Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Puto duše 7. kapitola

18.04.2010 (17:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2352×

7. kapitola

Bella

Realitné kancelárie som našla rýchlo, vďaka môjmu milovanému autíčku. Mám ho iba pár hodín a milujem ho! Je úžasné! A vďaka jeho vybaveniu som tam bola hneď.

GPS je parádna vecička. Teda pokiaľ s ňou viete zaobchádzať.

Ja som asi pred dvoma hodinami ani nevedela, na čo to je. Predstavte si ma, ako tam stláčam rôzne farebné... no asi tlačidlá. Podarilo sa mi ho zapnúť, spustiť program GPS a viac nič. No, až na to, že som tam naťukala obchodné centrum. A ani neviem ako. Asi zázrak, keď už som ich mala dnes viac ako dosť. Najskôr tie menej príjemné, a potom tie príjemné. Možno mi naozaj niekto pomohol. Kto vie...

No proste som sa dopravila do obchoďáku a vtedy na parkovisku som zistila, že v priehradke je návod. Tak som to potom skúšala, a divte sa išlo to.

A tak, teraz vystupujem pred honosnou budovou, v ktorej asi budú všemožné kancelárie. Už iba nájsť tú pravú. Povzdychla som si.

Pomaly som prechádzala chodbami, ktoré boli preplnené rôznymi dverami. Postupne som pochodila všetky, až som narazila na tie pravé. Bolo na nich veľkým písmom napísané meno realitnej maklérky. Taktiež hlásalo, že je najlepšia. Tomu som sa pousmiala, každý si o sebe myslí len to najlepšie. Zdvorilo som zaklopala, a keď som počula hlasité „Vstúpte!“ Otočila som kľučkou a pomaly vstúpila. Vošla som do obyčajnej kancelárie, ktorá však bola vyzdobená mnohými kvetmi. tie tejto starej kancelárii dodávali aspoň trocha života. V podstate boli rozmiestnené všade kam ste sa pozreli.

Milovníčka prírody? Blesklo mi hlavou, no už som musela svoju pozornosť premiestniť na milo vyzerajúcu pani, ktorá s otvorenými ústami pozorovala každý môj pohyb. Ako si všimla, že už jej venujem pozornosť milo sa na mňa usmiala, a začala sa správať ako profesionálka.

„Dobrý deň. Pomôžem vám,“ spýtala sa ma už neutrálny hlasom a pritom pokynula ku kreslu, ktoré bolo oproti jej starému stolu. Poslušne som si sadla a začala.

„Dobrý deň. Chcela som sa spýtať na jeden dom vo Forks,“ povedala som trocha neistým hlasom.

„Oh, áno. To ste na správnom mieste. A o aký dom sa jedná?“ a znova ten jej profesionálny hlas.

„No, je to dom v odľahlejšej časti mesta... “ začala som jej tam popisovať ten dom. Presne som si pamätala ako vyzerá, no kde presne je to som nevedela, pretože som pribehla z lesa.

„Hmm... to bude asi dom, ktorý už dlhšiu dobu nikto neobýval. Nechcete si to premyslieť. Máme tu aj iné domy. Krajšie a novšie,“ snažila sa ma presvedčiť, no ja som bola skalopevne presvedčená, že ten dom si musím kúpiť. Predsa to bola písané aj v tom liste, ktorý som našla.

„Nie, ďakujem, ale ja by som si rada kúpila práve ten dom,“ povedala som hlasom, ktorý nebral na vedomie nijaké námietky.

„Keď myslíte. Tak potom by sme mohli všetko vybaviť hneď teraz. Teda ak vám to nevadí.“

„Nie, samozrejme by som bola rada, ak by sa to všetko vybavilo už dnes, a ja by som sa mohla presťahovať,“ trocha som zaklamala s tým sťahovaním, ale nikomu to nebude vadiť.

„Tak teda dobre. Poprosím doklady...“ začala vybavovať všetky veci neuveriteľnou rýchlosťou. Ani som sa nestačila čudovať. Klikala do počítača a zároveň sledovala nejaký papier. No, naozaj divné. Neriešila som to a radšej sa sústredila na vybavenie si domu. Premýšľala som nad tým čo všetko tam ešte treba. Teraz ma napadla jedna otázka.

„Ehm... Chcela som sa ešte spýtať, či tam nábytok ostáva,“ povedala som nesmelým hlasom.

„Počkajte... Áno, nábytok a všetko čo je v dome tam ostáva. Ak vám to vadí, môžem nariadiť nech odtiaľ odvezú,“ bola pripravená na všetky situácie, no ja som z jej odpovede bola nadšená.

„Nie, vďaka. Budem rada, ak to tam všetko ostane,“ odpovedala som pohotovo. Všetko v dome sa mi páčilo. Aj keď to bolo staršie malo to isté čaro. Proste sa mi to páčilo.

„Dobre, ak je to teda všetko, čo by ste chceli vedieť, môžeme prejsť k platbe. Neviem ako budete platiť, ale najlepšie by bolo asi kreditnou kartou, alebo prevod z účtu...“ znova začala vysvetľovať pre mňa nie veľmi známe veci. No, na všetko som jej poslušne kývala. Až som si pripadala, ako taký malý psík, ktorý keď doňho troch strčíte začne kývať hlavou. Videla som ho v jednom malom obchode. Bol taký chutný. No ja som tak určite nevyzerala. Keď dokončila, čo mala na srdci, mohli sme previesť platbu. Zaplatila som kreditkou, veď vlastne ani nič iné nemám.

Spokojná so svojím nákupom som sa pobrala domov. Pani mi dala všetky potrebné papiere, a samozrejme kľúče, od teraz, už môjho domčeka. Išla som šialenou rýchlosťou. Skoro 200km/h a asi neuveríte, ale užívala som si to. Bolo to super. Síce som sa zo začiatku bála, ale prvotný strach prebil ten adrenalín v krvi. Ani som nešla tak dlho, možno tak pol hodinku a už som bola pred mojim domčekom. Vystúpila som a vybrala sa preskúmať vnútro, či to tu ostalo tak ako som to tu nechala. Keď som vstúpila, všetko bolo na svojom mieste a perfektne upratané. Presne ako som to tu nechala pred pár hodinami. Pomyslela som si. Ešte pred pár hodinami som nemala skoro nič a teraz už mám dom, auto a meno. Ja viem znie to divne, ale ja som naozaj nevedela ako sa volám. Teda nie celé meno. Teraz už ho viem, ak je to teda moje meno. Ale niečo mi hovorí, že áno.

Po vybalení všetkých svojich vecí som sa rozhodla preskúmať okolie. Potrebovala som už ísť aj na lov.

Prezliekla som sa do teplákovej súpravy, ktorú som si kúpila. Teraz sa naozaj hodí. Všetko som pozamykala, predsa len neviem či tu nepobehujem nejaký zlodej. Tak som pozamykala a vyšla zadnými dvermi, ktoré smerovali na záhradu a potom do lesa. Všetko som ešte skontrolovala a mohla sa vydať na lov.

Vyštartovala som ako raketa. Popoháňal ma môj smäd. Keď už som bola asi tri kilometre od domu sústredila som sa iba na svoju korisť. Na severe som počula asi päť trepotajúcich sŕdc. Vydala som sa za nimi a po chvíli som zavetrila ich pach. Mala som šťastie pretože fúkal mierny vietor zo severu, takže ma nemohli nijako zachytiť. Pohybovala som sa rýchlo, ale za to veľmi ticho. Nechcela som ich vyľakať, a ani som nechcela za nimi utekať niekam do Kanady. To by mi tak chýbalo. Ešte nejaký výlet za svojou večerou. Síce som rýchla, ale nie ako iné bytosti. Tým myslím vlkolakov. Vždy ma predbehli... Tak dosť, oni ťa tam nechceli, tak na nich prestaň myslieť! Kričala som na seba v duchu.

Je pravda, že ma vyhodili, ale ja ich stále beriem za priateľov, aj keď oni mňa už asi nie...

