Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Puto duše 14. kapitola + Epilóg

29.10.2010 (07:15) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2527×

14. kapitola

Edward Cullen

Viem, že sa to stáva, ale toto bolo iné. Vieš, ako to myslím. Môže sa jej niečo stať.“ Poslednú vetu zašepkala a ja som nenachádzal slov. Nie, nie, nie! Toto sa stať nemôže.

Prepadla ma panika a nevedel som, čo robiť. Bol som dezorientovaný a vôbec som netušil, čo spravím. Toto sa mi ešte v živote nestalo.

Prebral som sa po krátkom čase, ale to už Alice bola niekde preč. Jazz ukázal smer a ja som sa ním vybral. Viedol ma na parkovisko, kde som ich zbadal, ako sa rozprávajú a ako Bella prešla okolo Alice bez sebamenšieho náznaku citov.

Ale aj tak bola krásna ako bohyňa.

Edward, ja neviem, môže to byť Bellou, ale... Nie som si ničím istá. Alice mi poslala víziu, v ktorej zabuchne dvere a potom sa všetko pomaly mení na čierňavu.

Ja sám neviem čo robiť.

Prišli sme znova k autu a Alice sa ju snažila presvedčiť, no márne.

Ja sám som sa presviedčal, že to nič nie je, a Alice robila to isté. Jazz nepomáhal, skôr sa iba trápil kvôli nám dvom.

Po chvíli sme sa rozišli do tried, aj keď som kontroloval každú myšlienku Alice, či sa niečo nezmenilo. Ak áno, už ma nebude. Každú sekundu som bol pripravený vyštartovať. Nikto by ma nezastavil, ani kebyže je to Emm alebo dokonca samotná Jane s Alecom.

Ubehlo sotva desať minút odkedy odišla a Alice sa znova objavil obrázok Belly. Bola na zemi a vedľa nej sa skláňal ten prašivý pes. Čakal som, no potom k nej natiahol ruku a prišla tma. Úplná tma, ktorej sme sa obaja obávali. V tej chvíli som nehľadel na nikoho a na nič, len som sa zobral a vyštartoval z triedy. Tam ešte ľudskou rýchlosťou, no keď som bol z dosahu ľudského oka, vystrelil som ako raketa. Alice ma hneď nasledovala, ale nestačila mi. Jazz po pár sekundách prišiel tiež. Musel vycítiť tie emócie, ktoré zo mňa sršali. Bol som vyvedený z miery a to do nepríčetnosti. Nechápal som sám seba, mal som však aj radosť, radosť z toho, že Bella potrebuje našu pomoc, no nepríčetný, keď som vedel, že je tam to psisko.

Pár sekúnd mi stačilo na to, aby som sa dostal k jej domu. Presne som vedel, kde leží a nebol problém stopovať jej pach. Ako som sa blížil, začal sa miešať s tou „vôňou“, ktorá nazýva prašivý pes. Rozrazil som dvere práve vo chvíli, keď ju držal pod krkom. Keď počul zvuk, odhodil ju na druhý koniec miestnosti. Nešťastnou náhodou sa udrela rovno na roh skrinky, ktorá bola umiestnená priamo pri stene. Rozbila sa a Bella spadla do črepín, ktoré jej spravili malé ranky, ktoré by ste nepostrehli ľudským okom. Bol som dosť prekvapený, keď z raniek začala tiecť kvapka krvi. Bolo to nečakané, pretože som si myslel, že je niečo ako upír.

Mojej nepozornosti využilo to psisko a premenilo sa. Zaútočilo, ale jeho myšlienky ho prezradili. Boli neusporiadané ako u normálnych ľudí, ale blúdili mu okolo Belly a nás. Žiarlivosť a, samozrejme, šialenstvo na mňa skoro útočili. Jeho myseľ bola ako časovaná bomba. Nikdy som presne neodhadol, čo chce urobiť. Začal na mňa skákať, no tomu som sa hravo vyhol. Počul som, ako prišla Alice s Jazzom a berú Bellu preč. Oddýchol som si, no vtom ma to psisko vyhodilo z dverí a letel som hádam desať metrov až do lesa. Rýchlo som sa pozbieral a začal sa mu znova vyhýbať. Bolo mu jedno, či zavraždí mňa, alebo hocikoho iného, chcel zabíjať a nebral ohľady. Toto stvorenie nie je vôbec hodné byť na tomto svete.

Nehovorím, že my sme niečo viac, ale toto nie je to isté. Toto je posadnutosť spojená so šialenstvom. My máme rozum a riadime sa podľa neho...

Všetko som si v hlave vyjasnil a zameral sa na neho...

Alice Cullen

Už sú to dva týždne, čo sa stala tá nehoda. Bellin stav sa nijako nezlepšil. Stále akoby spala. Neviem čo sa s ňou stalo a ani Carlisle to nevie povedať. Robil testy, ale je to celkom nemožné zistiť, čo jej je, keď ani nevieme, čo je zač.

Postupne ju začali všetci navštevovať. Pozrieť sa, ako jej je a či sa jej stav nejako nezlepšil. Netuším kedy a či sa vôbec preberie. Stále tma a ten neznesiteľný pocit. Akoby sa malo niečo stať, ale neviem to pomenovať.

Možno sa pýtate, čo sa stalo s tým psom. Edward sa o neho postaral. Keď prišiel domov, všetko oblečenie mal na franforce a nevyzeral najlepšie. Ale podarilo sa mu toho šialenca zabiť. Oddýchla som si, no potom prišiel ďalší problém. Ostatní vlci. Netušila som, ako na to budú reagovať, ale jedno bolo isté. Nebudú nadšení.

Nakoniec k nám poslali posla, že sa stretneme pri rieke, kde začína hranica.

Keď sme tam prišli, boli sme odhodlaní brániť sa, ak by niečo nevyšlo, no vlci nás prekvapili. Boli smutní a utrápení, to som spozorovala na ich tvárach, vlastne pyskoch, ktoré boli stiahnuté do bolestných grimás. Všetko sme si vysvetlili a oni súhlasili, že by vlastne spravili to isté, no nebolo im to príjemné. Potvrdili, že Jake sa správal neprimerane a bolo treba niečo spraviť. Pre nás, a aj pre nich, bolo toto najlepšie rozhodnutie...

Tri týždne a nič. Začínam byť zúfalá a o Edwardovi ani nehovorím. Nikdy sa nezdržuje doma viac ako keď sa pozrie na Bellu a ticho vzlyká. Potom sa zoberie a odíde preč a vráti sa nadránom, kedy sa prichystá do školy. Nič viac a nič menej. Je to pre všetkých hrozné. Bellu si všetci obľúbili a dokonca aj Rose...

Raz som pri nej sedela a začala som vymýšľať rôzne príbehy, ako toto všetko mohlo dopadnúť. Mohlo to byť inak. Všetko toto sa nikdy nemuselo stať.

„Kedysi dávno, keď tomuto svetu vládli králi a v kráľovstvách vládol mier, sa zrodil jeden neočakávaný príbeh. Jedného tmavého a vlhkého večera jedno dievča neposlúchlo rozkazy svojho panovníka a bolo vykázané do krutého a neľútostného sveta za bránami jeho kráľovstva,“ vymýšľala som začiatok, ktorý dokonale pasoval do tohto príbehu...

„Toto dievča ani len netušilo, čo si má počať a nakoniec sa vybralo do lesa. Počula dávne historky, ktoré boli o úžasných bytostiach, ktoré sa v noci menili na zvieratá a pomáhali zblúdilým ľuďom či zvieratám nájsť cestu späť. Dúfalo, že môže odísť s nimi, že sa k nim môže pridať. Dúfalo, že sa tak stane a ona neostane sama v hlbokom lese plnom nástrah a neúprosných krvilačných netvorov, pred ktorými ju varovali starý mudrci. Rada počúvala takéto príbehy, pretože ju fascinovali. Bola neuveriteľne nadšená, keď si spolu sadli a starší jej rozprávali a studených...“

Brala som si príklad od vlkov, ktorý boli našimi „susedmi“. Niektoré legendy som jej rozprávala, akoby ma malo počúvať malé dieťa. Trocha som niečo prifarbila a studených spríjemnila. No, čo? Nič sa nemôže stať. Ona ma nepočúva, takže je to v pohode.

„Keď sa to mladé dievča dostalo hlboko do lesa a nevedelo, kam má ísť, prepadlo panike. Ostalo nehybne stáť a oči upieralo do nekončiacej tmy. Videlo si na špičku nosa a ďalej nie. Bolo to hrozivé a depresívne... po hodnej chvíli upadlo do bezsenného spánku.

Počas toho spánku ju našiel jeden mladý chlapec...“ Rozprávala som jej už skutočnosť, čo sa Edward dozvedel z Jacobovej mysle. Rozprávala som jej všetky podrobnosti, ktoré som poznala a niečo si domyslela. Bolo to dlhý príbeh, ktorý sa neúprosne blížil ku koncu.

„Bella sa po krutom vyhnaní usadila v blízkom mestečku. Nastúpila do školy, kde ju čakalo ďalšie prekvapenie. V škole spoznala skupinku ľudí, ktorí sa tak iba nazývali. Boli to studení z príbehov, no nie tak celkom. Snažila sa im vyhýbať, no aj na nej samej bolo pár zvláštností. Keď sa jej jeden studení prihovoril, spoznala, že sa nejedná o nepriateľa. Nasvedčovali tomu zlaté dúhovky a aj fakt, že chodia do školy. Postupne sa s nimi spoznávala a nevedela si predstaviť, že by sa niekedy niečo takéto mohlo stať. Bolo to ojedinelé, no výnimky sa dejú a práve v tomto príbehu ich je viac ako dosť. Bella si získala postupne celú rodinu upírov a aj oni si získali ju. Bola prekvapená, čo všetko ich legendy zatajujú. Všetkých studených odsudzujú, no oni sami sa nimi môžu stať. Osud nezastavíš a ak by si sa o to pokúsila, postihne ťa kruté nešťastie...“ Prichytila som sa, že sa pri príbehu usmievam, alebo že Belle upravujem vlasy a iné maličkosti, ktoré som nikdy nerobila. Bola som šťastná. Áno, tak sa to dá povedať. Vytvorila som si maličkú nereálnu realitu, ktorá bola pre mňa dokonalá a aj pre Bellu. Určite by sa jej to páčilo...

Pokračovala som ďalej: „Edward a Bella si k sebe postupne nachádzali cestu. Vedeli sa spolu porozprávať. Boli ako stvorení pre seba. Krásne sa k sebe hodili a neskôr to všetko prerástlo do niečo krásneho. Začali spolu chodiť a po pár mesiacoch sa Edward odhodlal k tomu, že ju požiadal o ruku. Bol to krásny večer. Obloha bola posiata hviezdami a bolo vidieť mesiac v celej svojej kráse.“ Zasnívala som sa, akoby som to prežívala s ňou...

„Oni dvaja v objatí prichádzali na malú lúčku, ktorá bola schovaná uprostred nepreniknuteľného lesa. Lúčka bola kúzelná, plná kvetín najrôznejšieho druhu, ktoré boli už v túto dobu uložené k spánku. Všetko bolo dokonale spravené, vďaka Edwardovej malej sestričke.“ Trocha sa vychváliť neuškodí. Zasmiala som sa v duchu.

„Kúzelný večer prekonalo iba jedno kúzelné slovíčko. ,Áno!´ rozliehalo sa celým lesom, že to počula aj Edwardova rodina. Bella bola neuveriteľne šťastná, že sa to stalo. Edwarda milovala a bola ochotná s ním stráviť zvyšok života. Už si dokázala predstaviť, že by ju premenil, no on o tom nechcel ani počuť. Miloval ju, no nechcel jej zobrať jej ľudskosť. Videl v nej krehké stvorenie, ktoré sa každú chvíľu môže rozpadnúť a to ho na nej toľko fascinovalo...“

„Svadba sa blížia závratnou rýchlosťou, ktorá sa však nemohla rovnať Alice. Tej šikovnej a milej sestričke, ktorá im vo všetkom pomáhala. Nakoniec nastal deň D. Všetci sa chystali a bolo neuveriteľné, že sa to stalo. Emócie v dome padali na každého, kto vstúpil dnu. No boli to šťastné emócie a plné očakávania. V jednej izbe na poschodí domu sa  dve upírky snažili schladiť horúcu hlavu neveste. Vyvádzala, že spadne alebo že, nedajbože, Edward odíde. Štrajkovala, že ju do šiat nikto nedostane... Boli to perné chvíle, no potom sa všetko upokojilo a mohlo sa začať. K oltáru ju viedol Carlisle. Stvoriteľ alebo otec celej osádky domu. Bella bola krásnou nevestou a jej červeň v tvári ju robila ešte krajšou...

A so šťastným úsmevom na tvári si konečne povedali svoje áno...“

Ukončila som svoje rozprávanie a ani si neuvedomovala, že sa do izby nahrnuli všetci prítomní a že už je večer. Usmiala som sa na nich a oni mi úsmev opätovali. Išla som sa postaviť, no zatienilo sa mi pred očami...

Držím Bellu v náručí a ona ma silno objíma. Potom do izby vtrhne Edward a Bella mu vyštartuje do náruče. Pobozká ho a šťastne sa na neho usmeje...

Epilog

Isabella Stewons

Tma... tá nepreniknuteľná tma. Bolo to ako väzenie, ktoré nejde opustiť. Držia vás tu, aby ste zošaleli, alebo aby ste sa rozhodli. Všetko má svoj význam, no tento skutočne nepoznám...

Cítila som sa, akoby som sa vrátila späť do tela, no moje myšlienky patrili iba jemu. Môjmu manželovi.

„Ehm... čo to...“ povedala som, keď som zbadala celú rodinu v našej izbe. Všetci mali oči vytreštené, akoby ma videli prvýkrát a ešte som im aj niečo ukradla. Neviem, čo sa s nimi stalo, ale nechcela som to riešiť.

„Ahojte,“ pozdravila som ich, ale to ich ešte viac vyviedlo z miery. Boli ako vymenení. Takýchto ich nepoznám...

Vtom som ucítila niekoho na svojom tele. Bola to Alice.

„Pokoj, Alice, veď sme sa videli včera,“ povedala som so smiechom.

Chvíľku sme sa objímali, no potom sa prudko rozrazili dvere. Ako som čakala celý ten čas...

Vyskočila som z postele a hnala sa k dverám. Padla som mu okolo krku a pobozkala ho na líce. Predsa sú tu všetci, tak čo dráždiť...

„Ahoj,“ zapriadla som mu do ucha. On sa zdal byť vyvalený ešte viac ako ostatní.

„Prosím vás, poviete mi niekto, čo sa tu deje? Ste akísi nesvoji.“ Nadvihla som obočie a čakala. Prvý vyletel Emm.

„My že sme nesvoji, to ty sa správaš, akoby sa nič nestalo. Akoby si žila v úplne inej realite. Bella, vieš vôbec, čo sa stalo za posledných pár dní?“ spýtal sa ma a ja som na neho oči treštila, čo mi to tu rozpráva. Nechápala som ho...

„Poďme sa posadiť dole a tam si všetko vysvetlíme.“ Carlisle pozvoľna odkráčal z izby a všetci ho nasledovali. Ja som Edwarda chytila za ruku a on sa na mňa prekvapene pozrel. Pobozkala som ho a ťahala dole so sebou. Posadali sme si a ja som si sadla na Edwarda, tak ako ostatné páry. Robili sme to takto stále...

„Bella, čo si pamätáš? Teda, čo sa stalo naposledy?“ spýtal sa Carlisle a zaujato ma pozoroval.

„No, včera sme boli s Alice nakupovať a potom som bola... ehm, s Edwardom.“ Sklopila som oči a zavrtela sa v Edwardovom náručí.

„Alice?!“ zvrieskol náhle Edward, až som nadskočila.

„Tak pohov. Ja za nič nemôžem, iba som jej to chcela spríjemniť, toto mi neprišiješ!“ obhajovala sa Alice a všetci sme na nich tupo hľadeli. Po chvíli hľadenia si do očí sa Alice upokojila a pozrela sa na mňa.

„Bella, povedz mi, ako si sa dostala do Forks,“ prehovorila a ja som nevedela, čo by chcela počuť.

„Pekne od začiatku,“ povedala mi.

„No, prvé, čo si pamätám, je, že som v lese a blúdim ním, potom som sa prebudila u Jacoba. Bola som u nich...“ rozprávala som im, čo si všetko pamätám. Bolo toho celkom dosť a všetci neveriacky počúvali. Občas sa pohľady stočili k Alice. Hlavne, keď som hovorila o Edwardovi.

„No a včerajšok som vám už povedala. Tak už mi poviete, čo sa stalo?“ spýtala som sa vyšším hlasom a čakala. Najskôr som sa pozrela na Edwarda a potom na Alice.

„Bella, toto, čo si nám teraz povedala, bola moja predstava. Keď si spala, alebo bola v kóme – neviem ako to nazvať – som ti teraz, tento posledný deň, rozprávala príbeh. Predstavovala som si rôzne časti tvojho života a koniec som si vymyslela. Toto nie je tvoj život. Nebol a nie je. Ty si Edwarda a vlastne aj nás všetkých nenávidela. Chcela si mať od nás pokoj,“ zadrhla sa, no pokračovala, „pred asi troma týždňami som mala, alebo skôr nemala, víziu. Niekto ťa chcel zabiť. Bol to Jacob. Neviem, čo presne sa stalo, ale Edward ho zabil,“ odmlčala sa. Ja som nadskočila a presunula sa na okraj pohovky, preč od nich. Nemohla som tomu uveriť, toto sa nestalo.

Idem sa Jacom po lese...

Záblesk, záblesk z mojej minulosti. Čo sa to deje?!

Vyhadzujú ma z La Push...

Ja to nechcem...

Edward a jeho rodina...

Moja nenávisť...

Zranenie pri love...

Ich držanie ma tu...

Moja schopnosť...

Tá starenka...

Edwardove oči...

Pri tej spomienke som sa na neho musela pozrieť. Vyzeral skľúčený a úplne vystrašený. Bol zničený a ja som to z nejakého neznámeho dôvodu nechcela.

A nakoniec, Jacove oči plné šialenstva...

„Nie,“ zašepkala som. Obzerala som sa, ale našla som iba ich tváre, ktoré skúmajú tú moju. Potrebujem ísť preč. Zahliadla som dvere. Východisko!

Rozbehla som sa a počula za sebou krik, ale potom som nevnímala. Prišla som na jeho lúku a rozložila sa tam. Nechcela som myslieť, ale nešlo to.

Čo ako to chcem? Čo ak chcem, aby to bolo tak, ako hovorila Alice? Chcem byť s nimi, ale byť čo najďalej od nich? Keď mi pohľad padol na jeho tvár, myslela som, že sa rozplačem, že možno skočím z mosta, ak by mu to urobilo radosť. Chcela som, aby bol šťastný...

Ale ako? Keď zostanem. Budem potom šťastná ja?

Naozaj chcem vedieť odpoveď na tú otázku? - pýtala som sa v duchu.

Odpoveď mi bola jasná. Je mi jedno, čo sa stalo predtým, je mi jedno, že som ho neznášala. Všetko mi teraz bolo jedno. Chcela som len to jediné. Jeho...

Rozbehla som sa naprieč lesom a čakala, kedy sa dostanem k ich domu.

Každým krokom som si bola istejšia a vedela, že to je to, čo chcem. Chcem byť s nimi.

Prišla som pred ich dom, kde vonku stál Edward a upieral oči mojím smerom. Tak a je to tu. Teraz alebo nikdy.

Obaja sme sa narovnako rozbehli a vpadli si do náručia.

„Už nikdy nechcem byť bez teba. Milujem ťa.“ Kebyže ma teraz pripoja na detektor lži, určite by ich prekvapila pravdivosť mojich slov. Vlastne som bola prekvapená aj ja...

„A ja ťa nikdy nepustím. Si len moja. Milujem ťa.“ Nejaký majetnícky, nie?

Skončil sa príbeh dvoch duší, ktoré si cestu k sebe hľadali dlhý čas. Nečakané zvraty a udalosti ich priviedli vždy k sebe. Zamýšľal to niekto? Niekto tam hore?

My nevieme nič... Nič, čo sa odohráva za hranicami nášho sveta. Sme obyčajné obmedzené bytosti, ktoré nevidia, ak majú niečo pred sebou. Potrebujeme popostrčiť, aby sme spoznali svet...

Je tu koniec poviedky a my sme rady, že ste zavítali k tomuto príbehu. Moc vám ďakujeme, že ste vydržali a dočítali to do konca. Sme Vám vďačné.

BellaCullenSwan & BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Puto duše 14. kapitola + Epilóg :