Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prvá - 2. kapitola

14.12.2015 (20:15) • AGirl • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1444×

EDIT: Článek neprošel korekcí.

2. kapitola

Keď prídem domov, snažím sa byť co najtichšie. Lenže... Moja matka tam už čaká a sleduje každý môj krok. Keď si ju všimnem - sedí na malej stoličke takmer ihneď za mnou -, vypísknem.

„Kde si myslíš, že si bola?“ spýta sa pokojne.

Preglgnem. Hlavne pokoj, Bella, nič sa nedeje. „Mali sme skrátené vyučovanie, nejako som nato zabudla.“

Jej chladné a modré oči sa do mňa zabodnú. Hľadám v nich nejakú emóciu - hocijakú, ale nič nezbadám. Ani hnev, ani stres, ani radosť, ako keby nemyslela a necítila. „A akou hodinou ste končili, Isabella?“

Prišla nato. To som vedela hneď, ako vyslovila moje celé meno. Väčšinou ma totižto volala Bella, alebo Bells. Ale Isabella som pre ňu bola iba v momentoch, keď som ju niečím naštvala.

„Ehm, ja... Vysvetlím ti to.“

„Vysvetlila mi to tvoja učiteľka. Vraj si nebola na dejepise, alebo nie? Alebo som si ten telefonát vymyslela, tvoja učiteľka klame... Alebo ty, nevďačná hlupaňa, si sa na školu vykašlala, však?“ Moje srdce mi zbesilo šprintovalo v hrudi.

„Však?“

Zatvorím oči.

Na líce mi spadne prvá facka, potom druhá... Až sa napokon dostaneme k štvrtej, keď sa odo mňa vzdiali a niečoho sa napije. Mám zavreté oči a snažím sa nemyslieť na bolesť, preto sa utápam v tme. Jej hlas do mňa ryje tie odporné slová, ktoré jej vychádzajú z úst.

„A ešte niečo, Isabella,“ moje meno skôr vypľuje, „na večer si nič neplánuj. Najbližšie dni máš zaracha. A opováž o tomto ceknúť! Vieš, kde by si skončila. Ako tvoj otec.“

Ešte niečo mrmle, ale to už sa rozutekám do izby a zamknem sa. Zase to urobila. Doteraz síce nato nemala dôvod, ale aspoň viem, čo ma čaká ak sa vyhnem dejepisu.

A ja som si myslela, že som sivá myška. Omyl, Bella! Tá dole to vie.

A tvoje líce tiež.

Ale neplačem. Po tých troch rokoch plného opovrhovania som sa naučila jedno, a to to, že plakať sa mi naozaj neoplatí. To si moje ja nezaslúži. Skôr, než sa uvedomím, čo robím, zaleziem pod deku a zaspím.

Keď sa prebudím, za oknami je už dávno tma. Dotknem sa stále žeravého líca, ale už je mi lepšie. Vstanem a pozriem sa na seba do zrkadla.

Rozmazaná riasenka, rysujúca sa úžasná modrina na čeľusti... Zase sa vyznamenala. Pokrútim nad tým hlavou, zmyjem zo seba make-up, rozčešem vlasy a risknem to opäť. Tentoraz vyzerám o kúsok lepšie a to ma upokojuje.

Prezlečiem sa a dám si na seba mikinu. Potichu otvorím okno. Z tej výšky sa mi krúti hlava... Ale na druhej strane, robila som to minimálne desať krát tam aj naspäť, takže toto pre mňa nie je problém.

Problém nastáva v tej chvíli, keď si môj mozog spomenie na tú čudnú a zafixovanú vetu v mojej hlave, čo povedala doktorka mame po otcovej smrti. „Nevieme, čo pri tom robil, ale spadol škaredo na hlavu a keď sme ho našli... Bolo príliš neskoro.“

Ja som presne vedela, čo sa stalo. Vedia to všetci.

Vystrčím nohy z okna a skočím. Na chvíľu sa cítim voľná, voľná ako vták. Keď podrážkami dopadnem na tvrdú zem, otvorím bránku a vyjdem von na ulicu.

Rozbehnem sa.

Beh je jediná vec, pri ktorej ma nič neviaže. Objavila som to ako trinásťročná, keď... Nie. Nemysli nato.

Bežím tmou a starosti nechávam za sebou. Až sa napokon zastavím a všimnem si, že som pri útese. Neváham ani chvíľu a sadnem si na samotný kraj.

Zhlboka sa nadýchnem. Cítim slanú, morskú vodu, ktorá pod mojimi nohami divoko búši o kamene. Ten pocit - že jeden krok všetko ukončí - ma napĺňa adrenalínom.

Niekto si za mnou odkašle. Trhnem sebou, ale stihnem sa udržať.

„Dopekla, chceš sa zabiť?“ vykríkne, keď mi pomáha postaviť sa na nohy. Éčko.

„Nikto sa ťa nepýtal, či -“ vyšteknem.

Zastaví ma jeho ruka na mojich perách. „Swanová. Ty si sa chcela zabiť?“

Prevrátim oči. „Nie. A si blázon, ak si to myslíš. Iba som premýšľala.“

„A odkedy myslenie privádza ľudí do tranzu, keď skáču z útesov?“ Nechápe. Mám chuť mu poriadnu vraziť a spýtať sa ho, čo nechápe na vete Premýšľala som.

„Nechápeš tomu. Čo v tej svojej dokonalej hlave nemáš nič iné, okrem baliacich hlášok pre maturantky? Hm?“ zasyčím.

Zasmeje sa. Na chvíľu je ten pocit, že rozmlátim všetko naokolo, menej badateľný. Až ho skoro vôbec necítim.

„Takže dokonalej, hej? A áno, môj mozog je aj na niečo iné, než na sex.“

„Ten som vôbec nemala na mysli.“

„Zaobalila si to do baliacich hlášok, ktoré slúžia na to, aby si mala sex.“

„Nie. To vy chlapi nemyslíte na nič iné?“

„A zase je to tu. To poznáš všetkých, keď takto rozprávaš?“

„Ja-“

„Nevrč. Bolí ma z teba hlava,“ povie a preruší náš očný kontakt. Pohľadá si niečo v koženej bunde a vytiahne to. Krabička cigariet a zapaľovač. Keď si jednu zapáli, rýchlo odskočím, ale ten pach ku mne na kolenách dolezie.

„Fuj, ako môžeš fajčiť?“ spýtam sa ho.

„Pozri, ty skáčeš z útesov a ja fajčím. Každý máme inú formu odreagovania,“ mykne plecami.

„Ja neskáčem z útesov, blbec,“ zavrčím a prejdem okolo neho.

Ani sa neotočí, iba tupo zíza pred seba. „Tebe tá cigareta fakt vytiahla mozog z hlavy!“ zakričím na neho.

Jeho odpoveďou je veľký prostredník, ktorý vo svite mesiaca totálne vynikne. Musí byť aj jeho prostredník dokonalý? spýtam sa sama seba. Bella, spamätaj sa! Nie je dokonalý.

Iba trošku.

Keď sa vyškriabem na svoje okno, hodím sa do postele a už o sebe neviem.

„Moja rodina je jedna z tých, ktoré prežívajú prírodné katastrofy tak, ako keby sa stali im. A preto -“ Hlúpa angličtina. A hlúpa Candy.

Jej meno je rovnako sladké ako jej výzor a správanie pred učiteľmi, hoci skutočnosť je ako paródia. Nato, aká je tupučká, prejde každý jeden predmet s Á-čkom. A vždy, na esejách, rozpráva o ťažkom živote detí tam vonku a potom píše o tom, ako si dá tu námahu a pomáha im. Fajn, beriem.

Lenže zaslať niekomu pár dolárov a potom povedať: „Pomohla som tisícom,“ je ako keby zabila morča a potom by povedala: „Nakŕmila som celú Afriku.“ A to ja nenávidím. Zveličovanie.

Keď zazvoní, rýchlo sa poberiem k svojej skrinke a dám si do nej veci. „Koho tu neuvidím,“ ozve sa za mnou.

„Vieš, že ťa nemám rada, však?“ spýtam sa ho otrávene. Mykne plecami.

Chvíľu hľadím na jeho prostredník a čakám na rovnaké gesto, ako včera, ale nič.

„A ty vieš, že mi lezie tvoje zazeranie na nervy?“ Pozrie sa na mňa. Jeho zelené oči ma totálne skenujú a mne automaticky zružovejú líca. Odvrátim pohľad do zeme. Nahne sa ku mne.

„A vieš, že tvoja kamarátka to má vo zvyku tiež?“

Okamžite, ako to povie, sa chodbou ozve Riin hlas. Takmer od Cullena odskočím. On sa vytratí takmer rovnako rýchlo, takmer až magicky.

„Bella!“ Nie. Otočím sa a tvárim sa, že som nepočula. Fajn, teraz máme francúzštinu, ktorá je zhodou okolností rovnakým smerom, akým sa ozýva ten hlas... Takže tomu sa vyhnem.

„Isabella Mária Swanová!“

Ešte krôčik...

Schmatne ma za plece a stiahne ma na záchody.

Cŕŕn! Prvé zvonenie. Otrávene sa k nej otočím.

„Čo chceš, Ria?“

„Pomôžeš mi?“ Nadvihnem obočie.

„A v čom, prosím ťa? V čom mám pomôcť Rii Danielsonovej?“

„Ja... Videla som vás.“

„No a? Je to iba magor, ktorého poslal z pekla samotný Satan, aby nám strpčil život aj na planéte s názvom Zem. Takže nemaj obavy, nemusíš sa obávať o moje zdravie. Nie, ja s ním nič nemám.“

Uškrnie sa. Svoje hnedé vlasy si zastrčí za ucho. „To je dobre. Ja... Fajn, toto je vážne divné. Myslím, že ste dobrí kamaráti a myslím, že...“

Potrasiem s ňou. „Vykokci sa konečne, Ria.“

„Ja... Dohodíš mi ho? Ako môjho chlapca?“

Cŕŕn! Druhé zvonenie.

Francúzštinu už nestihnem.

Hello,

tak predovšetkým, ďakujem všetkým za záujem napísať mi svoj názor k mojej poviedke Prvá. Vážne moc si to vážim... A teraz k bodu číslo dva. Myslela som si, že overený spisovateľ je niečo, čo sa získava veľmi dlho, ale... Wau. :)

Ďakujem teda aj adminke, ktorá mi poviedku zverejnila a aj zverejní (teraz) a aj ostatným adminom. 

- AGirl

Autor: AGirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prvá - 2. kapitola: