Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 20. kapitola

19.05.2010 (13:00) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1343×

20. kapitola

Hudba

Charlie

Chúďa Bella. Nick bol na služobnej ceste a ona znovu trpela. Takmer každé ráno som ju počul vracať. Poriadne nespala, ani nejedla. Už nech sa ten chlapec, čo najskôr vráti. Viem, že nemôže byť s ňou stále, ale bol by som tomu rád. Aspoň kým by sa z toho celého dostala. Začali spolu chodiť, ale videl som na Belle, že ešte sa nejako stále nepreniesla cez rozchod s Edwardom. Každé ráno som odchádzal do práce plný strachu o ňu. Rovnako, ako aj toto ráno. No tento krát to bolo oprávnené.

„Bells, zlatko, už som doma!“ kričal som hneď od dverí hore do schodov.

„Bella?“ spýtal som sa, keď sa nikto neozýval. Vyšiel som hore schodmi a zaklopal jej na dvere izby.

„Smiem vojsť? Bells, si tu?“ pýtal som sa, keď som nepočul žiadnu odozvu. Pomaly som otvoril dvere a nakukol dnu. Bella ležala na posteli a spala, teda aspoň to som si myslel. Podišiel som k nej a chcel ju zobudiť. Trochu som ňou potriasol.

„Belli, vstávaj,“ no ona sa ani nepohla. Až po chvíli som zbadal na nočnom stolíku otvorenú fľaštičku od liekov na spanie, z ktorej vyše polovica chýbala. A to som jej priniesol predvčerom nové balenie.

„Bella vstávaj,“ triasol som ňou plný hystérie. No ona vôbec nereagovala. Skúsil som pulz. Ledva som jej ho nahmatal. Rýchle som ju vzal do náručia a viezol do nemocnice. Tam som rozrazil dvere a hneď skočil po sestričke.

„Pomôžte mi prosím, moja dcéra potrebuje súrne pomôcť. Pulz má, ale slabí. Zhltla asi pol balenia tabletiek na ukľudnenie!“ vravel som jej zúfalo. Sestrička sa zmätene pozrela na Belline bezvládne telo v mojej náruči a hneď priniesla nosítka. Museli jej spraviť výplach žalúdka a potom ešte nejaké vyšetrenia.

„Nebojte sa poručík Swan, bude v poriadku. Choďte sa domov vyspať, potrebujete si oddýchnuť. Isabellu si tu musíme nechať na pozorovanie,“ vravel mi doktor, ktorý ošetroval Bellu.

„Ďakujem vám pán doktor. Dokedy si ju tu necháte?“

„Asi ešte také dva – tri dni. Keď sa preberie, bude sa s ňou musieť porozprávať aj náš psychiater. Musíme zistiť, čo ju viedlo k tomuto činu.“

„Pán doktor, ja si myslím, že to určite nespravila s úmyslom zabiť sa. Keby sa chcela zmárniť, už by to spravila pred vyše tromi mesiacmi. Viete, opustil ju priateľ. Odsťahovali sa aj s rodinou zo dňa na deň a Bella to vôbec neniesla dobre.“ Doktor na mňa pozeral, ako by som padol z neba. Aj tak sa mi nechce veriť, že by to až teraz chcela spraviť. Veď predsa teraz má aj Nicka. Nie, neverím tomu. No teraz mi nič iné neostávalo, ako čakať, kým sa preberie a kým ma k nej pustia. Dal som na radu doktora a šiel si oddýchnuť domov.

Nick

Takmer dva týždne bez mojej Bell boli čisté trápenie. Našťastie ma poslali domov skôr. Tešil som sa tomu, ako malé dieťa novej hračke. Do Forks som dorazil večer. Chcel som Bellu prekvapiť a tak som sa hneď vydal k ich domu. Ako som už parkoval pred nimi, videl som, že práve prichádzal domov Charlie. Ale odkiaľ šiel takto neskoro?

„Ahoj Charlie, odkiaľ ideš?“ spýtal som sa ho hneď, ako som sa k nemu dostal.

„Ach, ahoj Nick, ako to, že si sa už vrátil?“ spýtal sa ma neprítomne a dosť strhane.

„Pustili nás odtiaľ skôr. Ale Charlie, čo sa deje? Si nejaký smutný. Niečo s Bellou?!“ preľakol som sa a dúfal, že môjmu dievčatku sa nič nestalo.

„Presne tak Nick. Je v nemocnici. Dnes som ju našiel doma ležať bezvládne na posteli. Pohltala prášky na spanie,“ vravel mi Charlie.

„Čože? Ale ako...“ ani sám som nevedel, čo som sa vlastne chcel opýtať, „musím ísť hneď za ňou!“

„Nepustia ťa k nej. Až zajtra,“ povedal mi Charlie. „Poď dnu, oddýchneme si a zajtra ráno pôjdeme za ňou. Ja musím do roboty, ale najprv ju pôjdem pozrieť.“

Keď som ju tam videl ležať takú bezvládnu, vošli mi do očí slzy. Sadol som si k nej a vzal jej ruku do svojej. Bola taká studená.

„Ach Bell, prečo si to spravila?“ spýtal som sa jej a pobozkal jej ruku. No odpoveďou mi bolo len monotónne pípanie prístrojov, ktoré mi dávali najavo, že Bella je nažive.

Sedel som tam už asi dve hodiny a rozmýšľal nad všetkým možným, keď som začul tichý šepot.

„Nick?“ vydralo sa namáhavo z Belliných úst.

„Áno zlatko, som pri tebe,“ natešene som ju začal hladiť a privolal som sestričku pomocou tlačítka, visiaceho nad jej posteľou. Tá prišla spolu s doktorom.

„Nechajte nás tu prosím samých. Potrebujem sa porozprávať so slečnou Swanovou!“ povedal mi doktor a mne neostávalo nič iné, ako opustiť nemocničnú izbu. Sadol som si na lavičku pri dverách Bellinej izby a čakal, kedy budem môcť ísť znovu za ňou. Zavolal som Charliemu, nech vie, že sa Bells prebrala.

Bella

Bola som obklopená tmou a cítila som sa tak uvoľnene, ako ešte nikdy. Všetko zlé zo mňa opadlo.

„Bella vstávaj!“ počula som kdesi v diaľke, no nešlo mi otvoriť oči. Nevedela som sa ani pohnúť. Potom som znovu upadla do tej tmy.

Ani neviem po akom čase som začala vnímať. Vnímala som odporný zápach chlóru, divný pocit v žalúdku a niečiu dlaň. Tak veľmi by som chcela, aby to bola jeho dlaň. No to nemohla byť. Táto bola teplá a zohrievala ma. Mohol to byť jedine...

„Nick?“ spýtala som sa a môj hlas znel strašne chrapľavo.

„Áno zlatko, som pri tebe,“ počula som odpoveď. Snažila som sa otvoriť oči, no nešlo to. Bolo tu strašne ostré svetlo a to v kombinácii s nedávnou temnotou bolo strašne nepríjemné.

„Nechajte nás tu prosím samých. Potrebujem sa porozprávať so slečnou Swanovou!“ začula som o chvíľu cudzí hlas. To som sa už musela prinútiť otvoriť oči. Videla som už len Nicka, ako zatvára za sebou dvere a nejakého muža so ženou, ktorí stáli nado mnou.

„Dobrý deň slečna Swanová. Som doktor O´Connor, momentálne som váš psychiater.“ Môj čo? Ja nepotrebujem psychiatra. A vlastne až teraz ma napadlo... prečo som vlastne v nemocnici?

„Prepáčte, čo sa stalo? Prečo som v nemocnici?“ musela som sa spýtať.

„Naozaj neviete, čo sa stalo?“ pýtal sa ma neveriaco, „čo si pamätáte posledné?“

„Ja, bolo mi dosť zle, tak som chcela spať. No nedalo sa mi zaspať a tak som si vzala prášky na spanie,“ povedala som mu všetko, čo som si pamätala.

„A koľko ste si vzali tých tabliet?“ pýtal sa ďalej.

„Neviem,“ kto si to má pamätať.

„Ja vám to poviem. Skoro pol balenia. Takmer ste sa predávkovali a zabili. Skutočne to bola len náhoda?“ Mne to pomaly dochádzalo. Nechcela som sa zabiť, len zbaviť tej hnusnej bolesti! Moje slzné kanáliky ma opäť zrádzali a plnili sa tými odpornými slzami. Sklonila som hlavu.

„Nechcela som sa zabiť. Nechcela som len cítiť tú bolesť,“ pomaly som začínala vzlykať.

„V poriadku slečna Swanová. Zavolám vášho ošetrujúceho lekára,“ s týmito slovami odišiel. O chvíľu vošiel ďalší mne neznámy chlap.

„Zdravím Isabella, volám sa Mark Vincent, váš ošetrujúci lekár. No, čo ste to porobili? Vo vašom stave to mohlo byť nebezpečné,“ nejaksi mi nedochádzali jeho slová, tak som na neho len nemo hľadela.

„Ale našťastie ste stabilizovaná a všetko je v poriadku,“ vravel a usmieval sa na mňa, „no, budete musieť byť opatrnejšia v dávkovaní tých práškov na spanie!“

„Prepáčte, v akom stave?“ opäť som sa musela prihlúplo pýtať.

„Vy o tom neviete?“ spýtal sa prekvapene.

„Ale o čom?“

„Ste tehotná. Ste v treťom mesiaci.“ S týmito slovami sa mi zrútil svet. Tehotná? Ja?

„Ale ako...?“ viac som nedokázala zo seba vysúkať.

„No, ja myslím, že viete ako sa to stalo,“ vravel s pobaveným výrazom na tvári.

„Ale ja nemôžem byť tehotná!“ pomaly ma chytala panika. Jediný s ktorým som kedy spala je Edward. A on je upír. Je predsa neplodný, upíry nemôžu mať deti! To nie! Ako to, že som si to nevšimla? Toto nemôže byť normálne tehotenstvo.

„Pán doktor, ja to dieťa nechcem!“ vyhŕklo zo mňa a on na mňa pozrel s prekvapeným výrazom.

Zhrnutie

21. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 20. kapitola: