radšej oprela chrbtom o stenu a snažila sa pôsobiť vyrovnane. Nevyčítam im tie pohľady. Aj ja by som pochybovala o psychickom zdraví človeka, ktorý poletuje okolo školy ako sup.

Keď mi oči zavadili o kapotu volva, myslela som, že porodím svoje srdce. Všetky orgány mi klesli o čosi nižšie. Ed vystúpil z auta a prečesával pohľadom okolie. Väčšmi som sa prikrčila a schovala sa za akýsi krík. Hľadela som do Edovej tváre a cítila sa hrozne. Jeho pohľad bol rozlietaný, výraz tváre plný frustrácie.

Je to tu.

Došlo mi a ja som s nevysvetliteľne nadobudnutou odvahou vystúpila z tieňa. Keď si ma Ed všimol, moje srdce poskočilo. Okamžite sa ku mne rozbehol a ja som mu išla krokom v ústrety.

Zvládneš to, Bella. Zvládneš to!

Keď ku mne Ed dobehol, schytil ma do náruče a silno ma objal.

Nezvládnem to!

Vystrašená svojimi myšlienkami som sa vymanila z jeho náruče. Edward ani nepostrehol, ako chladne som sa správala.

„Panebože, Bells! Čo mi to robíš? Už sa cítiš dobre? Je ti lepšie?“ chrlil zo seba Ed a od hlavy po päty si ma premeriaval. O čom to hovorí?

Zrejme si Ed všimol moju zmätenosť, pretože zmĺkol a trochu odstúpil.

„Tvoja mama,“ ozval sa, akoby to malo všetko objasniť. „Bol som včera u vás doma a povedala mi, že ti je zle a celý deň zvraciaš.“ Och, díky, mami. To má byť pomsta za ten bordel v kuchyni? Veď som to upratala! „A bol som u vás aj dnes ráno, ale už si bola preč. Tak čo sa to deje?“ Ed bol z toho všetkého už frustrovaný, o tom nebolo pochýb. Je čas ísť s vecou von.

„Som okej. Len sa s tebou musím o niečom porozprávať,“ vytisla som zo seba a kývla hlavou Angele, ktorá  prechádzala okolo nás. Ed na ňu len zbežne pozrel, akoby ho jej prítomnosť v tejto chvíli rozčuľovala.

„Počúvam,“ odvetil netrpezlivo.

„Toto nie je správne miesto. Poďme niekam inam.“ Chytila som ho za ruku a ťahala ho za školu. Ani mi nezáležalo na tom, že zmeškám vyučovanie. Doviedla som ho až k hranici s lesom. Tam som zastala a otočila sa mu čelom. Zhlboka som sa nadýchla a po dlhej dobe sa konečne chystala urobiť správnu vec.

„Spravila som chybu, Edward. Nepredstaviteľnú chybu.“

***

Potešili ste sa pokračovaniu? Dúfam, že áno. Tak čo myslíte - ako zareaguje Edward?

Za váš názor a komentár vopred ďakujem.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 47. kapitola: