Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 15. kapitola

09.04.2010 (07:15) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1157×

15. Odchod

Hudba

Edward

Musím. No som neskutočný zbabelec. Keby jej to mám povedať do očí, nedokázal by som to. Keby som videl jej smutný pohľad, počul jej prosíkanie... nedokázal by som ju opustiť. Padol by som na kolená a prosil ju, nech mi odpustí moje hlúpe výmysly. Napísal som jej teda list. Obliekol som sa a ľahol si k nej. Ostanem až do poslednej chvíle s ňou. Viem, že to bude ešte ťažšie, ale proste si musím užiť aspoň posledné chvíle pri mojom anjelovi. Ale je to pre jej dobro, opakoval som si stále v myšlienkach a aspoň toto ma upokojovalo.

„Ach láska, prečo nemôžeme byť spolu? Prečo nemôžeme byť my dvaja šťastní?“ hladil som ju jemne po vlasoch a po tvári. V očiach ma pálilo. Tak rád by som sa vyplakal, no nemohol som. Nie som človek a upíry bohužiaľ neplačú.

Pomaly svitalo a moja láska sa zrejme bude čoskoro prebúdzať.

„Milujem ťa anjel môj, láska moja najdrahšia. Vždy ťa budem milovať!“ šepkal som a začínal vzlykať.

Posledný krát som ju pohladil, posledný krát pobozkal. Posledný krát som sa obzrel.

„Milujem ťa!“ zašepkal som a vyskočil z okna. Utekal som najrýchlejšie, ako som vedel, aby som sa neotočil a nevrátil sa k nej. Už teraz mi chýbala. Už teraz mi chýbala jej vôňa, jej úsmev, jej tvár, jej vlasy... nič z toho už nikdy neuvidím. Nikdy nepocítim jej dotyk na svojom tele...

Utekal som na našu lúku. Tam som sa zrútil. Padol na kolená a vzlykal. Ani nadýchnuť som sa nevládal, hoci som to nepotreboval. V očiach ma nehorázne pálilo, v hrudi sa mi tvorila diera. Moje mŕtve srdce sa rozpadalo. Po tvári som odrazu pocítil stekať niečo teplé. Dotkol som sa toho... krv. Z toľkej bolesti som ronil krvavé slzy. Dokázal som to, čo doteraz asi žiadny upír. Plakal som... plakal som, tak naozaj. Pripadal som si ako malé dieťa. Z môjho hrdla sa drali von hlasné a srdcervúce vzlyky, ktoré nešli zastaviť. Slnko už dávno vyšlo.

Dobehol som domov s jediným úmyslom. Vo dverách na mňa skočila Alice.

„Ako si mohol? Vieš ako trpí? Prečo si to spravil? Myslela som, že si to ešte rozmyslíš!“ vzlykala bez sĺz a búšila mi do hrude tými malými pästičkami.

„Ty si už fakt rozum potratil?“ kričal na mňa Emmett.

„Pobaľte sa, odchádzame!“ zavelil som neprítomným hlasom, chytil Alice za ruky a odtisol som ju od seba. Ona len klesla na zem a vzlykala. Šiel som do svojej izby a snažil sa ignorovať myšlienky ostatných. Všetci na mňa kričali. Vraj čo ma to napadlo, čo sa to so mnou deje, prečo som ju opustil...

„Ja nikam nejdem!“ zakričala Rosalie.  „Prečo si jej to spravil? Ako si mohol? A ako si to mohol spraviť nám? Myslíš, že môžeš prísť domov a zaveliť nám, že odchádzame a my sa poslušne zbalíme a odídeme? A myslíš, že Bella bude teraz šťastná? Ty si nevidel, aká bola rada, keď mohla byť s tebou? Ona ťa miluje ty idiot!“ pozeral som na ňu vyjavene. Rosalie sa zastáva Belly? Všetci sa proti mne spikli?

„Veď ju nemáš rada, tak čo ťa zaujíma, ako sa bude cítiť?“ zaujímalo ma.

„Nikdy som nemala proti nej nič. Jedine, čo sa mi nepáčilo bolo, že som sa bála, že nás odhalí. Alebo, že to dopadne zle, čo skoro aj dopadlo. Vtedy som myslela, že ťa sama opustí, lebo si uvedomí, že k nám nepatrí. No neurobila tak, lebo ťa miluje! Miluje ťa viac, ako svoj život! A nás brala za rodinu. Myslíš, že bude šťastná? Lebo ja nie!“ otočila sa a vybehla von z domu.

„Má pravdu!“ povedal Emmett a utekal za ňou.

„Ja... ja chcel som len, aby žila normálny ľudský život. Nič viac, len nech je šťastná,“ zrútil som sa, opäť.

„A myslíš, že to dosiahneš tým, že jej vezmeš lásku jej života a rodinu?“ spýtala sa Alice priškrteným hlasom.

„Nechajte ho už!“ vložil sa do toho Carlisle. „Ak chce odísť, tak sa pobaľte a odchádzame. Pred nedávnom mi ponúkli miesto vo Vancouveri. Prijmem ho a sťahujeme sa. Aj tak sme tu už  nápadný. Sme tu už dlho.“

„Ďakujem,“ hlesol som smerom k nemu.

„Synak, neďakuj mi. Tiež si myslím, že nerobíš dobre, ale keď myslíš, že ti to pomôže alebo, že to pomôže Belle, tak ti nebudem odporovať,“ dohovoril otec.

Pozbieral som sa zo zeme a šiel sa pobaliť. No namiesto balenia som sa v izbe hodil na posteľ a skrútil do klbka. Ležal som na posteli, na posteli, ktorú som kúpil kvôli nej. Kvôli mojej láske. Tu sme sa prvýkrát milovali. Spomenul som si na tú noc. Bola taká nádherná, ako sa hnevala, že s ňou nechcem spať. Tieto spomienky, nie tak dávne, mi privodili ďalšiu vlnu bolesti. Musel som sa pozbierať. Sám som to chcel. Telefón som si dávno vypol a povedal som to aj Alice a ostatným. Neradi, no poslúchli ma.

Vo Vancouveri sme sa zložili. Esme nám vybrala nádherný dom v lesoch. Samozrejme Rosalie sa nakoniec presťahovala s nami. Jasper so mnou nedokázal vydržať v jednej miestnosti. Takisto dlho nepobudol ani pri Alice. No výborne, ešte aj im pokazím vzťah. Ničím každého okolo seba. Len dúfam, že Bella je v poriadku a nespravila žiadnu hlúposť. Zakázal som Alice hľadieť jej do budúcnosti. No ona chcela vedieť, čo sa s ňou deje, keď už ju musela opustiť.

„Edward, toto mi nemôžeš zakázať! Je mi jedno čo si myslíš a čo na to vravíš. Tebe nemusím hovoriť nič, čo sa s ňou deje, ale ja to vedieť chcem!“ ukončila debatu.

Keď som už dlhšie nedokázal znášať ich myšlienky, v ktorých bol smútok, nadávky a ľútosť, rozhodol som sa odísť. Zbalil som si pár vecí a šiel, ani neviem kam.

„Dávaj si na seba pozor a nerob hlúposti!“ vzlykala mi Esme na ramene.

„Neboj mami, budem,“ povedal som, pobozkal ju na líce a rozbehol sa... kamsi.

Bella

Ráno, keď som sa prebudila, Edward nebol v mojej izbe. Bola som z toho trochu smutná. Chcela som ho vidieť. Po tejto noci som ako prvé chcela zhliadnuť jeho tvár. Mala som chuť obsypať ho bozkami. Bolo mi úžasne. Charlie už bol dávno preč. Spala som dosť dlho. Bolo niečo pred obedom.

„Edward?“ šepla som potichu, no vedela, že keby je niekde na blízku, tak to počuje.

„Ed?“ skúsila som znovu, hlasnejšie. Nič. Pomyslela som si, že sa možno šiel prezliecť alebo šiel na lov. Tak som sa išla osprchovať a porobiť si rannú rutinu. No rannú, bol už skoro obed, takže...

Keď som vošla späť do izby, stále tam nebol. Vzala som teda do ruky mobil a skúsila mu zavolať. Neznámi hlas mi oznámil, že číslo je nedostupné. Tak som skúsila Alice. Bolo to to isté. Začala ma chytať panika. Nikdy nemali vypnuté mobily. Čo ak sa im niečo stalo? Ale veď predsa sú to upíry. Nemohlo sa im stať nič. Teda dúfam.

Zišla som do kuchyne. Bola som dosť hladná, tak som si niečo splašila v chladničke. Boli tam ešte francúzske zemiaky od včera. Najedla som sa do sýta a čakala, že Edward sa čochvíľa objaví. Ale stále nič. Tak som mu skúsila znovu zavolať. Opäť mi neznámi hlas oznámil, že má vypnutý telefón. Alice to isté. Tak som skúsila Carlisla. Aj ten.

„Čo sa to tu deje?“ spýtala som sa sama seba nahnevane. Začala ma chytať vážne panika.

Vyšla som hore do izby s úmyslom prezliecť sa a zájsť k nim domov.

V tom mi padol zrak na písací stôl. Prešla som pomalým krokom k nemu a vzala do ruky obálku, ktorá tam ležala. Na nej bolo úhľadným písmom napísané moje meno. Panika a hrča v mojom hrdle narastala. Bolo to Edwardovo písmo. Bála som sa. Nemala som z toho dobrý pocit. Mysľou mi preblesol včerajší rozhovor o rozchode. No potom aj list, ktorý mi nechal, keď šiel na lov, keď som spala u nich.

Trasľavými rukami som otvorila obálku a vytiahla som niekoľko listov. Začala som čítať.

Edward písal: ...

Prosím Vás nezabíjajte ma:-D. Muselo to prísť, ale nebojte sa, nič nie je tak ako sa zdá:-DDD, ešte Vás prekvapím, teda dúfam...

Zhrnutie

16. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 15. kapitola: