Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Snová Lady - 8. kapitola

06.09.2010 (18:15) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2521×

Venované, ako veľké poďakovanie za podporu, krásne komentáre a ten skvelý pocit pri srdci, nasledujúcim osobám: eMuske, EdBeJi, Blackstar, Ronnie, Viktorii, Scherry, Dorianne, DAalice, Hellokity, Ariane, TayLoORiSsOoCuTeE, Cornelii, Nessie, Jenn, Mime19974, ClaudiiRosalie, Smili, Izzie22, Lumo12, Nikki, Lettynke, Raily 96 a Eternity.

Nepotreboval som snívať, aby som si predstavil,

naše telá splývať, to by som urobil.

Nesnívaj ani ty, bude to tak ľahšie,

snívanie si nechaj, pre tie dni ťažšie...

Nasnívaš sa ešte dosť.

8. kapitola

Lifehouse - Everything

Nabral som všetkú svoju silu a vlka odhodil stranou. V sekunde už pri ňom stál Emmett a držal ho prudko pri zemi aj s Jazzom. Alice sa rýchlo šla pozrieť za Benom, ktorý ešte stále ležal bezvládne na zemi a telefónom už volala najskôr Carlisleovi. Ku Sie sa zase vrhla Rose a pomáhala jej vstať. Hoci jej rozorvaná ruka nebola až taká vážna, ale lepšie by bolo, keby sa na ňu pozrie Carlisle. Už som si myslel, že všetko bude v poriadku, ale zrazu mi v mysli začalo blikať jedno meno. Bella.

Okamžite som sa zvrtol a bežal za Bellou. Bola na zemi. Pridržiavala sa rukami pri tele a vydesenými očami hľadela po okolí. Ruky sa jej triasli a dych sa jej zasekával niekde v hrudi a naspäť vychádzal sprevádzaný chrapčavým zvukom. Pomaly som podišiel k Belle. Keď ma zaregistrovala, okamžite sa schovala za skalu, na ktorej sme sedeli. Chrbát si o ňu oprela a stále predychávala. U srdca ma ostro pichlo. Keby jej to poviem skôr, alebo nejako ukážem... možno by ma teraz neodsudzovala.

Bála sa ma a to veľmi. Sadol som si tiež na zem a tvár skryl do dlaní. Mal som to nejako premyslieť, nemala sa to dozvedieť takto. Bezmyšlienkovito som sa nadýchol a začal na Bellu prehovárať.

„Ja... prepáč, nemala si sa to dozvedieť takto. A keďže som nebol pred tým ku tebe úprimný, chcem byť aspoň teraz... i keď je už asi neskoro. Sme... upíri. Celá moja rodina, sme mocní, silní, bledí, chladní, niektorí máme schopnosti. Nik z nás si to nevybral, každý by chcel radšej normálny život, kde by mohol spať, jesť, mohol by všetko cítiť, nebol by len chladný kus ničoho. Sú upíri, ktorí zabíjajú ľudí, ale my sme sa rozhodli pre variantu, kedy zabíjame zvieratá. Aj to je už dosť, ale nejako sa živiť musíme. Ja, Bell... nikdy by som ti neublížil, ani nikomu inému, tebe blízkemu.

Ja viem, že som monštrum... a že som ti to mal povedať. Ale my všetci sme chceli, aby nás aspoň raz brali ľudia, ako ľudí, že sme takí istí ako oni, o nič lepší, o nič horší. Že nie sme... monštrá,“ zašeptal som a mal som na krajíčku. Nikdy som si to viac nepriznal, ako teraz. Čo som si pre Boha myslel? Že sa ma nebude báť, že ma nebude považovať za to, čo som. Bytosť bez duše, tak chladná, že ani mramor nie je chladnejší. Bezcitná, i keď niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že Bellu milujem, že ona je tá pravá. Spomínal som na to, ako som sa chcel zabiť, keď som zistil, čo som. Tá túžba sa teraz vo mne zdvojnásobila. Už som tu nechcel byť. Bytosť, na ktorej mi záležalo, ma videla ako monštrum, čo som aj bol.

Na perách sa mi rozpustilo niečo slané. Zamrkal som očami. Ja plačem? Spytoval som sa sám seba, ale až keď som zamrkal druhý krát, uvedomil som si, že tie slzy nie sú moje, ale Belline. Tej Belli, ktorá sa práve ku mne tisla, objímala ma v náruči, hoci by som to mal robiť ja. Ja by som ju mal objímať a zbozkávať jej tvár. To ona mi zmenila život, urobila toľko veľa pre mňa, ona mi bola slnkom a srdcom zároveň.

Jemne som ju objal okolo pásu a prisunul ku sebe.

„Ty nikdy nebudeš monštrum, nikdy,“ šeptala a jemne sa zalykala knedlíkom, ktorý sa jej tvoril kvôli trpkým slzám. Po pár minútach sa odo mňa odklonila a dlaňou ma pohladila po tvári. Bolo to tak dôverné, tak milujúce, ako aj jej pohľad do mojich očí.

„Musíme ísť za Benom, aj so Sie ich napadli vlci.“ Bell sa zadrhla v pohybe a rukami sa chytila za ústa. Jemne začala krútiť hlavou zo strany na stranu, vyzeralo to, ako keby sa už konečne chce zobudiť.

„Bell, neboj sa, môj otec je už na ceste, určite ho zachráni, ale teraz poď, bude lepšie, keď budeš pri ňom.“ Po týchto slovách sa ako tak vzchopila, postavila sa a prikývla. Týčila sa predo mnou, ako nová Bella, silná Bella. Vzal som ju do náruče a prikázal jej, aby si zatvorila oči. Behom piatich minút sme stáli pred našou Chatou a v sekunde v izbe, kde Sie usedavo vzlykala, ale popri tom Benovi handričkou obmývala zakrvácané miesta. Našťastie bol pri vedomí, dokonca jemne hladil Sie po líci, ale občas sebou šklbol. Bolo zjavné, že má veľké bolesti.

Bell sa hneď vrhla ku posteli, vzala jeho ruku do svojich a začala mu ju bozkávať.

„Milujem ťa, milujem. Že budeš silný,“ šepkala Bell priamo k Benovi a ten len s útrpným výrazom prikyvoval. Alice mi zatiaľ v myšlienkach dávala informáciu o Carlisleovi, ktorý už bol na ceste a o desať minút mal doraziť. Ešte šťastie že sme nešli nejako príliš ďaleko. Neviem si predstaviť, keby sme boli v inom štáte, alebo krajine.

Prisadol som si ku Belle a jemne ju hladil po chrbte. Vďačne sa po mne pozrela a potom sa znovu venovala Benovi.

Keď prišiel Carlisle, všetkých vyhnal z izby a ostal tam sám s Benom. Ja som zatiaľ vzal Bellu do vedľajšej izby. Spoločne sme si ľahli na posteľ a dívali sa do očí. Po chvíli som si oddýchol. Carlisle v hlave na začiatku premietal, či bude musieť ho aj premeniť, ale nakoniec sa len pousmial. Ben nemal nič zlomené, našťastie. Mal len slabý otras mozgu a pár tržných rán. Tri z nich bolo treba zašiť. Hlavne tú na bruchu a na ruke. Potom ešte pre istotu tromi štichmi zašil aj jednu na ramene. Bella sa na mňa zvedavo pozrela.

„Ben bude v poriadku, nemá nič zlomené a zašívať bolo treba len tri miesta, takže to nakoniec nie je až také vážne. Bude v poriadku, neboj sa, sám na to dohliadnem.“ Bella užasnuto vydýchla.

„Ako to vieš?“ spytovala sa a uprene mi hľadela do očí. Neuvedomil som si, že ešte o tomto nevie.

„Hovoril som ti o nás, upíroch, že sme dosť iní, a taktiež, niektorí z nás majú schopnosti, ja dokážem čítať myšlienky. Prečítal som si to z Carlisleovej mysle.“ Bella sa odo mňa odsunula a stuhla. Nemo hľadela na strop.

„Bell, deje sa niečo?“

„Čítal si myšlienky aj mne?“ spytovala sa vážne. Kiežby Bell, kiežby.

„Nie... tebe, tak nejako nedokážem čítať myšlienky.“

„Ako to myslíš, že nedokážeš?“ spytovala sa a prvý raz za tú dobu, natočila hlavu smerom ku mne. Zavrtel som hlavou a zamykal plecami.

„Ja... netuším, si pre mňa záhadou. Aj kvôli tomuto som s tebou tak rád. Je konečne ticho... a pri zvuku tvojho hlasu, sa cítim ako človek. Nepočujem tvoje myšlienky, len slová a tak by to malo byť. Každý má právo na svoje tajomstvá.“

Bella sa pousmiala a potom celkom spontánne mi dala pusu na líce.

„Ja, chcela by som vedieť o tom všetkom viac, ale nie teraz. Chcem, aby to vedel aj Ben a aby sme sa spoločne dostali z prvotného šoku. Nikdy sme neverili, že niečo také existuje a je to... prekvapivo úžasné. Asi by som sa ťa mala báť, ale to jednoducho nejde Edward, si lepší, ako mnoho iných ľudí a to si tým, čo si. Mal by si byť zlý, ale aj tak, napriek tomu všetkému, si láskavá bytosť so srdcom, ktorá pre mňa mnoho znamená.“ Už, už som chcel začať odpovedať, že srdce nemám, ale vo chvíli, kedy povedala, že pre ňu mnoho znamenám, ako keby ma niečo zaťažilo na hrudi a rozvinulo to do celého môjho tela teplo. Ako keby som mal zrazu srdce... Srdce, ktoré bilo len pre ňu.

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Snová Lady - 8. kapitola: