Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí 18. kapitola

Prečo láska bolí 18. kapitolaPrinášam Vám ďalšiu kapitolku. Za komentáre k predchádzajúcej, Vám nehorázne veľmi pekne ďakujem. Už sa to trochu zvyšuje, čo ma teší. Veľmi Vás za to ľúbim!!!! V tejto kapitolke Je Bellin, Nickov a aj Edwardov pohľad. Takže Vás hádam poteší. Prajem Vám príjemné čítanie.

 

18. kapitola


Bella

 

Chvíle, keď som bola s Nickom boli fajn. Nemyslela som na nič. Hlavne nie na nich! Teda aspoň nie tak často. No hneď, ako ma opustila jeho blízkosť, tu bola zase tá hlboká bezodná diera v mojej hrudi, ktorá bolela čím ďalej, tým viac. Stále som na neho myslela. Nedokázala som na neho proste zabudnúť a ani som nechcela! Spomienky. To jediné mi dokazovalo, že bol. Že všetci boli. Ešte stále som ho veľmi milovala. A vždy aj budem. Už to niekedy ani nebolo až také zlé, ale niekedy to zas bolo neznesiteľné...

Vedela som, že Nick ma miluje. Aj ja som k nemu niečo cítila, no ani sama som nevedela čo. Možno to bolo tou podobou, ale páčil sa mi. No nedokázala som si predstaviť, že by som mala žiť teraz s niekým iným, možno časom... Ale v každom prípade mi Nicková prítomnosť pomáhala. Teda pokiaľ na mňa neprišiel môj stav. Potom to bolo celé zle. Nemala som chuť na nič. Znova som nejedla, budila som sa z nočnej mory, zvracala som. Brala som dokonca tabletky na ukľudnenie a na spanie. Proste jeho odchod zo mňa spravil takú malú trosku. No napriek tomu, zrejme keby sa tu objavil, nedokázala by som mu odolať. Zrejme by som mu skočila do náruče.

 

S Nickom sme trávili spolu toľko času. Začínala som sa s ním cítiť veľmi dobre. Mala som ho stále radšej. Boli to už skoro tri mesiace, čo ma tu nechal. Stále som nad nimi musela rozmýšľať.

„Bells, hej, počúvaš ma?“ prebral ma Nickov hlas. Boli sme práve na ceste domov s kina.

„Hmmm? Prepáč, zamyslela som sa. Čo si sa pýtal?“ ospravedlňovala som sa mu celá červená.

„Pýtal som sa na film. Páčil sa ti?“ opýtal sa znovu s úsmevom na tvári.

„Bolo tam príliš veľa romantiky, ale dal sa,“ odpovedala som mu.

„Tak o týždeň hrajú horor, mohli by sme ísť na ten, čo povieš?“

„Nick, vieš, že ja tie filmy, kde odtínajú končatiny a ľudí zabíjajú umývačky áut a podobne, nemusím,“ dokončila som svoj predslov na tému stupídnych krvákov.

„Ale toto nie je taký horor. Vraj nejaké živé mŕtvoly, či upíry. Kolega na tom...“ Ďalej som ho ani nepočúvala, keď spomenul upírov, až mi srdce poskočilo. Film o upíroch? V žiadnom prípade!

„... čo myslíš, môže to byť dobré, nie?“ opýtal sa a čakal na môj názor. Lenže ja som ho poriadne ani nepočúvala, takže ani neviem o čom ten film je. Stačilo mi, že sú tam upíry. Ale keď som sa tak zamyslela... bola by som celkom zvedavá aký ten film je.

„OK, môžme ísť,“ vypadlo zo mňa po chvíli. Ale to sme už boli pred naším domom a Nick sa so mnou lúčil.

„Tak, prajem ti dobrú noc a krásne sníčky, nech ťa škriabu veveričky,“ za rýmoval a zasmial sa.

„Ďakujem, aj tebe,“ usmiala som sa na neho. Odrazu spravil niečo, čo som vôbec nečakala. Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Len tak jemne sa obtrel o moje pery, no vo mne to vyvolalo lavínu emócií. Keďže som sa nebránila, tak pokračoval a pritiahol si ma bližšie k sebe za boky. Jeho pery boli mäkké a poddajné, ani z ďaleka nepripomínali tie čo som bozkávala a stále som si ich živo pamätala. No s touto spomienkou som sa od Nicka musela odtiahnuť.

„Prepáč, ja... ja nemôžem,“ povedala som mu a ušla dovnútra. Zabuchla som dvere a z vnútra sa o ne oprela. Potrebovala som to pre dýchať. Bože, čo to bolo?

„Ahoj zlatíčko, tak ako bolo?“ vyrušil ma otec z rozjímania.

„Ehm, fajn. Prepáč oci, som unavená, idem spať. Dobrú noc,“ pozdravila som ho a vybehla hore schodmi do izby. Rýchle som si vzala pyžamo a šla sa okúpať. Zatiaľ, čo takmer horúca voda dopadala na moje stuhnuté telo, rozmýšľala som o tom, čo sa práve stalo. Na jednu stranu som to brala tak, že ak som toto dovolila, som na dobrej ceste. No myšlienka na neho spôsobuje, že som to nemohla nechať zájsť ďalej. Mala som pocit, že ho podvádzam. Pritom on je ten, ktorý ma opustil! Znovu mi po tvári tiekli slzy, ale tento krát to boli slzy hnevu. Hnevu na neho, pretože mi nedovoľuje žiť. Chcel, aby som žila svoj vlastný život, tak prečo sa mi stále vkráda do mysle a kazí mi pokus o normálny život?

 

Nick

 

V kine som sa ani poriadne nesústreďoval na film. Nedalo sa to, keď pri mne sedelo také úžasné stvorenie, akým Bella bola. V poslednej dobe už bola aj šťastnejšia, no niekedy, keď som prišiel k nej, tak som videl, že ešte stále ne neho myslí. Charlie vravel, že už je na tom lepšie, no niekedy na ňu príde stav totálnej apatie, keď znova nič neje, zvracia. Vraj berie tabletky na upokojenie. A potom, že keď je so mnou, tak je znovu veselá. To ma veľmi potešilo.

Minule ma Charlie dosť zarazil, keď sme sa zhovárali.

„Nick, prosím, neublíž jej aj ty, lebo ťa budem musieť zabiť! Keď je s tebou je znovu veselá, Keď ťa dlhšie nevidí, príde na ňu znovu taký stav, ako predtým. Nevravím, aby si bol dennodenne s ňou, ale neublíž jej prosím. Nechcem ju znovu vidieť tak strašne trpieť!“ povedal mi a ja som na neho ostal vyjavene pozerať.

„Neboj sa Charlie, mám s ňou len tie najčistejšie úmysly. Chcem ju dostať z tej letargie. Charlie, musím sa ti priznať. Neberiem Bellu len ako kamarátku, ale ako ženu. Charlie, ja ju milujem.“ Musel som sa mu priznať, keď sa už on takto otvoril mne. Totiž u neho sa to často nestávalo. Som sa trochu zľakol, lebo Charlie zostal na mňa tupo hľadieť.

„Charlie, si v poriadku?“ spýtal som sa ho, keď už asi minútu mlčal.

„Čo? Ach áno, som, len som to musel trochu pre dýchať. Takže ty ju miluješ!“ povedal to trochu s takým tónom, až som sa zľakol, že mi jednu natankuje, že ako si to predstavujem. Lenže našťastie sa nič také nedialo.

„Áno, milujem ju. A ak by aj ona milovala mňa, tak budem veľmi rád. Takže v poriadku Charlie?“ spýtal som sa pre istotu.

„Poznám ťa, viem aký si, a že to myslíš vážne. Takže ak mi moje dievčatko dostaneš z tých hrozných stavov, ktorých mám už plné zuby, bude s tebou šťastná a neublížiš jej, tak prežiješ!“ dopovedal. Mal kamenný výraz, tak neviem, či som to mal brať ako vtip, alebo ako vyhrážku.

