Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pre teba spravím všetko- 3. kapitola

06.06.2010 (10:15) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1473×

„No radšej by som bola upírom...“

„Vanessa Rachel Sarah Black Cullen!“ vykríkla mama. Keď ma nazývala mojím celým menom bolo to zlé... veľmi zlé. „Ako môžeš niečo také povedať?! Musíš sa s tým zmieriť! Podľa všetkého budeš vlkolakom!“ 
„Tak to sa radšej teraz zabijem!“ vykríkla som a naraz bolo obrovské ticho. Poriadne som sa nadýchla, aby som mohla predniesť svoju reč, ktorú som si už toľké roky pripravovala. Vedela som, že jedného dňa sa mi naskytne možnosť (ako je táto) a ja budem môcť povedať, čo mám na srdci.  
„Ja nikdy nebudem vlkolakom! To radšej zostanem obyčajným človek a zomriem!“ vykríkla som. Viem, bolo to krátke, ale ja som nikdy nebola nejaký rečník. A teraz som to ukážkovo predviedla.

Pozrela som sa na ostatných. Nič nehovorili, tak som sa rozhodla, že bude lepšie, ak zostanem doma.  Musela som sa zavrieť do mojej (malej) izby a vykričať sa do môjho obľúbeného vankúša. Robím to stále, ak mám také nervy ako dnes. Buď toto alebo bude rozbitá polovička nášho (malého) domu.

„Vanessa okamžite sa vráť!“ vykríkol otec, ale ja som ho mala v paži. Je mi jedno, aký budem mať problém. Povahu som zdedila hlavne po otcovi... pochopí to. Dúfam.

Ja vlkolakom nebudem! Čo to nikto nechápe? Nemám záujem... Ale musela som nad tým aspoň trochu popremýšľať. Čo keď budem naozaj vlkolakom? Čo potom? Ako by sa dal zabiť vlkolak? Nijakého upíra nepoznám, čo by mi to bol spravil. Každý vie, že som CULLENOVÁ. Áno... tá slávna a populárna Cullenová. Prečo sme takí? Prečo o nás každý vie? To, že sme jediní upíry, ktorí sú vegetariáni a žijeme s vlkolakmi, ktorí sú naši najväčší nepriatelia... je nič.

Naštvane som otvorila dvere. (Mama nezamkla alebo som vylomila zámku?) Dlho som nad tým nerozmýšľala a vydala sa do mojej izby. 
„Jake? Už si tu?“ ozval sa nejaký hlas z kuchyne. Zasekla som sa. Kto u nás je? Máme návštevu? Neisto som sa vydala do kuchyne. 
„Nie ešte je tam,“ povedala som a vošla do kuchyne. Radšej som sa hneď otočila. V kuchyni bol Seth. Nemala som na neho náladu. Teraz a ani nikdy inokedy! 
„Aha vieš... ja som tu...“ 
„Je mi to jedno,“ povedala som mu a zamkla sa do svojej izby. Nešťastne som sa zrútila na moju posteľ. Hodila som pohľad na môj vankúš, ale aj toho mi bolo ľúto. 
„Van? Je ti niečo?“ spýtal sa ma Seth spoza dverí.
„Nič mi nie je,“ povedala som mu otrávene. Keď ma nechce ešte viac naštvať, tak nech okamžite odíde. A kedy vlastne z Cullenovského domu  odišiel? 
„Fajn...,“ povedal a konečne ma nechal. Ja mám byť vlkolakom? No to určite! Mám byť pri otcovi a čítať každému myšlienky? Majú oni mne čítať myšlienky? Stačí mi, že to robí Edward... je to dosť otravné. Ale ako Edward priznal, niekedy má pri mne výpadky. Je to zvláštne. Keby ma premenili, možno by som mala aj nejakú schopnosť. Ale takto... nič. Budem len obyčajný človek meniaci sa na vlka. Čo je na tom také úžasné? Kto by to chcel?

Prezliekla som sa do pyžamy a ľahla som si do postele. O chvíľku som už spala. 
Sníval sa mi sen, že som upírka. Bola som krásna a rýchla. Mala som dokonalé pohyby. Rútila som sa rýchlosťou blesku na svoju korisť. Zvalila som sa na ňu a keď som sa už išla zahryznúť do jeho krku (ktorý doslova volal po tom, aby som sa tam zahryzla) zbadala som pod sebou človeka. Nie obyčajného človeka – Setha! Vystrašene na mňa pozeral. Mňa to neodradilo a chcela som sa do neho zahryznúť. Moje ostré zuby sa približovali k jeho krku až príliš rýchlo. On stihol povedať len: Milujem ťa. Pre teba by som aj umrel.
Zobudila som sa s výkrikom a cela spotená. Počula som ako sa rýchlo zobudili moji rodičia a bežia ku mne. Ako sa mi môže snívať niečo také hrozné? Ja by som nikdy nezabila Setha. Ale o to nejde. Možno trošku. Hlavné je, že on ma miluje a nemôže za to. A ja sa k nemu správam ako k odpadu. Niekto mi zaklopal na dvere. 
„Len zlý sen!“ vykríkla som. 
„Nemáme ísť dnu?“ spýtal sa otec. Tým „máme“ myslel len seba. Vždy som mala lepší vzťah s otcom. S mamou sa zvyčajne len hádame. Ale aj tak by som ju nevymenila za nič na svete. Otec je... otec. Máme rovnakú povahu. S ním je všetko ľahšie.
„Nie naozaj. Som v pohode!“ zakričala som a ľahla si. Už som zaspať nemohla. Nemohla som po niečo takom zaspať.

O týždeň:

„Tak ako bolo v škole?“ spýtal sa ma otec, keď som prišla do Cullenovského domu. Bol z všetkých troch najväčší (my sme mali pididomček). Zvyčajne sme tam boli všetci. U mojich „starých rodičov“ sa nedalo vydržať a doma je to malé.  
„Ako v škole,“ povedala som mu a sadla si do kresla. „Oci, potrebujem odviezť do školy.“ 
„Zase?“ 
„Si milý... krúžky...“ 
„Teraz nemám čas.“ Mám veľmi ochotného otca.
„Aha. Diky,“ povedala som ironicky a išla preč od neho. Možno niekoho nájdem. Ešte nemám vodičák a musia ma voziť. Som im len na obtiaž. 
„Ja ťa odveziem!“ vykríkol Seth. Zastavila som sa. 
„To radšej pôjdem pešo,“ povedala som si potichu, ale bolo mi jasné, že to počul. 
„Vieš, že tým ma dosť urážaš?“ 
„Viem!“ 
„Van? Čo máš proti mne?“ 
„Všetko!“ vykríkla som naštvane a konečne sa za ním otočila. 
„V jednu chvíľu si ku mne hnusná a potom milá. No hnusná si častejšie... Neviem, čo som spravil?“ 
„Seth ty...“ chcela som mu niečo povedať, ale zastavil ma Benjamin. 
„Ja ju odveziem,“ povedal a otec mu hodil kľúčiky. Ešte mu stihol venovať vďačný úsmev.  
„Ešte sme neskončili,“ pripomenula som Sethovi a išla za Benjaminom, ktorý už sedel v aute. 
„Teším sa!“ vykríkol za mnou. Vyšla som von a nastúpila do auta. 
„V poslednom čase máš zlú náladu,“ povedal mi Benjamín. 
„Áno, lebo v poslednom čaše sa rýchlo blížim k sedemnástim a teraz niekde budem mať možno premenu.“ Pohodlne som sa oprela o sedadlo. Kedy už budem mať ten vodičák?
„Čo keď nebudeš vlkolakom?“ 
„Myslíš?“
„Nie,“ zasmial sa. „Ale čo ak nebudeš vlkolakom? Aj keby si bola, tak sa nebudeš chcieť veľmi premieňať. Asi.“ 
„Nebudem nosiť ani kožuch.“ Obidvaja sme sa nahlas zasmiali. Celú cestu, kým ma odviezol do školy , sme sa smiali na úplných blbostiach. 
„Však po mňa prídeš?“ spýtala som sa zúfalo. 
„Pošlem Setha,“ zazubil sa na mňa. 
„Opováž sa. Nosím so sebou baseballku.“

Večer:

So smiechom som vystúpila z auta a za mnou išiel Benjamin. Mám ho veľmi rada. Je ako môj starší brat (ktorých mám nejako veľa). Aj keď oni sa nazývajú ujovia. Nikdy nepochopím prečo.

Sadla som si na gauč a zapla telku. Dávali nejakú komédiu. 
„Ahoj,“ povedal mi Seth. Nevenovala som mu pozornosť a ďalej pozerala telku. „Takže sa so mnou nerozprávaš?“ Naštval ma a nebudem si ničiť čas niekým takým, ako je on. 
„Fajn pozri... mrzí ma to, čo som ti povedal a....“ 
„Prestaň! Ako to môžeš povedať, keď ťa to nemrzí?“ 
„Chcel som sa ti len... ospravedlniť.“ 
„A za čo? Seth ja...“ postavila som sa. Nevedela som, čo mu chcem povedať. Z toho prudkého pohybu sa mi spravilo nejako nevoľno.„Je mi zle...,“ povedala som potichu a odpadla. Chytili ma nejaké studené ruky a všetko sa okolo mňa krútilo. Počula som hlasy, ale všetky sa spojili do jedného. Nevládala som dýchať a prestala som si cítiť nohy. Ako keby si na mňa sadol niekto ako... Emmett. Možno aj na mne sedí? Ale zrazu som pocítila obrovskú bolesť na nohách. Chcela som vykríknuť, ale nedalo sa to. Rýchlo som sa nadýchla a ku mne sa blížila obrovská temnota. Chcela ma celú zahaliť do jej čierneho plášťa a ja som sa nemala ako brániť. Nakoniec to vyhrala.

Pohľad Renesmee:

Moja dcérka ležala na posteli. Nehýbala sa. Iba spokojne dýchala. Niekto by si mohol pomyslieť, že spí, ale ona nespala. Čo by som dala za to aby len spala? Ona mi zomierala. Rovno pred očami. Stála som pri dverách na konci izby. Nedokázala som prísť ku nej bližšie. Chytiť ju za ruku, pohladiť. Len som ju tam pozorovala. Už sme ju aj uhryzli, ale jej telo ako keby odmietlo dávku jedu. Alice nič nevidí... moje slniečko zapadne. Nevieme kedy. Ako obyčajná premena to nevyzeralo ani v prvý deň. Ona nám zomiera z ničoho nič a nikto jej nevie pomôcť. Je to zničujúce pozorovať to.

Začala som si spomínať na všetky udalosti zo života. Ako som sa prvýkrát dozvedela, že som tehotná. Bolo to niečo krásne. Nikdy som nedúfala, že budem mať bábätko. Ďalej, ako som ju prvýkrát držala v rukách. Moje dievčatko žilo, dýchalo. Prvé slová, prvé kroky... to sú nezabudnuteľné zážitky. Bola by hanba, keby som na niečo také zabudla. Aj keď sme sa často hádali, mala som ju veľmi rada. Milovala som ju. Keby sa dal čas vrátiť späť, užila by som si to ešte raz. Ale to sa nedá. Mala som len jednu možnosť a ja som ju premrhala. 
„Carlisle!“ zakričal vyľakane Benjamin. V poslednom čase sa veľmi spriatelili s Van a aspoň s ním sa smiala. Bola to naozaj veľmi komplikovaná osoba. Moja Van. Moje srdiečko. Benjamin sedel u jej postele a držal ju za ruku. Jake nešťastne zodvihol svoju hlavu. Aj on u nej sedel z druhej strany. Carlisle hneď pribehol. 
„Čo sa stalo?“ spýtal sa ho. 
„Prestáva jej byť srdce. Pustila mi ruku a...“ zlyhal mu hlas. Nešťastne som sa zosypala na zem a začala som plakať. Prečo ona? Nemohla som radšej zomrieť ja? Prečo? Jake ku mne pribehol a začal ma objímať. Všetci k nám prišli a vzlykali. Moje slzy sa rútili vo vodopádoch dole. Alice rýchlo pribehla a sadla si na posteľ. Poslednýkrát sa jej chytila a vzlykala. Za ňou prišiel Jasper a objal ju okolo ramien. Chcela som ísť k mojej dcérke. Ale nemohla som sa zdvihnúť. Jake pochopil, čo chcem spraviť a pomohol mi. Spolu sme sa dotackali k nášmu pokladu a ja som položila ruku na jej líce. Posielala som jej posledné obrázky a dúfala, že ich vidí. Poslala som jej, že mi bude chýbať a nikdy na ňu nezabudnem. Bude navždy v mojom srdci. Jej srdiečko začalo vynechávať niekoľko odbytov. Vynechalo raz, dvakrát, trikrát... stále tu bola s nami, ale odchádzala.  Jej srdiečko poslednýkrát odbilo a potom nastalo obrovské ticho.

Začala som plakať do Jacobovho ramena. Nedokázala som to zastaviť. Moja jediná dcérka je mŕtva. Môj zmysel života. Odkedy sa narodila všetko sa točilo iba okolo nej. Všetko záviselo len na nej. Nad každým krokom som rozmýšľala, či by to jej neublížilo. Či by bola šťastná, či bude zdravá, či sa vydá a bude mať deti. Manžela, ktorého budeme mať radi alebo nie? Nad tým všetkým so rozmýšľala a nakoniec márne. Moje slniečko zomrelo, keď mala iba šestnásť. Úbohých šestnásť rokov bola na tomto svete. Úbohých šestnásť mi spríjemňovala život. Teraz bude všetko šedé. Už nič nebude také aké bolo. Nikdy sa s tým nezmierim. Moja dcérka zomrela. Dá sa s tým zmieriť?

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pre teba spravím všetko- 3. kapitola :