Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 5. kapitola

20.04.2012 (07:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3058×

5. kapitola

„Bella, nad čím toľko premýšľaš?“ spýtala sa Jane Belly, keď spoločne sedeli v Janinej kuchyni a krájali jablká na koláč.

„Ale nad ničím,“ odvetila rýchlo Bella.

Nemala rada klamstvá, ale nemohla predsa povedať, čo sa jej včera prihodilo. Nemohla povedať, že sa v Ryšavej líške kvôli nej pobili a keby neprišiel Edward, radšej ani nechcela vedieť, čo by sa stalo. No a v neposlednom rade to, samozrejme, nemohla ukončiť tým, že sa bozkávala so šerifom Cullenom, ktorý následne zdrhol. Len tak. Dokonca jej ani nepovedal jedno milé slovo.

„Ryšavej líške sa radšej vyhýbajte,“ to boli jeho posledné slová a povedal ich tónom, akoby sa predtým nič neudialo a oni sa jednoducho bavili o počasí. Bellu to nahnevalo. Nepovedal nič ako: „Ježiš, to je škoda, že už musím ísť,“ alebo niečo podobné. Proste nič. Cítila so odmietnutá. Nuž, ona sa tak len nemusela cítiť, pretože ona odmietnutou aj bola. Ale čo bolo najhoršie, zabolelo ju, ako sa Edward zachoval. To neplánovala.

„Určite? Odkedy si prišla, si stále duchom neprítomná,“ poznamenala Jane a odhryzla si z jablka.

„Nemala by si tie jablká jesť, nie je ich toľko.“

„Dobre, dobre. Už nebudem... Ale ty nemeň tému. Vidím, že sa niečo deje. Pokojne mi to môžeš povedať.“

„Je to kvôli práci,“ zaklamala Bella, „nemám žiadne nápady na písanie.“

„Aha. Hm... neboj, ono ti potom niečo napadne,“ usmiala sa Jane.

„Snáď áno.“

„Och, Bella, skoro som zabudla. V piatok budú mať deti narodky, ale keďže vtedy ešte budú v tábore, s Johnom sme sa rozhodli, že by sme im v nedeľu spravili oslavu. A ty si tiež pozvaná.“

„To je super nápad. A vlastne, kedy sa vrátia?“ spýtala sa Bella a bola nesmierne nadšená, že sa téma otočila na deti.

„V sobotu.“

„Dobre, tak v nedeľu prídem.“ Bella začala horlivo premýšľať, čo by mohla kúpiť dvom sedemročným deťom. Nič jej nenapadalo, ale rozhodla sa, že o tom popremýšľa neskôr. Dnes je streda, do nedele je ešte kopa času. No, ani nie, ale ona niečo vymyslí. Aspoň príde na iné myšlienky a nebude mať v hlave stále Edwarda.

„Včera som si všimla pred tvojim domom šerifove auto,“ povedala po chvíli Jane.

Bella neodpovedala. Dokelu! Prečo si Jane musí vždy všetko všimnúť?

„Mala si nejaké problémy?“

Bella prikývla. „Tak nejako. Šerif Cullen bol skontrolovať, či sa už v dome nikde nenachádzajú netopiere. Vieš, to on ich vtedy zneškodnil,“ odvetila Bella.

„To bolo od neho milé.“

Bella znova prikývla a Jane pokračovala. „Je to zvláštne, pretože Edward sa takto nikdy nesprával. Nikdy mimo svojej práce nerobil niečo dobročinné.“

„Naozaj?“ divila sa Bella.

„Hej, vieš, ja sa s Edwardom poznám už nejaký ten piatok. Môžem povedať, že sme aj celkom dobrí priatelia.“

„To som nevedela.“

Jane sa zasmiala. „No vidíš. Ale môžem ťa uistiť, že Edward je veľmi dobrý chlap. Keby ho nebolo, toto mesto by nevyzeralo tak, ako vyzerá teraz.“

„Hej, je fajn,“ precedila Bella pomedzi zuby. Potom jej však niečo napadlo. Keď Jane vraví, že je s ním kamoška, určite bude vedieť odpovedať.

„On niekoho má?“

Jane sa pozrela na Bellu. „Prečo?“

Bella pokrčila plecami. „Len tak sa pýtam.“

„Aha. Nie, momentálne nemá nikoho.“

Tak potom prečo, dofrasa, včera tak rýchlo odo mňa zutekal? rozčuľovala sa Bella v duchu.

„Myslím, že na partnerku by ani nemal čas. Chápeš, celé dni trávi na stanici,“ pokračovala Jane.

„Hm, možno,“ súhlasila Bella.

„Ale je to fakt kus, čo?“ zasmiala sa Jane.

Bella znova pokrčila plecami. „Čo ja viem, ujde.“

„Bella, pokojne môžeš priznať, že sa ti páči.“

„Nepáči,“ zamrmlala. Jane sa na ňu pochybovačne zadívala.

„No dobre, možno trochu,“ pripustila Bella nakoniec. Aj tak, koho sa snažila oklamať? Samú seba?

„Vedela som to.“

Bella od Jane odišla asi o hodinu. Predtým sa ešte rozprávali, ale našťastie už nie o Edwardovi, ani o Bellinej práci, ani o ničom, čo bolo Belle nepríjemné. Upiekli výborný koláč, z ktorého jej Jane zabalila domov. Belle volali zo stanice, aby šla ešte niečo doriešiť ohľadom včerajška. Týkalo sa to Georgea a Jima. Mala sa vraj rozhodnúť, či na nich podá žalobu, čo by znamenalo, že celá kauza by sa len naťahovala, alebo žalobu nepodá, a tým pádom sa na to všetko zabudne.

Bella nad tým premýšľala, ale nakoniec dospela k názoru, že žalobu nepodá. Veď predsa - nič také strašné sa nestalo. Tí chlapi boli očividne opití a ani poriadne nevedeli, čo robia. Bella to už viac nechcela riešiť.

Keď sa viezla k policajnej stanici, mala stiahnutý žalúdok. Vedela, koho tam stretne a vôbec nemala tušenia, ako by sa k nemu mala správať. Za včerajšok sa hanbila. Vypila dve pivá, a potom už nevedela čo trepe.

Otvorila dvere a vošla dnu. „Dobrý deň, želáte si?“ spýtala sa jej nejaká žena za stolom a prehrabávala sa v rôznych papieroch.

„Som Isabella Parkerová,“ predstavila sa Bella. „Mala som prísť spísať žalobu.“

„Och, aha, to ste vy. Šerif Cullen vás už očakáva. Pôjdete na koniec tejto chodby, a potom tie dvere vľavo sú od jeho kancelárie.“

„Hm... A nedalo by sa to vyriešiť aj tu? Viete, ja som sa rozhodla, že žiadnu žalobu nepodám.“

Tá žena vyzerala byť prekvapená. „No dobre,“ povedala nakoniec. „Tak na mňa počkajte tu, musím priniesť potrebné papiere.“

Bella na policajnej stanici strávila len chvíľu, a keď podpísala nejaký papier, o ktorý sa vôbec nezaujímala, mohla ísť domov. Stále sa otáčala za seba, či niekde nezbadá Edwarda, ale vždy si mohla vydýchnuť, keď ho nikde nezahliadla. Aspoňže tak. 

Keď prišla domov a zapla si telku, v ktorej nič nedávali. Za iných okolností by šla von, ale obloha bola zatiahnutá sivými mračnami a zdalo sa, že každú chvíľu sa spustí poriadny lejak, v horšom prípade búrka, a skutočne nemala náladu zmoknúť. Vždy patrila k ľuďom, ktorí mali oslabenú imunitu, a preto nechcela riskovať nejakú chorobu. Potom by musela týždeň ležať v posteli a nemala nikoho, kto by jej nosil horúci čajíček a čokoládové keksíky. Bohužiaľ. Ale vlastne, nikdy sa o ňu nikto nestaral.

Jej mama zomrela, keď mala Bella jedenásť a otca nikdy nepoznala. Kým dospela, žila u starých rodičov, a potom šla študovať žurnalistiku do San Francisca, kde sa nakoniec aj usadila. Jej brat bol od nej o osem rokov starší, takže ani s ním netrávila nikdy veľa času, a teraz o ňom vedela len to, že s rodinou býva v Chicagu. Nevidela ho už poriadne dlho. Nie, žeby nechcela, ale on nejavil žiadny záujem. No a čo sa týka kamarátok, tie sa v tomto meste nenachádzali a Bella vedela,  že by si ani cestu sem za ňou nemohli dovoliť.

Kým sa venovala týmto myšlienkam, niekto zazvonil. Nevedela si predstaviť, kto by to mohol byť, lebo nečakala žiadnu návštevu.

„Môžeš mi vysvetliť, prečo si nepodala tú žalobu?“ spustil vo dverách Edward, keď sa Bella ešte ani nestihla spamätať. Rýchlo prešiel do obývačky a ani sa nevyzul. Ts, čo si to dovoľuje? A tú špinavú dlážku si potom akože po sebe umyje?

„Ehm... Netreba.“

„Netreba?“ odfrkol si. „No jasné.“

„Je to moja vec,“ povedala Bella pevným hlasom. Čakala hocikoho, len nie Edwarda. 

Edward zavrtel hlavou. „A vlastne, prečo si neprišla za mnou do kancelárie? Čakal som na teba, a potom mi Margaret povedala, že už si tam bola, ale žalobu si  sa rozhodla nepodať.“

„Povedala som si, že je zbytočné ťa otravovať s hlúposťami,“ mrmlala Bella.

„Hlúposťami?“

Bella si povzdychla. „Pozri, nerieš to. Rozhodla som sa tak a basta,“ odvrkla. Ešte stále naňho bola za ten včerajší večer nahnevaná. Že sa nehanbí sem len tak napochodovať.

„Prečo si na mňa taká hnusná?“ spýtal sa a podišiel k nej bližšie.

„Nie som hnusná.“

„Ale si. Je to za ten včerajšok?“

Bella premýšľala, či mu má, alebo nemá povedať pravdu.

„Samozrejme, že nie. Neviem, ako ťa niečo také mohlo napadnúť.“

„Dobre. Len som nechcel spraviť niečo, čo by si mohla ľutovať. Chápeš, bola si opitá,“ vysvetľoval Edward. Bellu to nahnevalo. Vôbec nebola opitá. Za to, že si niečo vypila ešte nemusela byť opitá. Ale fajn, veď ona mu ukáže. Rozhodla sa hrať nechápavú.

„Neviem o čom to hovoríš. Veď čo by som mala ľutovať? Pokiaľ viem, tak si ma „zachránil“, a potom ma odviezol domov.“ Bella sa v duchu zachichotala nad jeho prekvapeným výrazom. Toto chlapec nečakal.

„To je všetko, čo si pamätáš?“

„Mala by som si pamätať niečo viac?“

Edward sa zarazil a Belle sa zdalo, akoby posmutnel.

„Nie, nič viac už nebolo,“ odvetil nakoniec. Keď ho Bella takto videla, začala premýšľať, že mu povie pravdu, ale nakoniec to nespravila. Chcela ho trošku potrápiť. Ale vlastne, ona sa mu ani nikdy neprizná s pravdou. Bude lepšie, keď na to obaja zabudnú.

„Hm... Tak ja už pôjdem,“ vyhlásil Edward a prešliapol z nohy na nohu. Bella prikývla a Edward otvoril dvere. Odrazu však zahrmelo a na oblohe sa zjavil blesk. Super, pomyslela si Bella, tá búrka predsa len prišla.

Lialo ako z krhly a Bella si všimla, že nikde tu nestojí Edwardovo auto.

„Kde máš auto?“

„Pred policajnou stanicou. K tebe som šiel pešo.“

„A to sa chceš akože až ku stanici trepať v tomto počasí?“ spýtala sa Bella rozladene.

„Čo iné mi ostáva?“

„No, ja ťa rozhodne nikam nepustím. Či sa ti to páči, či nie, zostávaš tu, kým to neprejde,“ vyhlásila nekompromisne.

Som si vedomá toho, že kapitola bola úplne o ničom, preto sa chcem spýtať, či má vôbec niekto záujem o pokračovanie, alebo by bolo lepšie túto poviedku "zabaliť"? Poprípade mi môžete napísať, čo by ste na poviedke zmenili a ja by som sa podľa toho skúsila zariadiť. Len prosím, vyjadrite sa. ;)  

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 5. kapitola: