Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 24. kapitola

Prečo láska bolí? 24. kapitolaTak, je tu ďalšia kapitolka. Ďakujem za komentáre, ktoré ma strašne moc tešia.
Niečo ku kapitolke:
Je z Bellinho pohľadu. Opisuje stručne svadbu, jej pocity. Potom sa posunieme trochu ďalej v čase. A dozviete sa jednu smutnú správu.
Takže prajem príjemné čítanie. Dúam, že opäť zanecháte dajaký ten komentárik alebo smajlíka. Poteší ma to a ženie dopredu :). Letty.

24. kapitola

 

Bella

 

Svadba prebehla nad moje očakávania. Všetko bolo pekne pripravené. Otec ma viedol k pekne zdobenému altánku, kde na mňa čakal Nick s úsmevom na tvári. Obrad bol nádherný. V očiach som celý čas mala slzy dojatia. A takisto trochu aj bolesti. Bola som šťastná, že si beriem takého úžasného chlapa, akým Nick bezpochyby bol. No bolo mi smutno za Cullenovcami. Spomenula som si na list, ktorý mi poslali. Edward s nimi nie je. Prečo bol taký dilino? Prečo ma opustil? Mohla to byť naša svadba! Aj s dieťaťom, o ktorom Cullenovci nemajú ani poňatie, že je Edwardovo.

Z mojich úvah ma vyrušila až otázka kňaza, či si beriem Nicka za manžela a budem si ho ctiť a budem s ním v dobrom aj v zlom... a všetko to okolo. Neváhala som ani minútku.

„Áno,“ odpovedala som. On odpovedal rovnako, samozrejme.

„Môžete pobozkať nevestu,“ zaznelo od kňaza k Nickovi a on ma letmo pobozkal na pery.

Zadívala som sa na kopec nad nami a na chvíľu sa mi zdalo, že som zhliadla Edwarda. Ale to sa mi iste len zdalo. Alice predsa vravela, že nie je s nimi a nemusím sa báť. Že o svadbe nevie. V kútiku duše som si možno aj priala, nech sa o tom dozvie a príde... prejavovalo sa moje schizofrenické ja.

 

O tri roky neskôr

 

Sedím na verande nášho domu vo Forks a pozorujem moju malú dcérku, ako naháňa motýle. Je krásna.

Každý pohľad na ňu ma utvrdzuje v tom, že nič lepšie sa mi nemohlo stať.  Zároveň je živým dôkazom toho, že jej otec a celá jeho rodina existovali. Nepočula som o nich už tri roky. Je takmer dokonalou kópiou Edwarda. Každý pohľad na ňu ma utvrdzuje v tom, že na Edwarda nikdy nezabudnem. Samozrejme, po toľkom čase, som sa naučila milovať Nicka. Milujem ho a keby sa mu niečo stalo, zomrela by som. No Edward v mojom srdci stále prebýva a myslím, že tam už bude navždy. Ale jej otec bude vždy Nick! Dozvie sa pravdu len cez moju mŕtvolu. Nechcem ju vystaviť žiaľu z toho, že jej biologický otec ma opustil.

Malá Abigail Charlotte nič netuší. Naša malá Abby alebo Char, ako ju voláme, netuší, prečo musí raz za čas piť krv, prečo má isté schopnosti, prečo to všetko treba tajiť. Len som jej musela nejako vysvetliť, aby nepoužívala svoje schopnosti pred ľuďmi a najlepšie vôbec. Áno, moja dcéra má určité schopnosti. Dokáže narábať s časom. Zatiaľ je to len pár sekúnd, ktoré vie ovplyvniť. Aj to len s vecou a osobou, na ktorú sa zameria. Na svoj vek je veľmi vnímavá a inteligentná. Vie dokonale rozprávať, chodiť a behať už od jeden a pol roka. Vyzerá trošku staršie, ale inak je normálna. Teda takmer. Prevažuje v nej našťastie viac ľudská podstata, ako upíria. Nepotrebuje krv tak často. Stačí jej raz za dva mesiace. Ani nemá nutkanie niekoho hrýzť, našťastie. Môže normálne spinkať, papať, aj ísť na slnko. No sluch má dokonalý, ako upíry a aj silu má dosť veľkú.

Nick je v práci, je navarené, upratané, tak jediné, čo ma napadá je:

„Zlatko, poď, pôjdeme na cintorín!“ zakričala som na Abby. „Dlho sme tam neboli.“

„Maminka a môžem nazbierať kvietky? Chcem spraviť dedovi radosť,“ opýtala sa tým svojím ľúbezným hláskom, ktorý zdedila po Edwardovi a hľadela na mňa tmavými očkami, ktoré mala po mne.

„Samozrejme zlatíčko. Vyber tie najkrajšie a sprav obrovskú kyticu!“

 

„Mami, myslíš, že dedo nás vidí?“ spýtala sa ma Abby, keď sme stáli nad Charlieho hrobom. Zomrel pred rokom na infarkt. Myslela som, že to neprežijem. Nick a Abby mi pomohli najviac, ako vedeli. Spomienky ma zaviedli o rok späť.

V ten deň krásne svietilo slniečko. Po dlhom čase. Tie lúče boli nezvyčajne hrejivé. Nick bol v práci, rovnako, ako aj otec. Aj keď by mal byť už na predčasnom dôchodku, pretože doktor ho varoval, že sa nemá už toľko namáhať, kvôli problémom so srdcom, ktoré mu zistili pol roka po mojej a Nickovej svadbe. Radil mu, aby šiel na predčasný dôchodok, no nechcel.

„Čo by som doma robil? Veď by som sa zbláznil!“ vravel vtedy. Nenechal sa prehovoriť ani svojím dlhoročným priateľom Billym.

„Budeme chodiť každý deň na ryby,“ snažil sa ho prehovoriť. Žiaľ bezvýsledne.

Tento deň bol trochu iný, ako ostatné. Niečo viselo vo vzduchu. Aké klišé, no fakt som to cítila. Za domom sme si na tráve s Abbs rozložili deku. Abby sa hrala s bábikou, sem – tam s motýľmi, ktorých zastavovala alebo posúvala pri ich hre. Ja som si čítala knihu a vychutnávala slnečné lúče, ktoré zohrievali každý kúsok môjho tela. Vyrušilo ma zvonenie telefónu.

„Zlatko vydrž chvíľu bez toho, aby si niečo vyviedla!“ kričala som na Abby, kým som bežala dnu zodvihnúť.

„Prosím.“

„Ahoj láska,“ bol to Nick.

„Ahoj miláčik, čo sa stalo? Nikdy nevoláš o tomto čase,“ prekvapene som mu odpovedala.

„Vieš Bells, mala by si si sadnúť!“

„Čo, čo sa stalo?“ prenikala mnou panika, rovnako, ako pred chvíľou prenikali slnečné lúče mojou pokožkou.

„Miláčik, sadni si a ukľudni sa, prosím,“ začal upokojujúcim hlasom, no nevyvrátil, že sa niečo stalo.

„Bells, tvoj otec, on...“

„Čo? Čo sa stalo Charliemu? Nick, povedz mi to!“

„On, dostal infarkt.“

„A je v poriadku? Je v nemocnici?“ panika a stres prechádzala každou bunkou môjho tela.

„Bol to silný záchvat. Bells, už sa ho nedalo zachrániť,“ povedal a mne sa zastavil svet. Padla som na kolená  a nemala slov.

„Bells, Belli, si v poriadku?!“ naliehal Nick v telefóne, no ja som mu nedokázala odpovedať. Po tvári mi stekali prúdy sĺz, nevládala som sa nadýchnuť.

„Bella, prosím ozvy sa!“ naliehal hlas na druhej strane linky. No nedokázala som mu odpovedať. Cítila som, ako mi niekto vzal slúchadlo z ruky.

„Oci, čo sa stalo mamičke?“

„Kľačí na zemi a plače. Ocko, čo mám robiť?“ pýtala sa, ako keby nemala dva roky, ale minimálne trinásť. Vnímala som len to, že moje malé dieťa sa o mňa bojí a už len kvôli nemu sa musím dať do poriadku.

„Dobre ocko, ľúbim ťa,“ odpovedala zrejme na Nickove pokyny a odložila slúchadlo zo svojich malinkých ručičiek.

„Mamička, poď hore. Poďme si sadkať ešte na deku a hrať sa,“ prosilo ma moje malé dievčatko. Ja som na ňu nemo hľadela. Stále mi z očí tiekli potoky slanej vody. Schytila som Abby, objala som ju  a nahlas sa rozvzlykala. Musela som dať priechod tej bolesti. Nevedela som, čo robiť. Tak som sedela na zemi, objímala som svoju dcéru, ktorá zrejme nevedela, čo sa stalo a nahlas plakala, až kým neprišiel Nick.

„Pre Boha,“ zaznelo od dverí, keď sa otvorili.

„Bella, Abby, ste v poriadku?“ pýtal sa ustarostene a bral mi Abbs z náručia. Asi mal pocit, že jej už ubližujem. No Char je silná.

Nick vzal Abby a potom dvihol zo zeme mňa.

„Láska, si v poriadku?“ pýtal sa vystrašene.

„Ja, chcem ho vidieť. Musím ho vidieť!“ naliehala som hystericky.

„Si si istá?“

„Áno som,“ povedala som odhodlane a pozrela mu uplakaným pohľadom do očí.

 

Keď som ho tam videla ležať na tom stole, takého bledého, bez života, nechcela som tomu veriť ešte stále. Vyzeral tak zraniteľne. Pohladila som ho po vlasoch, po líci. Bol studený, no ani som necukla. Ešte som si pamätala príliš živo ten pocit.

Nikdy sme si veľmi neprejavovali lásku, ale toto bol pre mňa ťažký šok. Teraz by som ho najradšej vyobjímala a vybozkávala, no už to nie je možné. Prečo, ak s niekým žijeme, nikdy neprejavíme toľko citov, náklonnosť... Prečo nás to potom mrzí, ak ten človek odíde navždy?! Povieme si, že sme mu mali dať viac najavo našu lásku, a že druhým to prejavíme viac... no nikdy to tak nie je!

Rozvzlykala som sa strašne moc. Nick ma ťahal preč, no ja som nechcela odísť.

„Nie, pusti! Ja tu chcem ostať s ním!“ kričala som a kŕčovito som sa držala stola, na ktorom ležal Charlie. Nechcela som ho opustiť.

„Ocko, neopúšťaj ma, prosím...“ šepkala som plačlivo, ako malé dieťa.

„Bells, prosím poď. Zvládaš to zle, ubližuješ si,“ šepkal mi Nick a hladil ma po vlasoch. Pobozkala som otca na studené líce.

„Zbohom,“ zašepkala som, „ľúbim ťa!“ a odišli sme.

 

Pohreb bol smutný, krátky. Oboch rodičov som mala hlboko pod zemou. Už nebola žiadna možnosť, že by som ich videla, objala, povedala im do očí, ako mi chýbajú, ako ich milujem, napriek všetkému, čo sa s nimi dialo. Myslela som na to, či sa tam niekde hore stretnú. Chýbali mi a vždy budú!

 

„Mami, počuješ? Neplač prosím,“ vravela mi plačlivo Abby a ťahala ma za rukáv košele. Tým ma prebrala zo spomienok. Uvedomila som si, že po tvári mi stekajú slzy. Určite sa vyľakala, chúďa malé.

„Neboj zlatko, mama je v poriadku, len som sa zaspomínala. Áno Abbs, myslím, že nás vidí. A je určite rád, ako rastieš a aká si šikovná. Je na teba určite hrdý! Rovnako aj stará mama.“

 

„Zlato, sme doma!“ zakričala som od dverí na Nicka, keď sme prišli z cintorína.

„Ocííí, boli sme pozrieť deda. Natrhala som mu kyticu kvietkov. Určite sa im poteší!“

„Moje dve lásky sa konečne vrátili,“ vravel Nick a pritom chytal skákajúcu Char do náručia. „Samozrejme zlatko, že sa im poteší.“

„Musíme sa porozprávať!“ povedal po chvíli.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa preľaknuto.

„Dostal som ponuku na dobre platenú prácu v Kanade.“

 

A tak sme sa sťahovali do Kanady. Do Torronta.

 

Zhrnutie

 

25. kapitola



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 24. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!