Po mojej večeri som sa chcela vybrať domov no do nosu ma praštila krásna sladká vôňa. Ako omámená som sa za ňou vybrala. Nezmohla som sa na odpor, pretože to znova bolo silnejšie, ako ja. Omnoho silnejšie. Pomalými krokmi som našľapovala na vlhkú zem, ktorá podo mnou vydávala podivné zvuky. Ja som však teraz nič nevnímala, okrem tej prenádhernej vône, ktorá ma omámila. Po pár minútach som uvidela čistinku. Zastala som v kroví, tak aby ma nikto nevidel. Pozorovala som čistinku úplne omámene.

Veď toto je tá lúka, na ktorú som sa chcela dostať! Kričala som v duchu. Bola som šťastná, ale zároveň trocha smutná, pretože sa mi vybavili spomienky na vlkov. Zatrepala som hlavou v snahe, že sa tých spomienok zbavím, no márne.

Z môjho snaženie ma prerušilo až šušťanie trávy a lístia. Zľakla som sa a zaliezla som trocha hlbšie do kríkov. Pomaly som vykukla spoza lístia, nech zistím čo to vlastne bolo. Keď som sa pozrela ostala som pozerať s otvorenými ústami a očami vypúlenými tak, že som sa divila, že ich ešte nezbieral po zemi.

To čo som videla mi totálne vyrazilo dych. Ešteže nepotrebujem toľko vzduchu do pľúc ako ľudia, inak by som sa už dávno zadusila. Predo mnou bol anjel. Inak sa nedá popísať.

Z prvotného šoku ma prebral až fakt, že som si uvedomila, že je to upír. Ihneď ma pochytila panika. Chcela som čo najrýchlejšie utiecť, no môj pokus sa nezaobišiel bez menších  problémov. Ako som sa prudko postavila buchla som si hlavu o vetvičku. No vetvičkou by sa to nazvať nedalo, bol to skôr riadne hrubý konár, ktorý číhal iba na to aby som sa oň buchla. Ja som sa síce buchla, ale ten konár to tiež moc dobre neodniesol pod mojou silou sa zrútil na zem. Udialo sa to v sekunde, no ja som všetko veľmi dobre vnímala. Keď som sa rýchlo spamätala zmohla som sa len na letmý pohľad na lúku a zbrklý útek. Proste preč od neho, od anjela...

Edward

Bol deň ako každý iný. Prišli sme zo školy, a každý sa začal venovať svojej polovičke. Spočiatku som to zniesol. Proste som si pustil piesne, alebo som sadol za klavír a začal hrať, no teraz je to niečo iné. Začínam cítiť prázdnotu ešte viac, ako inokedy. Viem, že mám milujúcu rodinu, všetko čo chcem. Ale ja jednu vec nemám, a ani mať asi nebudem. To, čo mi chýba je láska. Tú všetci v tomto domu majú len ja nie. Maj zmysel svojej existencie...

Preto sa každý deň, hneď po škole vydám do lesa, na svoju lúku. Nejakým spôsobom ma upokojuje. Posledný mesiac tam cítim zvláštnu vôňu. Pochádza z La Push, takže tam nesmiem, ale túžim vedieť koho je.

Ako iné dni bežím na lúku, ale už je večer. Alice ma vytiahla na nákupy aj s celou rodinou. Maniak, boli sme asi pre týždňom a ona už chcela ísť znova, na jej maratón. No v poslednom čase sa zdá byť akási divná. Niekedy si stráži svoje myšlienky a bez príčiny sa na mňa lišiacky usmieva. Keď sa jej spýtam, iba odpovie, že sa skoro dozviem, ale ja neviem čo. Nechala som to tak, nech už je to čo chce.

Skočil som si ešte na lov, a potom na moju lúku. Tesne pred ňou som spomalil a ľudským krokov na ňu vyšiel. Sadol som si doprostred a o všetkom premýšľal, ako inokedy.

Ubehlo možno pár minút, a  započul som nejaký tvrdý náraz a potom nejaké lámanie. Asi to bol konár, ale čo to mohlo spôsobiť? Ihneď som sa začal obzerať a potom zbadal iba postavu bežiacu preč...