 

Keď sme prišli z kina a stáli sme už pred jej domom, tak som si s vedomím, že mám Charlieho požehnanie nemohol odpustiť bozk. Nahol som sa k Belle a najprv len jemne obtrel moje pery o jej. Čakal som ako zareaguje. V žiadnom prípade som ju nechcel do ničoho tlačiť, či nútiť. Nebránila sa, tak som si ju pritiahol za boky bližšie a začal bozkávať trochu vášnivejšie, no napriek tomu jemne. No po chvíli sa odo mňa odtrhla so slovami, že ona nemôže a ušla dnu. Ostal som tam stáť, ako obarený. Ako som mal toto pochopiť? Najprv sa nebráni a potom ujde... tie ženy nikdy nepochopím! Trochu sklamaný som odišiel. Po ceste domov som mal stále pocit, že ma niekto sleduje. Poznáte to, je tma, na ulici ste sám, všade ticho... Už asi chytám paranoju. V každom prípade, to s Bellou bol len prvý krok. Spať som šiel už nie sklamaný, ale rád že je to na dobrej ceste, pretože sa spočiatku nebránila.

 

Hudba

Edward

 

Už sú to takmer tri mesiace. Tri dlhé mesiace, ktoré mi pripadali dlhšie, ako celá večnosť. Bol som bez nej. Nedokázal som na ňu prestať myslieť. Ani som nechcel, hoci to bolo bolestivé.

Po mesiaci som mal pocit, že sa musím vrátiť. Chcel som ju vidieť, chcel som ju počuť, počuť byť jej srdce. Aspoň na chvíľku. No bál som sa, že nedokážem potom od nej odísť. A keby ma videla, určite jej spôsobím veľkú bolesť. Keď už nie tým, že som ju nechal a teraz ma vidí, tak tým, že by mi určite chcela dať poriadnu facku, ktorá by mne síce nič nespravila, no jej by prinajmenšom spôsobila podliatiny. No nemohol som si pomôcť. Aspoň jeden jediný pohľad, teda aspoň to som si vravel. Vydal som sa smer Forks. Bola už noc. Stál som pri jej dome a počul biť jej srdce. Bilo rýchlo, nespala. Počul som tiché vzlykanie, ktoré ma strašne bolelo. Bol to len mesiac. Ešte sa z toho nedostala. Vedel som, že to nebude tak rýchlo, ale dúfal som v to. Bol som k nej tak blízko a zároveň tak ďaleko.

Bol som tam už asi hodinu, keď konečne vzlykanie ustalo, aj srdce jej už bilo pomaly. Chcel som ju vidieť, potreboval som to. Skočil som do jej okna, ako som to robieval už toľko krát. Ležala na posteli schúlená. Pomaly a potichu som to okno otvoril a do nosa mi udrela jej prenikavá vôňa, ktorú som necítil už tak dlho. Aj napriek tomu času mi voňala nádherne, ale nedokázal by som jej ublížiť. Vlastne ja som jej už aj tak dosť ublížil. Pozrel som sa na ňu, bola taká vychudnutá, strhaná. Bože, čo som to spravil? Ale musí sa z toho dostať. Srdce jej začalo biť rýchlejšie, musel som vypadnúť, keď som nechcel, aby ma uvidela. Vyskočil som z okna a počúval.

„Edward, nie, to nesmieš. Prosím!“ počul som ako vzlyká. Zobudila sa s krikom. Musel som ujsť. Nemohol som to počúvať. Mal som sto chutí vrátiť sa k nej, objať ju a začať ju upokojovať, že to bol len zlý sen, že ja som stále tu, s ňou. No nemohol som. Nemohol som ju vystavovať ďalšiemu nebezpečenstvu. Dostane sa z toho. Vravel som si vtedy a tak sa upokojoval.

A teraz? Teraz som ešte stále na dne a dúfam, že ona už toto obdobie prekonala. Práve som bol na ceste domov. Bolo na čase sa im ukázať, že som v poriadku. Teraz žili v Kanade.

Samozrejme ma privítali s otvorenou náručou. Esme sa na mňa vrhla a bola rada, že sa jej vrátil stratený syn. Dokonca aj Emmett bol rád a už si robil plány, kam spolu zájdeme na lov.

Sedel som vo svojej izbe, ktorá vyzerala tak, ako som ju aj nechal, keď mi niekto zaklopal na dvere. Bola to Alice.

„Ahoj, môžem?“ spýtala sa. Nevyzerala nepriateľsky, tak som zvolil.

„Pozri sa na seba. Ako to vyzeráš?“ hop, tak som sa mýlili, ďalšie dohováranie.

„Alice, ja nem...“ ani len dohovoriť ma nenechala.

„Edward kľud. Ja len vidím, ako stále trpíš a nechcem, aby to tak bolo. Aj Bella trpí,“ keď vyslovila jej meno, akoby moje srdce poskočilo, čo samozrejme nebolo možné, ale od bolesti, čo cítilo.

„Povedal som ti, že sa nemáš pozerať do jej budúcnosti!“ povedal som je. „Viem, že trpí, bol som ju pozrieť, musel som ju vidieť, ale to sú už dva mesiace, už ju to určite prešlo.“

„Nie, neprešlo. Ubližuješ sebe aj jej. A tým ubližujete aj ostatným, ktorým na vás záleží.“ Mala pravdu. Ale neubližujeme obaja ľuďom okolo nás. To len ja ubližujem. Ubližujem jej otcovi tým, že Bella trpí, lebo trpí kvôli mne.

„Alice, čo mám robiť?“ mal som chuť plakať. Položil som si hlavu do Alicinho lona a ona ma upokojujúco hladkala po vlasoch.

„Vráť sa k nej.“

„A čo keď ma nebude chcieť prijať späť? To by bolelo viac, ako odlúčenie od nej!“ povedal som jej.

„Ach Edward, ty si taký blázon! Na čo si ju vlastne opúšťal? Ty si prišiel o svoju lásku, ja o najlepšiu priateľku. Povedz mi, na čo to bolo dobré? Podľa mňa na nič. Za to, že sa ti stal jeden prešľap, ktorý sa ľahko vyriešil, si ju nemusel hneď opúšťať. Nechápeš, že aj bez teba bude celý život v nebezpečenstve?“

„Ja som len chcel, aby žila...“
„Áno, aby žila normálny život, pri normálnom človeku... a bla bla bla. Lenže, ako vidíš je to celé na prd! Trpíte a to je celé zlé! Premýšľaj o tom!“ povedala a odišla. Ostal som tam sám ležať a skutočne som premýšľal čo ďalej. Mám sa k nej vrátiť? Bude ma chcieť späť? To nezistím, keď tu budem len tak ležať a premýšľať. Vstal som a vyšiel z izby.

„Som rada, že si ma poslúchol,“ povedala mi hneď Alice.

„Áno, máš pravdu, vo všetkom. Idem za Bellou,“ ohlásil som, ako Alice, tak aj ostatným. Tí boli z toho nadšení. Len samozrejme by to nebola Rosalie, keby nemala žiadny komentár.

„A kvôli tomuto sme sa sťahovali? Kvôli týmto trom mesiacom, kým si si uvedomil, že si pako?!“

„Rose, prestaň!“ zahriakla ju Esme.

„Som rada, že si sa tak rozhodol,“ povedala.

Hneď ráno som sa vybral do Forks. Objednal som si letenku na najbližší let do Port Angels. Už sa pomaly stmievalo a let bol dlhý, takže som sa do Forks prebehol. Bol to taký oslobodzujúci pocit. Celú cestu som premýšľal, čo jej poviem. Nemohol som sa pred ňu postaviť len tak, že – Ahoj Bella, vieš čo? Rozmyslel som si to s tým našim rozchodom. Nejaksi som bez teba nevedel vydržať, tak všetko OK? – tak toto by asi nešlo. Premýšľal som, či k nej zase vleziem cez okno, alebo prídem normálne dverami. Ale toto bolo to najmenej. Hlavne som sa bál, že nebudem musieť nič vravieť a hneď ma odpinká, že nech sa vrátim tam, odkiaľ som prišiel. Vtedy by bolo jedno, čo by som povedal.

 

19. kapitola

 

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí 18. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!