Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 1. kapitola

26.03.2012 (16:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 4677×

1. kapitola

V mestečku Forks, ktoré sa nachádzalo v štáte Washington, hodiny zavesené nad zrkadlom v miestnom kaderníctve oznamovali dve hodiny popoludní. Bol to čas, keď by sa mohlo zdať, že ulice budú preplnené deťmi, ktoré sa budú naháňať, alebo hrať rôzne hry a ich rodičia budú vybavovať rôzne veci na úradoch, alebo v práci. V tomto meste to tak však nebolo. Bolo až príliš pokojné. Niekomu by z toho mohlo až preskočiť. Veľa ľudí sa z tohto mesta sťahovalo preč. Tí, ktorí doňho dobrovoľne prichádzali, boli označení za čudákov.

Najlepšia – a jediná –  kaderníčka v meste, Amanda Spencerová, práve miešala v umelohmotnej miske hnedú farbu, ktorú si na vlasy vyžiadala Lilian Donelyová.

Amanda počas svojej práce rada komunikovala so svojimi zákazníčkami, s ktorými vždy prebrala najnovšie novinky z mesta. Vždy jej povedali to, čo vedeli a čo náhodou vedela ona a ony nie, rada im o tom zreferovala. Minule napríklad stihla oboznámiť Miriam Littleovú o tehotenstve Lindy Marshallovej, ktorá bola v meste známa tak, ako sú známe herečky z Hollywoodu. Linda utiekla so svojim frajerom do Vegas, kde sa následne vzali.

Jej rodičia aj celé mesto sa o tom dozvedelo až o pol roka neskôr, keď prišla Linda s plačom domov a žiadala svojich rodičov, aby jej odpustili a vzali ju späť. Zistila, že jej manžel nebol taký anjelik, akým sa zdal byť, tak sa nakoniec rozviedli. Lenže Linda zistila, že s ním čaká dieťa, ktoré bude pochopiteľne vyrastať bez otca. A nielen, že o jej tehotenstve vie ona a jej rodičia, ale už aj celé Forks. Toto patrilo medzi nevýhody malého mesta, alebo zapadákova, akoby to boli nazvali ľudia z veľkomiest ako sú L.A. alebo New York.

Keď sa v kaderníctve minuli všetky „top novinky,“ prišla na rad téma o mužoch. Ženy sa vždy rady vyspovedali zo svojich problémov v manželstve, alebo vo vzťahu. A potom prišlo to najlepšie. Takzvané „fantazírovanie“ o mužoch. V tomto meste patril rozhodne medzi najkrajšie kúsky šerif Edward Cullen, na ktorého mala práve Amanda veľký zálusk.

Aj tento týždeň, keď sa stretli niekde na ulici, alebo v bare, mu stihla niečo navrhnúť. Niečo, čo bolo pre ňu normálne. Iné ženy by ju za to odsúdili, ale miestni už boli na jej štýl života zvyknutí.

Amanda mala niečo cez tridsaťpäť, čo znamenalo, že bola od pána šerifa o pár rôčkov staršia, ale patrila k tým krajším ženám. A ona si tohto faktu bola veľmi dobre vedomá.

Vždy mala dokonalý mejkap, hrdzavé vlasy vždy perfektne upravené a skvelú manikúru. Neznášala ľudí, ktorí si hrýzli nechty a nemala pred nimi problém sa o tom zmieniť. Amanda bola známa tým, že si rada „púšťala hubu na špacír“.

Avšak odmietnutie Edwarda Cullena ju prekvapilo, ale musela si priznať, že aj hlboko urazilo. Bola si sebou ale natoľko istá, že vedela, že Edward sa k nej nakoniec doplazí a bude ju na kolenách prosiť o to, aby mu dala ešte jednu šancu. Plánovala ho trošku potrápiť, ale veľmi po ňom túžila, takže vedela, že nakoniec by spolu v objatí skončili v posteli.

Bola si istá, že Edward príde. Len dátum toho dňa bol ešte vo hviezdach.

Kým sa Amanda zaoberala týmito myšlienkami, na druhom konci mesta vysádzala milá stará pani rôzne druhy kvetov. Dúfala, že sa ujmú, aj keď v tomto meste slniečko svietilo len párkrát do roka. To však neznamenalo, že tu bola zima. Dobre, v zime áno, ale v letných mesiacoch tu bolo priam dusno. Takže deti neprišli o teplé počasie a mohli si prázdniny užiť šantením v bazéne.

O dve ulice ďalej kosil devätnásťročný Trevor Spoon trávu a do uší mu bila hudba z MP3. Jeho mama práve miesila cesto na koláč a otec pracoval v Port Angeles.

Tak takto nejako vyzeral každodenný život občanov vo Forks.

Edward Cullen sedel vo svojej pracovni a zúrivo ťukal do počítača správu z nehody, ktorá sa stala dnes ráno. Napriek tomu, že bol poloupír, cítil sa byť unavený.

Najradšej by si dal studené, čapované pivo, alebo by sa rád rozvalil na gauč pred telku, kde by nakoniec zaspal. Mal šťastie, že ako poloupírovi mu bolo umožnené spať.

Jeho mama, Elizabeth, zomrela pri pôrode a otec, William, oňho nikdy nejavil nejaký extra veľký záujem. Možno len dovtedy, kým sa jeho syn nebol schopný o seba postarať sám. Kým s ním žil, stihol mu otec vysvetliť, čím je Edward a čím je on. Zasvätil ho do upírskeho života. Jeho otec bol upír, lenže sa zaplietol s ľudskou ženou a vznikol z toho Edward. Veľakrát sa mu ospravedlňoval za smrť jeho matky, ale Edward mal veľké podozrenie, že to nemyslí vážne. Nevedel, či William skutočne ľúbil Elizabeth. Edward sa živil ľudským jedlom, ale k svojej existencii potreboval aj krv. Na lov chodil raz za dva týždne, poprípade raz za mesiac. Vlastne žil skoro ako človek. Jeho život mal len jednu nevýhodu. Bol nesmrteľný. Mal niečo cez stopäťdesiat rokov, ale vyzeral asi na dvadsaťšesť. A navždy už taký aj ostane.

Celkovo sa ale na svoj život nemohol sťažovať. Mal peniaze, prácu a domov, kam sa mohol vrátiť. Chýbala mu len jedna vec. Láska. Často sníval o tom, ako sa zaľúbi. Avšak, ešte sa toho nedočkal a popravde, už aj začal pochybovať nad tým, že sa aj niekedy zaľúbi. Veď ktorá žena by chcela monštrum, ako je on? Asi žiadna. Alebo možno nejaká slepá a hluchá. Ale keď nad tým Edward tak rozmýšľal, zistil, že asi ani taká. Aj ona by nejako dokázala vycítiť, že nie je normálny človek.

„Hej, Edward, poď, musíme ísť. Máme hliadku,“ povedal Edwardov zástupca Tyler, keď sa zjavil vo dverách Edwardovej pracovne.

„Jasné, už idem,“ odvetil Edward a na hlavu si nasadil klobúk. Myslel si, že tak bude pôsobiť vážnejšie. Nastúpili do moderného policajného auta a kontrolovali ulice. Nikde sa nič nedialo. Ale to bolo normálne.

Nakoniec zastavili pred benzínkou a vystúpili z auta, aby sa „nadýchali čerstvého vzduchu“. V preklade to znamenalo, že sa opreli o kapotu auta a potajomky si vždy vypili jedno dobré pivko. Vedeli, že v pracovnej dobe to bolo zakázané, ale povedali si, že jedno pivo ešte nikdy nikoho nezabilo. Tiež to nerobili pravidelne.

„Nemáš niekedy chuť odísť z tohto mesta? Myslím, presťahovať sa?“ spýtal sa Tyler a hodil Edwardovi do rúk plechovku piva. Edward pokrčil plecami.

„Ani neviem. Chvíľu som žil v Seattli, ale aj tak ma to nakoniec prinieslo naspäť do Forks.“

„To sa ti čudujem. Ja keby som mal také možnosti ako ty, už dávno by som sa spakoval a upaľoval odtiaľto preč,“ odvetil Tyler. Edward len znova pokrčil plecami, pretože ho zaujalo niečo iné. Všimol si, že na okraji benzínky stojí nejaké auto, ktoré v tomto meste ešte nevidel. Bolo to čierne Porsche, čo bola na miestne pomery veľká rarita. Edwardovi hneď napadlo, že to musí byť nejaký cudzinec. Stáli pri aute dosť blízko, tak si prečítal poznávaciu značku NKLNONP. Pozrel na Tylera a uvedomil si, že aj on si to auto všimol.

„Vieš, kto to je?“ spýtal sa Edward.

Tyler zakrútil hlavou. „Nie, mám pocit, že som tu toto auto ešte nevidel.“

„Nemali by sme toho šoféra preklepnúť?“ navrhol Edward. Áno, vedel, že to nebolo potrebné, ale mal zvláštny pocit. Tyler prikývol na súhlas.

Odložili plechovky od piva na zadné sedadlo – pretože ešte neboli dopité – a vydali sa smerom k tomu podozrivému autu. Keď už boli na pol ceste, odrazu sa otvorili dvere šoféra. Edward a Tyler zatajili dych, keď si všimli, že z auta vystupuje žena s hriešne dlhými nohami, na ktorých mala nasadené čierne lodičky. To bolo prvé, čo si všimli. Žena pomaly vystúpila a namierila si to k nim. Mala oblečené biele nohavice a tričko na ramienka prislúchajúcej farby.

„Dobrý deň, prosím vás, mohli by ste mi pomôcť?“ spýtala sa NKLNONP. Edward sa jej pozrel do tváre a uvedomil si, že je veľmi pekná. Mala veľmi bledú pleť, s ktorou príjemne kontrastovali dlhé mahagónové vlasy, ktoré mala stiahnuté do chvosta. Síce nevedel určiť farbu jej očí, nakoľko na nich mala nasadené čierne slnečné okuliare, zdala sa mu byť sympatická.

„Áno, samozrejme,“ odvetil. NKLNONP sa usmiala.

„No, potrebovala by som sa spýtať, kde sa nachádza táto adresa?“ spýtala sa a povedala jej názov. Edward sa zamyslel, ale po chvíli vedel, aký dom má táto žena na mysli. Predsa len, bolo to malé mesto a on to tu poznal veľmi dobre. Prekvapilo ho, že práve žena ako ona by mala záujem o taký dom. Už pár rokov tam nikto nežil a ten dom bol v dezolátnom stave. Nechal to však tak.

„Takže pôjdete rovno a na konci ulice zahnete doprava. A potom pôjdete znova len rovno a keď zbadáte bledosivý dom, ste tam,“ oznámil jej.

„Ďakujem vám veľmi pekne,“ povedala a všimla si šerifský odznak na Edwardovej košeli, „pán šerif.“

„Môžem sa spýtať, ako sa voláte? Chápete, aby som vedel, že keď sa budú v meste odohrávať nejaké problémy, kto je možným vinníkom?“ doberal si ju Edward.

„Och, pane, ubezpečujem vás, že so mnou nebudú žiadne problémy,“ zasmiala sa. „Ale keď tak veľmi trváte na tom mene, tak som Isabella Parkerová.“

Edward chcel povedať niečo v zmysle, aké „krásne meno,“ ale radšej si zahryzol do jazyka. Nechápal, čo sa to s ním deje a ako rýchlo sa mu táto žena dostala pod kožu.

„Ja som Edward Cullen a toto je môj zástupca Tyler Crowley.“ Isabelle zamykalo kútikmi úst. Prví ľudia, čo pozná v meste, sú šerifovia. Ktovie, možno jej tieto známosti na niečo budú dobré.

„Rada vás spoznávam,“ odvetila a s oboma chlapmi si podala ruky. „Už budem musieť ísť.“

Chcela sa otočiť a odísť, avšak Edward si na niečo spomenul, preto ju zastavil. „Prepáčte, viem, že ma do toho nič nie je, ale čo je na tej adrese?“

NKLNONP sa naňho usmiala. „Môj nový domov.“

2. kapitola

Takže vám predstavujem môj nový nápad na poviedku. Čo na ňu poviete? Dopredu chcem upozorniť, že pôjde čisto o oddychovú poviedku, čo znamená, že tu nečakajte žiadnu extra akciu.

Taktiež som chcela s vydávaním tejto poviedky ešte trošku počkať, ale nakoniec som si povedala, že nebudem zdržovať.

Rovnako by som chcela poprosiť o váš názor, či má zmysel pokračovať. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 1. kapitola: