Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 14. kapitola

List, ktorý zmení všetko.

Príjemné čítanie. LiviaCullen

14. kapitola

Alice

Zastala som pres naším domom a vystúpila z môjho milovaného autíčka. Normálne by som sa zastavila a kochala sa pohľadom na neho. Mám ho síce už dlho, ale za tú dobu som sa ešte nestihla na neho vynadívať. Ja to autíčko milujem! A to nehovorím o službe, za ktorú som ho dostala.

„Alice, môžeš ísť, prosím, na chvíľu sem,“ zavolal na mňa z garáže Edward. To som fakt zvedavá, čo po mne chce. Už tri dni predo mnou niečo tají a používa na to aj Jaspera, čo je ešte horšie. Ten sa už naučil predo mnou schovávať veci a zaúča do toho aj zvyšok rodiny. Veď ja si to s ním ešte vybavím. Nemám rada, ak predo mnou niekto niečo schováva, hlavne ak to má byť pre mňa prekvapenie.

Odložila som všetky šaty naspäť do šatníka a časopisy som si schovala pod posteľ. Nemám rada, ak mi ich Rose zoberie a potom ich už nikdy neuvidím a to som ešte polovicu nevidela. Keď som bola presvedčená, že je všetko tak ako má byť, čo mi trvalo len sekundu, som zbehla dolu schodmi a ocitla som sa v jednej kamenej, mne dobre známej a milovanej náruči. Boli sme pred dverami do garáže na poslednom schodíku. Dvere boli zatvorené. Na očiach som pocítila jeho ruku. Otočil ma chrbtom k sebe a ja som na svojom krku pocítila jeho pery. On vie presne ako ma má rozptýliť, aby som zabudla na všetko, čo ma v danej chvíli trápi. V danej chvíli to naznačovalo len jedno: ide v tom spolu s Edwardom. Jeho pery však ďalej úspešne pracovali na tom, aby som na všetko zabudla a neprišla na všetko, čo chystajú.

„Zlatko, ja viem, že v tom podfuku ideš spolu s Edom a chceš ma teraz len rozptýliť, ale...darí sa ti to,“ povedala som a nedokázala som sa sústrediť na nič len na jeho pery pohybujúce sa hore dole po mojom krku, po mojej kľúčnej kosti a zase naspäť. Ako to ja len mám rada a on to veľmi dobre vie.

„Neviem, o čom hovoríš, láska,“ zašepkal mi do pokožky v priehlbine medzi krkom a kľúčnou kosťou a pokračoval ďalej. Počula som, ako sa otvorili dvere a my sme sa posunuli nižšie, dole do garáže. Jazz nás otočil, zavrel za nami dvere a oprel sa o ne. To všetko zvládol bez toho, aby spustil ruku z mojich očí a ja som teda stále nič nevidela. V jednom okamihu som stála opretá o moju lásku pri dverách, na očiach som mala jeho ruku a na sebe jeho pery zamestnávajúce moju pozornosť a v druhej som stála pred úžasným žltým porshe a v ruke držala jeho kľúče.

Vedľa auta stáli Edward aj môj milovaný manžel. Obidvaja sa usmievali od ucha k uchu, ale aj tak to nebol ten istý úsmev. Jeden bol predstieraný a snažil sa ním niečo zakryť a druhý úprimný a od srdca.

To autíčko bolo také krásne!!! Bolo to asi to najkrajšie auto na svete. Bolo nádherné, kanárikovo žlté s čiernou sťahovacou strechou. Už teraz som si dokázala predstaviť, ako sedím za volantom a šoférujem tohto krásavca. Dúfam, že má dosť veľký kufor, aby som mohla vyraziť na poriadny nákup. Ale aj keby ho nemal, tak mu to na kráse neuberie, budem musieť vymyslieť iné riešenia, ako tam narvať všetky tašky, sedadlo spolujazdca bude na to ako stvorené.

„To je... to je úžasné. Je nádherné.“ Mala som čo robiť, aby som neskákala od radosti ako malé dievčatko a správala sa ako veľká. No dlho mi to nevydržalo. Doskákala som k Jasperovi a dala mu poriadnu pusu. Potom som prešla k Edovi a poriadne ho objala tak, ako objíma Emmett, že by to jednému človeku polámalo všetky kosti v tele. To autíčko bolo tak úžasne krásne!!!

„Počkaj, Alice, to ešte nie je všetko. To auto si najprv musíš zaslúžiť,“ povedal môj braček a ja som ho na revanš obdarila podozrievavým pohľadom. To som mohla tušiť. Prečo by on mne dával len tak auto, ešte k tomu takéto nádherné autíčko, ak by za to nič nechcel. To je celý on. Som len zvedavá, čo si na mňa prichystal, čo budem musieť kvôli tomuto krásavcovi podstúpiť (tým krásavcom myslím to autíčko, nie môjho brata).

„Čo za neho chceš?“ štekla som po ňom, hoci som to nemala v úmysle. Nechcela som použiť taký tón, ale urobila som to podvedome.

„Ale no, sestrička! Nemusíš hneť vyvádzať. Nie je to nič strašné, teda pre normálnych ľudí. Vieš, že Bella bude mať za pár dní narodeniny. Ja viem, že aj keď sme ťa všetci žiadali, a najmä Bella, aby si to nerobila, pripravíš pre ňu oslavu. A ja mám teda pre teba návrh - viem, že tú oslavu pripravíš, že ti v tom nezabránim. Chcem však, aby si sa miernila. Toto auto ti teraz dám len ak mi tu odprisaháš, že sa budeš mierniť, áno?“ dohovoril a hodil na mňa prosebný pohľad. Toto som ani v najmenšom nečakala. Plánovala som úžasnú oslavu, ešte lepšiu, akú robia tie bohaté rozmaznané decká na MTV (priznávam bez mučenia, že som si to pár ráz pozrela, aby som získala inšpiráciu). Toto mala byť perfektná oslava. Zajtra som mala na pláne ísť nakupovať, aj keď všetci odmietli ísť som mnou a mať účasť na príprave, chceli ma tým od toho odhovoriť, ale to sa im nepodarí, presne ako povedal Edward. Ale čo keby som sa trošku uskromnila?

Pozrela som sa z Edwarda na ten poklad, to auto, vedľa neho a zase na Edwarda. D pekla, to auto mi za to stojí.

„Tak teda áno. Dohodnuté.“ Utekala som ku dverám šoféra a hneď aj si sadla za volant. Naštartovala som. Užívala som si ten perfektný zvuk motora, ktorý, bohužiaľ, narúšal ohromný, hlasný smiech z garáže. Pozrela som sa von predným sklom a videla som, že Edward a Jasper sa až prehýbajú od smiechu. Nemohla som si pomôcť a vyplazila som na nich jazyk ako malá škôlkarka. Nefungovalo to tak ako som si to predstavovala a oni sa začali smiať ešte viac.

Keby som vtedy vedela to, čo viem teraz, nikdy by som to auto neprijala a trvala by som na svojom pôvodnom pláne. Keby som neustúpila a nepriala si toto autíčko, tak by sa nemuselo nič stať. Keby tá oslava bola taká, akú som ju predtým plánovala, možno by som nakoniec mohla chystať svadbu. Vedela som si ju predstaviť. Bola by to prekrásna svadba.

Všetko je to len moja chyba! Edward by nebol odišiel od svojej jedinej lásky, keby som na tej paródii na oslavu nedala možnosť, aby sa Bella porezala. Všetko som tak dokonale naplánovala, ale s týmto som neplánovala. Spôsobila som jej to ja a ani som sa jej potom nedokázala pozrieť do očí. Zbabelo som vycúvala z miestnosti. Jedna vec bola túžba po jej krvi a druhá bola strašná hanba, ktorú som cítila.

Zaoberajúc sa myšlienkami, pocitmi a spomienkami som vošla do domu. V obývačke sedela na pohovke Esme a čítala najnovšie číslo o renovácii a dizajne bytov a domov. Sadla som si vedľa nej a nazrela je ponad rameno. Chcela som len vedieť či sa náhod nebude konať rekonštrukcia našich izieb. Nebolo by to tento rok po prvýkrát.

Započúvala som sa do zvukov domu a prekvapilo ma, že sme tu len my dve. Carlisle je určite v práci, ale kam sa podel zvyšok rodiny, tak to som mohla len hádať.

Bolo zvláštne, že som to nevedela. V poslednej dobe sa mi stáva často, že som prekvapená. To neznačí nič dobré. Niekto v tom musí mať prsty. Zamyslela som sa a snažila sa zistiť, od kedy mám tieto výpadky. Netrvalo to dlho, vedela som to totiž presne. Bolo to odkedy som mala tu zvláštnu víziu o Bellinom odchode. Odvtedy som nevidela nič, čo by súviselo s Bellou. Ale ani nič podstatné, jediné, čo som vlastne videla, bol Edwardov príchod.

„Kde sú všetci?“ spýtala som sa nakoniec Esme a nechala tieto siahodlhé myšlienky na neskôr, keď sa budem môcť o ne podeliť so všetkými. Hlavne s Edwardom a Carlisleom. Určite budú vedieť, čo sa deje. Strašne ma to teraz začalo trápiť, nevedela som nič a začínala som z toho chytať riadnu depresiu. Neviem si ani len predstaviť, čo všetko sa môže stať, aké rozhodnutia mi môžu utiecť a aké dôsledky to môže pre mojich blízkych mať. Prvá obeť mojich výpadkov môže byť pokojne Bella a hneď za ňou to bude môj milovaný braček a potom celá rodina. A to naozaj nechcem.

Esme zdvihla pohľad od časopisu a zahladila sa na mňa, tvár jej zahalilo prekvapenie. Aj bez môjho momentálne nefunkčného daru som vedela, že ju to veľmi vykoľajilo. A ako to len vykoľajilo mňa, ešte viac ako ju. „Ty to nevieš?“ spýtala sa ma a z jej hlasu tieklo prekvapenie ako potopa. Pokrútila som hlavou. „No, Carlisle išiel do nemocnice, zaskočiť jedného kolegu. A všetci až na Edwarda išli na lov. Chcú sa držať pripravení, keby to s Adamom bolo vážne. Išla by som s nimi, ale má mi prísť návšteva ohľadne nového projektu. To je však teraz vedľajšie. Alice, ako to, že to nevieš? Deje sa niečo? Nechceli sme ti to oznamovať, lebo sme vedeli, že to budeš vedieť, ale... Prosím, povedz mi čo sa deje?“ položila mi ruku na rameno a zahľadela sa mi do očí s vážnou prosbou v očiach. Nechcela odo mňa len aby som jej to povedala, vedela ako sa cítim a ponúkala mi tým aj možnosť niekomu sa vyrozprávať. 

Toto bola presne ona, vždy milujúca aj keď nie je všetko ideálne, aj keby sme my neboli ideálni. Boli sme však jej rodina, ktorá ju milovala a ktorú milovala. Bola presne to, čo každému z nás chýbalo, matka, ktorú sme všetci potrebovali a ktorá potrebovala nás. Vždy pri nás stála keď sme jej to dovolili a niekedy aj keď sme jej to nedovolili. Bola to skrátka naša matka.

„Esme... ja neviem, čo sa deje. Neviem! To je ten problém, ja to neviem a neviem ani, čo mám s tým robiť. Prosím, poraď mi.“ Nedokázala som to a musela som ju objať. Ak by som to dokázala, začala by som aj plakať. Musela som to niekomu povedať a hlavne som potrebovala, aby mi niekto poradil. Bolo to asi po prvýkrát za celý môj život, čo som niekoho žiadala o radu, o pomoc. Bol to zvláštny pocit, ale nie nepríjemný, to som povedať nemohla, bol to skrátka zvláštny pocit, nevedela som ho opísať.

Esme nezostala prekvapená a objatie mi vrátila. Začala ma aj hladiť po chrbte, aby ma upokojila, ani som o tom nevedela a telom mi zachvátili suché, silné vzlyky. Pokúšala sa ma upokojiť a darilo sa jej to, v tej chvíli by som povedala, že je to moja skutočná matka.

„Zlato, to musíš vedieť len ty. Je to len na tebe. Nie som rada, že ti to hovorím, ale je to tak.“ Nechcela som si to priznať, ale mala pravdu. Musela som na to prísť sama. Presne tak ako povedala. Je to len na mne.

Ešte chvíľu som zostala v jej objatí a nechala sa ňou chladiť po chrbte a utešovať. Bolo to príjemné, bolo to niečo iné ako keby ma utešoval Jasper. Bolo to príjemné, veľmi príjemné. Po chvíli som sa od nej odtiahla a pozrela jej do očí. Pohľad mi opätovala a obdarila ma aj prekrásnym, milým úsmevom.

„Predtým, než Edward odišiel, nechal mi tu pre teba odkaz. Máš vraj ísť do jeho izby a tam všetko pochopíš. Neviem či tomu rozumieš ty, ale ja nie.“ Dodala a znovu sa na mňa milo usmiala. Ja som však rozmýšľala nad tým, čo povedala. Čo mi mohol Edward nechať v jeho izbe? A prečo mi to nemôže povedať, keď sa vráti z lovu?

Počkať! Vráti sa vôbec Edward z lovu? Esme nespomenula, že by Edward išiel na lov.

„Esme, Edward išiel na lov s ostatnými, však?“ opýtala som sa aj keď odpoveď som už tušila, no držala som sa tej malinkej šance, že mi povie, že sa mýlim. Esme sa však na tvári objavil bolestný vyraz a ja som hneď vedela, ktorá bije. Odišiel. Znovu.

„Nie, Alice. Odišiel. Nepovedal mi však kam ani prečo, a ani či sa vôbec vráti. Jediné, čo mi povedal, je, že je to veľmi dôležité a že to musí urobiť. Podvedome tuším, že dôvodom na jeho odchod bola Bella, dúfam však, že neodchádzal pred ňou, ale išiel za ňou. Bola by som nemierne rada, ak by boli zase spolu a všetko by bolo tak ako predtým. Tí dvaja si to naozaj zaslúžia, nemali by takto trpieť.“ Výraz na jej tvári sa zmenil zo smútku z opustenia na úplne utrpenie, ako keby to prežívala celé s nimi. A aj to prežívala. Nedokáže sa na nich pozerať a neprežívať to, ale to by nemohla byť Esme. Nielen, že sa nedokázala pozerať ako trpí Edward, ale ani ako sa trápi Bella, za ten krátky čas ju začala brať ako svoju dcéru, mala ju rada už odkedy prišiel Edward domov zo stretnutia s Bellou, vysmiaty a zasnený. Tak ho ešte nikto v našej rodine nevidel a pre Esme to bol asi najkrajší deň jej existencie, teda zatiaľ. Cítili sme to tak všetci, dokonca aj Rose, ale ona oveľa intenzívnejšie. To bol jej dar. Tak, ako ja vidím budúcnosť alebo Edward vie čítať myšlienky, ona vie milovať.

Ešte raz som ju objala a dala som do toho objatia všetku svoju lásku k nej. Ona mi to objatie vrátila s rovnakou intenzitou. Keď som sa odtiahla, obdarila ma nádherným aj keď smutným úsmevom. S veľkou radosťou som jej ho opätovala.

Postavila som sa a ľudskou rýchlosťou som vyšla hore po schodoch. Celý čas som rozmýšľala, čo také mi mohol Edward nechať vo svojej izbe. Nemala som ani poňatia. Mohlo to byť milión vecí. Podvedome som dúfala, že to bude vysvetlenie na všetko, čo sa v uplynulé dni zbehlo. Vysvetlenie na moje výpadky, vysvetlenie jeho odchodu, vysvetlenie jeho dôvodov. Jediné vysvetlenie, ktoré by som však prijala, je Bella. A to nie, že pred ňou uteká, ale že uteká za ňou. Bola by to krása.

Vošla som do izby a zostala stáť na prahu. Stála som tam ako obarená a pozerala na posteľ - teda na to, čo na nej bolo - ako teľa na nové vráta. Na posteli stála veľká biela škatuľa s vekom, presne taká akú používajú kriminalisti na odkladanie dôkazov. Videla som aj kolónky s názvom, dátum, druh a podozrivý. Bolo to veľmi zvláštne, že mi Edward nechal takúto škatuľu, vôbec som si nedokázala predstaviť, odkiaľ ju mohol mať a to, čo je v nej už tobôž nie.

Prešla som k posteli. Na veku ležala obálka. Na jej vrchu bolo Edwardovým úhľadným rukopisom napísané moje meno. Zdvihla som ju z veka a sadla si vedľa škatule na posteľ. Nebola veľmi hrubá. Mohol v nej byť jeden možno dva poskladané papiere, list na rozlúčku.

Nechcelo sa mi ho otvárať, ale musela som, ak som chcela odpovede. Otvorila som to a vytiahla odtiaľ dva papiere - presne ako som čakala. Vybrala som si prvú stranu a začala čítať úhľadným rukopisom písané riadky.

 

Drahá, Alice!

V tejto škatuli je všetok materiál a dôkazy, čo som pozbieral na mojej ceste. Skončil som v Brazílii na falošnej stope. Snažil som sa a pozbieral som všetko, čo som našiel. Prosím Ťa, aby si si všetko preštudovala a snažila sa nájsť to, čo som nenašiel ja. Za iných okolností by som to išiel hľadať ja sám, ale nemám už trpezlivosť a potrebujem nájsť Bellu. Nebudem mať pokoj, kým ju neuvidím živú a šťastnú.

Mal by som Ti asi všetko vysvetliť.

Môj odchod, alebo teda náš odchod, nebol presne z takých dôvodom, aké som Vám povedal. Keď som bol v nemocnici vo Phonixe, stretol som sa tam s Bellinou mamou. Všetko bolo v poriadku až kým sa ma jej mama nedotkla. Bol som taký vystrašený z Bellinho stavu a nevenoval som veľmi pozornosť ostatným myšlienkam a sústredil sa iba na lekárove. Tesne predtým, ako sa ma jej mama dotkla, neodolal som a musel som jej nahliadnuť do mysle, len aby som zistil či to bude možné. Keď sa ma dotkla, mysľou jej prebleskla jedna stará legenda, ktorú jej rozprávala jej mama, keď bola malá, Bellina babička. Ona to ani nezaregistrovala, bolo to podvedomé, ale mňa to dosť vystrašilo.

Bola to legenda, ktorá sa až príliš podobala na tú, ktorá sa traduje v rezervácii v La Push. Týkala sa presne jej rodiny.

Po celý čas som si dával na jej myšlienky pozor, aby som získal viac informácii. Zistil som, že tomu ani v najmenšom neverí, berie to ako hororový výmysel.

Kým sa Bella neprebrala, veľmi som o tom premýšľal. Už vtedy som dostal nápad, čo by sa stalo, keby som prišiel o niečo neskorej a Belle by som od toho jedu pomôcť nemohol. Čo by sa stalo? Tá otázka ma mátala a stále máta. Preto som sa už vtedy rozhodol, že by som z jej života mal odísť. Bella mi to však, ako všetky moje plány, prekazila a ja som ju nedokázal opustiť a nechať ju blúdiť v tom svete samú. Bohužiaľ, to, čo sa stalo na jej oslave osemnástich narodenín, ma utvrdilo, že to musím urobiť. Ak by to skončilo len o trošku horšie a moja domnienka by bola pravdivá, nemohol by som Belle pomôcť.

Domnievam sa totiž, že Bella by mohla mať v rodine vlkolaka. Môže to byť aj veľmi veľa generácii dozadu. Podľa mňa stačí len pár kvapiek vlkodlačej krvi a mohla by ju premena zabiť. Vieš si predstaviť, ako Bella túžila po premene a ja by som jej vyhovel a pritom toto všetko nevedel? Pokojne by som ju mohol zabiť. Preto som sa rozhodol odísť.

Alice, prosím, prezri si všetky materiály a snaž sa nájsť to, čo som ja prehliadol. Budem sa Ťa snažiť priebežne kontaktovať, aby si vedela čo a ako a aby som vedel, na čo si prišla ty. Dúfam však, že sa nepotvrdí moje tušenie.

Chcem Ťa poprosiť ešte o jednu vec. Nikomu o tom nehovor. Bolo by dobré, keby si to nepovedala ani Jasperovi, ale viem, že to by pre Teba nebolo príjemné, preto nechávam rozhodnutie ohľadom Jaspera na Tebe.

Ďakujem za všetko,

Edward

 

Bože môj! To nie je pravda, to nemôže byť pravda! Ako? Ako je to možné? To by všetko menilo. Ale čo moja vízia Belly a mňa, ako vedľa seba stojíme, rovnako biele s rovnakou farbou očí. Nedávalo by to žiaden zmysel. To nemôže byť pravda, nemôže!

Môj pohľad znovu padol na škatuľu. Teraz som už chápala všetkým otázkam, ktoré som mala, ale dvakrát toľko sa mi ich vynorilo. Otvorila som škatuľu a začala sa prehrabávať jej obsahom. Zrazu sa tá škatuľa a jej obsah zdala veľmi, veľmi dôležitá. Bola to moja nádej. A však nie len moja, ale aj Edwardova.

V škatuli bolo plno výpisov z matriky. Niektoré v angličtine, v španielčine a dokonca aj v portugalčine. Prebehla som to len tak letmo, ale aj z toho som vydedukovala, že to na nič nie je. Bolo tam aj zopár policajných hlásení o zmiznutí ľudí a nájdení tiel napadnutých zvieraťom. Potom tu bolo pár knižiek s legendami. A jeden denník. Ten ma zaujal najviac. 

Bol to denník obyvateľa mesta neďaleko indiánskej osady, ako som neskôr zistila. Chlap, ktorý bol autorom toho spisu, dával dokopy legendy a dôkazy. Neboli tu presné opisy, len dátum a pár viet, čo sa v ten deň stalo. Ak sa stalo niečo dôležité, zaznamenal to čo najmenej slovami. Odvíjalo sa to od bodu, keď jeho manželka záhadne zmizla. Stopy jej zmiznutia viedli do osady. O tej osade kolovali príbehy, strašné príbehy. Muži tejto osady sa menili na monštrá a zabíjali bielych ľudí. Nevedelo sa, či to bola pravda alebo výmysel kovbojov na vyvražďovanie indiánov. Jedného večera mu na dvere niekto zaklopal. Nemával návštevy, keďže býval od mesta niekde medzi osadou a mestom, preto ho to prekvapilo. Bola to žena, indiánka. Na rukách mala dieťa a v boku šíp. Vzal ju dovnútra a ošetril najlepšie ako vedel. Na druhý deň zomrela. Dievča, malé bábätko, asi ročné, mu zostalo a stal sa nedobrovoľný otec.

Ako neskôr zistil, dieťa bolo na pol indiánka a na pol biele. Pochopil, prečo žena nezostala v osade. Volal ju Melánia, po jeho žene. Posledný zápis v denníku bol v jej svadobný deň. Nebolo tu však napísané, za koho sa vydávala, napísane bolo len že sa jeho malá Melánia vydáva.

Všetko som vrátila naspäť do škatule a zavrela veko. Zobrala som telefón a vytočila Jasperovo číslo. Zdvihol to na druhé zazvonenie.

Začala som bez pozdravu. Teraz na to nebol čas. Potrebujem jeho kontakty a treba začať pátrať. Toto je mimoriadne dôležité. „Jasper, okamžite sadni do auta a príď domov. Stalo sa niečo vážne. S nikým nehor. Emmovi a Rose povedz, že sa ma už nevieš dočkať. Príď čo najrýchlejšie.“ Položila som to skôr než stačil povedať čo len jedno slovo.


Tak, ak ste sa dostali až sem, tak ste úspešne prežili 14. kapitolu. A tým, čo sú so mnou už od prvej kapitoly, som neskutočne vďačná a vážim si ich.

Ďakujem vám za komentáre pri predchádzajúcej kapitole a aj za komentáre pri tejto. 

Tak ako som povedala pri predchádzajúcej kapitole, nabudúce bude Edward, tak dúfam, že sa budete tešiť.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 14. kapitola:

 1
3. nina
01.08.2013 [15:13]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. BabčaS
30.07.2013 [10:24]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Jana
30.07.2013 [9:54]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!