Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 19. kapitola

11.06.2011 (10:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2138×

19. kapitola – Prídem večer

Vôbec, ale absolútne vôbec som nemala chuť otvoriť oči a zistiť, že to všetko bol iba sen. Veľmi nádherný sen a musím povedať, že aj neskutočne nereálny, pretože také niečo muselo byť iba sen, niečo také nemôže byť skutočné. Nie pre mňa. A preto ma neprekvapilo, keď som rozlepila oči a vedľa mňa nikto neležal, v miestnosti nebol nikto iný okrem mňa. Aj napriek tomu, že som to očakávala, sklamalo ma to a zostala som smutná. Je čas zobudiť sa, princezná.

Tak veľmi som si to priala, že mi to moje podvedomie dalo a prisnil sa mi sen. Vyhrabala som sa z perín a položila nohy na podlahu. Vtom môj zrak upútalo niečo biele, čo práve spadlo na zem. Pošúchala som si oči a prizrela sa lepšie. Bol to biely kúsok papiera preložený napoly. Zohla som sa a zodvihla ho. Keď som ho roztvorila, srdce sa mi rozbúšilo na plné obrátky.

Dúfam, že keď sa zobudíš a nájdeš tento list, konečne uveríš, že to nie je len sen. Viem, že som ti sľúbil, že v noci zostanem u teba, ale musel som náhle odísť. Mrzí ma to a dúfam, že mi odpustíš a nenahneváš sa na mňa. Ale ak by áno, prídem poobede a môžeš mi to vyčítať. Želám ti pekné ráno, láska moja.

Ľúbim ťa

Edward

Nemohla som uveriť vlastným očiam, ale v rukách som mala naozajstný dôkaz. Bolo to skutočné. Nevymyslela som si to. Radosť, ktorá sa mi rozľahla v srdci, bola nesmierna. Pritiskla som si jeho rukopis na hruď a rozplývala sa pocitmi, ktoré ma zaplavovali.

Okamžite som sa stavala na nohy a dala sa do pohybu. Ranná hygiena, raňajky s Charliem a zbesilé pobehovanie po dome. Žiadna činnosť, ktorá sa nedá vykonávať automaticky bez môjho prítomného výrazu, nemala teraz zmysel. Včera som zanedbala upratovanie, takže dnes som si to vynahrádzala, ale musela som to napokon vzdať, keď som sa pristihla, že snívam s otvorenými očami a záchodovou kefou v ruke. Dobre som vedela, čo je príčinou mojej roztržitosti. Edward Cullen. Každú chvíľu som pozerala na hodinky a odratúvala čas, kedy už bude poobedie. Neuviedol však presnú hodinu, takže som vykúkala z okna a čakala, že tam uvidím Volvo. Nemyslím si, že by tentokrát prišiel pešo. Nakoniec som skončila s Charliem v obývačke a sledovali sme nejaký film. Teda, aspoň on sledoval, ja som iba netrpezlivo vyčkávala a premýšľala. Myslela som na to, kam dnes s Edwardom pôjdeme a čo budeme robiť. Dnes je vonku pekne, síce už nesvieti slnko ale ani neprší.

O jednej sa konečne ozvalo klopanie na dvere. Vystrelila som z gauča ako šíp a vrhla sa k dverám s Charliem za pätami. Úľava a údiv sa dostavili hneď, ako som otvorila dvere. Stál tam ako dokonalá socha, ktorá však pôsobila až príliš živo, keď sa jej ústa roztiahli do toho najdokonalejšieho úsmevu, aký kedy videl svet. Socha pohla perami a prehovorila.

„Dobrý deň, šerif Swan,“ pozdravil Edward môjho otca. „Som Edward Cullen,“ predstavil sa formálne Edward. „Prišiel som po Bellu, chcem ju vziať von,“ žmurkol na mňa.

„Rád ťa poznávam, Edward,“ potriasli si rukou. „Poď ďalej. Chvíľu potrvá, kým sa Bella vychystá.“ Zasmiali sa. Ja som namrzene pokrčila čelo a škaredo sa na nich zahľadela. Edward vošiel dnu. Uprela som na Charlieho varovný pohľad.

„Tak, ja sa idem obliecť,“ povedala som a cúvala som dozadu, pričom som z nich nespúšťala zrak. Pri schodoch som sa zvrtla a vybehla hore.

„Takže berieš Bellu von?“ začula som Charlieho pýtať sa. V rýchlosti som na seba navliekla lepšie oblečenie než boli moje staré tepláky a zbehla som po schodoch. Sedeli v obývačke a živo sa rozprávali. Edward odtrhol pohľad od Charlieho a usmial sa na mňa.

„Môžeme ísť,“ zahlásila som a prerušila tak ich rozhovor. Edward vstal a Charlie ho nasledoval.

„Tak sa bavte, deti.“

„Privediem ju včas, Charlie,“ sľuboval Edward. Chytila som ho za ruku a ťahala preč z miestnosti. Charlie pretočil očami a zasmial sa mojej nedočkavosti.

„Takže, vysvetlíš mi, prečo si v noci musel odísť domov?“ spýtala som sa ho, keď sme už sedeli bezpečne v aute a odchádzali preč.

„Mrzí ma to, Bella,“ začal najskôr s ospravedlnením. Úprimne mi pozeral do očí a pôsobil, že mu je to naozaj ľúto. „Volala mi Alice, mala víziu a chcela, aby som o tom vedel. Musel som to ísť vyriešiť. Naozaj ma to mrzí.“

„To je v poriadku, Edward.“ Chytila som ho za voľnú ruku a stisla mu ju. „Čo také Alice videla?“

Táto otázka sa mu nepáčila. Poznala som to podľa toho, ako odvrátil tvár a pokrčil obočie. Šípila som niečo dôležité.

„Nič dôležité, vlastne iba trochu preháňala, je to vyriešené.“

„No tak, Edward, snáď si nemyslíš, že tomu uverím. Ak by to nebolo také dôležité, vrátil by si sa ku mne.“ Týmto som si bola istá. „Takže, vyklop to.“

Edward sa na mňa najskôr prísne zadíval, potom sa nadýchol a začal. „Alice mala víziu, že tu v okolí bude v najbližšej dobe prechádzať skupina nomádskych upírov. Nehrozí nijaké nebezpečenstvo, nepôjdu do blízkosti mesta, ale aj tak by sme sa mali mať na pozore, pre istotu.“ Povedal to, akoby to bola bežná vec, akoby práve hovoril o počasí. Z jeho slov som si dokázala vyložiť dosť na to, aby som pochopila, že títo upíri nie sú ako Cullenovci. Edward si všimol môj znepokojený výrazu a rýchlo dodal: „Ty si pre to nemusíš vôbec robiť starosti, Bella. Nikomu nedovolím, aby ti ublížil.“ Pobozkal ma na vrch hlavy.

„Ale čo ostatní ľudia? Budú v nebezpečenstve, ktokoľvek z nich môže byť...“ Nenechal ma dohovoriť.

„Bella, mrzí ma, čo teraz poviem, ale tí upíri takto nerozmýšľajú. Ak by nelovili tu, lovili by niekde inde vo svete. Jednoducho to tak je a nemôžeme to zmeniť.“ Snažila som sa vnímať to ako on, preniesť sa cez to – veď možno naozaj tadiaľto len prejdú, bez nejakých škôd na životoch. Možno je naozaj zbytočné robiť si starosti. „Ale aj tak by som bol rád, keby si nikam nechodila sama, kým úplne neodídu. Čiste preventívne, pretože ja aj tak nemám v pláne pohnúť sa od teba,“ dodal nakoniec, aby uvoľnil napätú atmosféru.

Auto zastavilo na krajnici pri rieke, kde sme sa prechádzali pred niekoľkými dňami. Až doteraz som ceste veľmi nevenovala pozornosť, bola som príliš pohltená samotným Edwardom. Pomohol mi vystúpiť a zatvoril za mnou dvere. Ruka v ruke sme prešli na breh rieky a pustili sa popri ňom.

Rozprávali sme sa a Edward mi hovoril o svojom živote. O Jeho rodičoch, súrodencoch, o tom, na aké školy chodil a kde všade vo svete bol. Zaujato som ho počúvala a pýtala som sa na všetko, čo mi bolo nejasné. Zdráhal sa, keď som sa spýtala na veci okolo upírstva a nesmrteľnosti. Nerozumela som, prečo je taký zdráhavý, veď predtým mi odpovedal bez problémov. Teraz zakaždým zmenil tému, len čo som to spomenula.

Celé poobedie prebehlo úplne rýchlo. Nevnímala som čas a vôbec mi to nepripadalo ako dlhá chvíľa, pretože každá chvíľa s Edwardom by mohla byť nekonečná a aj tak by nebola dosť dlhá. Až Edward mi pripomenul, že je čas na večeru a rozhodol sa zaviesť ma domov. Sľúbil však, že zostane u nás na večeru. Niežeby sa však chystal jesť.

„Myslíš, že Charlie nebude mať nič proti, ak zostanem?“

„Myslím, že ty si ten, kto dokáže lepšie odhadnúť jeho reakciu, keďže dokážeš čítať myšlienky.“

Zasmial sa. „Tak v tom prípade nevidím problém.“ Chytil ma za ruku a stisol mi ju no vtom sa zamračil a prižmúril oči. „Mám taký pocit, že dnes nie je vhodná doba na moju návštevu.“

„Čože?“ pozerala som na neho nechápavo. On sa aj naďalej tváril neurčito a záhadne, no po chvíľke, keď sme dorazili pred náš dom, došlo mi to. Charlie stál na verande a práve vítal hostí, ktorý vystupovali z auta. Jacob a Billy Blackovci. Už som porozumela Edwardovmu zachmúrenému výrazu. „Asi nepôjdeš dnu, čo?“ spýtala som sa márne dúfajúc.

„Ver mi, nebol by to dobrý nápad,“ povzdychol si a keď si všimol môj utrápený výraz objal ma. Všimla som si, ako po ňom Charlie s Billym pokukujú, jediný Jacob sa radšej pozeral do zeme. „Prídem večer.“

Vtisla som mu bozk na pery a on ma pohladil po tvári. Videla som, že nechce odísť rovnako ako to nechcem ani ja. „Budem ťa čakať,“ pripomenula som mu. Ešte som mu venovala jeden láskyplný pohľad a potom som vystúpila.

Sledovala som ho až kým mi nezmizol z pohľadu a až potom som sa obrátila smerom k otcovi a Blackovcom. Billy si ma premeriaval nedôverčivým pohľadom.

„Dobre, že si už prišla, Bella,“ zaradoval sa Charlie. „Billy priniesol vynikajúce jedlo, takže si urobíme spoločnú večeru.“

Usmiala som sa na spomínaného, ktorý mi úsmev opätoval iba kŕčovito. „Zdravím, Billy. Čau, Jake.“

„Prečo si nezavolala Edwarda k nám?“ spýtal sa ma Charlie.

Billy spozornel. „On má ešte nejaké povinnosti, musel ísť domov.“ Snažila som sa, aby si nevšimol, že klamem, až sa mi z úst práši. Úkosom som pozorovala Billyho, ktorý si iba potichučky odfrkol.

„Tak možno nabudúce,“ pokrčil Charlie plecami a otočil sa k domu. Nasledovali sme ho dnu.

Jacob sa na mňa usmial a zašepkal mi do ucha: „Som rád, že si prišla. Už som si myslel, že tu s tými starcami budem musieť byť sám.“ Strčila som ho do rebier.

Takmer celý čas sme s Jacobom sedeli v kúte a bavili sa spolu. Naši otcovia zanietene pozerali zápas a keď skončil dali sme si spomínanú večeru. Jedlo bolo naozaj vynikajúce, rozmýšľala som, či si mám od Billyho vypýtať recept.

Celý večer dopadol v podstate dobre. Komplikácie, ktorých som sa obávala, neprišli. Billy ani Charlie už do konca večera nespomenuli Edwarda, za čo som im bola nesmierne vďačná. Rozlúčili sme sa okolo ôsmej, a potom som odišla hore do svojej izby robiť si úlohy. Popriala som Charliemu dobrú noc a vybehla schodmi hore počkať Edwarda. Len čo som otvorila dvere, vrhla sa na mňa z kúta izby nejaká postava.

Musela som si prikryť ústa rukou, aby som nevykríkla, keď ma Edward schmatol do náručia a hodil nás na posteľ. Potichu sa chechtal mojej reakcii, keď mi srdce išlo vyskočiť z hrude a oči som mala doširoka vyvalené.

„Takmer som z teba dostala infarkt,“ vyčítala som mu a hnevlivo som si ho merala. Zasmial sa, no aj tak si pritisol ucho k môjmu srdcu a pozorne počúval. „Tak čo? Všetko v poriadku?“

Zaškeril sa. „Myslím, že hej – žiadne infarkty zatiaľ nehrozia.“ Pretočila som očami ako to mával vo zvyku on. „Čo tvoja návšteva?“

Teraz som sa zaškerila ja. „Nerobili problémy.“ Nikto z nich. „Vlastne som sa celkom dobre bavila – s Jakeom.“ Čakala som na jeho reakciu a nesklamal ma. Uprel na mňa divoký pohľad a v očiach sa mu odrážala žiarlivosť. „Je fakt milý.“

Potichu zavrčal a než som sa stihla spamätať už zamestnával moje pery, čo mi spôsobilo ešte väčšie obrátky srdca. „Hm... asi by som sa s ním mala stretávať viac, takáto tvoja reakcia sa mi nadmieru páči.“

„Chýbala sa mi,“ povedal, keď sa odlepil od mojich pier. „Tak veľmi si mi chýbala, nemohol som ani počkať, kým Charlie zaspí.“

„To som rada.“ Ľahla som si na posteľ a schúlila sa v jeho tvrdom a chladnom náručí. On i ma jemne a nežne privinul na hruď a nosom mi prechádzal po čeľusti.

„Niečo by som ti chcel povedať, ale nie som si istý, ako zareaguješ,“ povedal odrazu. Prečo mi tento jeho tón naznačoval, aby som sa mala obávať?

„Čo sa deje?“

Na chvíľu sa na mňa zadíval a zrejme zvažoval, či má pokračovať. Niečo v mojich očiach ho presvedčilo, aby radšej mlčal. „Zabudni na to. Nie je to nič dôležité.“

„Povedz mi to.“ Naliehala som na neho. „No tak, Edward.“

Povzdychol si a vzdal to. „Esme by bola rada, ak by si prišla zajtra k nám.“ Dostal to zo seba. Keď to hovoril, vôbec sa na mňa nepozeral, ale upieral pohľad niekam do okna. „Nemusíš to vôbec robiť, ona pochopí, ak...“ Akosi som zmeravela a prestala som dýchať. Edward si zle vysvetlil moju reakciu a preto rýchlo dodal. „To je v poriadku, Bella. Naozaj tam nemusíš ísť. Nič som ti nepovedal...“

Zakrútila som hlavou. „Ona ma chce vidieť?“ Len matne som si spomínala na Esme, jeho adoptívnu matku, ktorá sa o mňa tak matersky starala, keď som bola u nich doma. Potešilo ma to.

„No, vlastne by ťa aj ostatní radi u nás privítali,“ povedal vyhýbavo. „Ale k ničomu sa nezaväzuj, nemusíš to robiť.“

„Ale ja chcem,“ usmiala som sa. „Teda, viem, že oni ma nemajú veľmi v láske a určite to pre nich nebude jednoduché, ale rada by som k vám išla.“ Po jeho tvári sa rozlial širokánsky úsmev a hneď nato ma silno stisol vo svojom náručí a pobozkal ma na vrch hlavy.

„Ty chceš?“ Ešte stále usmiaty sa ma pýtal. „Budú tak radi...“

V mysli mi niečo zaškrípalo – nie všetci budú radi. „Ale veď predsa oni ma nemajú radi, prečo potom...“

„Samozrejme, že ťa majú radi. Prečo...?“ Náhle sa zastavil uprostred vety. „Narážaš na to, ako si držia od teba odstup?“ Prikývla som. „To bolo len čisto preventívne opatrenie. Ale teraz, keď už si súčasťou môjho života... Nuž, musím si zvyknúť, že budú občas v tvojej prítomnosti. Nedá sa tomu vyhnúť.“

„Mne nevadí ich prítomnosť,“ ohradila som sa. „Rada sa s nimi zblížim – ak mi to dovolíš.“ Ten koniec vyznel celkom sarkasticky. Edward sa iba zahanbene pousmial.

„Mám taký pocit, že si si chcela ísť robiť domáce úlohy,“ nadhodil odrazu, čím ma vyrušil z úvah.

„No to snáď nie. Ty si počúval!“

„Iba ku koncu,“ priznal. Neveriacky som krútila hlavou a radšej zliezla z postele a pustila sa do úloh. Mám také šťastie, že je tu so mnou Edward, inak by som s tým do polnoci neskončila. Pomohol mi s matematikou aj s úlohou z biológie a nakoniec ma doučoval španielčinu. Musela som uznať, že mu to išlo naozaj dobre – koniec koncov, je to upír, má perfektnú pamäť a myseľ.

Skončili sme o pol jedenástej, keď už Edward trval na tom, aby som šla spať. Dovolil mi ešte ísť sa osprchovať, a potom som sa spolu s ním uložila do postele, kde mi spieval uspávanku. Netrvalo dlho a jeho mámivému, zamatovému hlasu som podľahla.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 19. kapitola: