Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol nádeje 1. kapitola - Nechcená rada

26.06.2011 (17:00) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1386×

Život nikdy nebol a ani nikdy nebude spravodlivý. Je len spravodlivejší ako smrť. To je všetko.

Prológ

Len málokto ocení našu prácu primerane. Berú nás ako ľudí, ktorí pacientom predpíšu pár tabletiek a pošlú ich kade ľahšie. Nezamýšľajú sa nad tým, že by lekárom mohlo na pacientoch aj nejako záležať. Veď prečo? Sú to len cudzí ľudia.

Lenže pre nás je to veľmi ťažké.

Záleží len na nás a na našom intelekte, či niekto prežije. Len na našich bedrách leží zodpovednosť za vás – pacientov. Máte len obyčajnú chrípku? Či snáď gangrénu? Alebo dokonca rakovinu, alebo epileptický záchvat? Povedal nám pacient všetko o svojich problémoch? Nezamlčal nám niečo?

A to už nehovorím o našom svedomí. Alebo o tom, aké je strašné sledovať nárek rodiny pacienta, ktorému sme už nevedeli pomôcť...

Sme pre ľudí ako anjeli v bielych plášťoch.

 A u mňa to platí doslovne.

 Je strašné mať túto právomoc.

1. kapitola – Nechcená rada  

John Stemferson, postarší riaditeľ súkromnej nemocnice v Los Angeles, sedel vo svojej kancelárii a dopisoval pár posledných, fádnych papierov z tohto všedného dňa.

Avšak, tento deň bol od ostatných niečím iný, horší.

John tieto dokumenty, o ktoré sa zväčša postarala jeho usilovná sekretárka, vyplňoval preto, aby zakryl svoju narastajúcu nervozitu, ale i preto, že svoju prácu mal dávno hotovú a potreboval si nejako zamestnať ruky. Každých päť minút sa ukradomky pozrel na nástenné hodiny po svojej pravici, ktoré teraz ukazovali čas 16.45.

Mala by tu byť každú chvíľu.

V tej chvíli sa bez varovania, ktorým malo byť zaklopanie, dvere drzo otvorili. Bez jediného slova nimi prešla, teda skôr prekrývala, mladá, sotva dvadsaťdva ročná doktorka s čokoládovohnedými očami, peknou, i keď útlou, postavou a tmavohnedými vlasmi, ktoré jej padali na plecia. Vlastne bola veľmi pekná.

Na menovke  bieleho plášťa mala úhľadným, pre doktora netypickým, pracovným písmom napísane.

MUDr.. Isabella Swanová.

„Posaďte sa, Bella,“ povedal zbytočne, pretože ona sa, opäť bez vyzvania, usadila do pohodlného kresla oproti nemu. O operadlo stoličky si oprela svoju paličku, ktorú posledný čas používala pri chôdzi. Už nespočetne ráz sa z nej i on, i jeho podriadení, snažili dostať dôvod jej náhleho hendikepu, avšak bez úspechu. Dokonca počul, že na oddelení vznikla stávka – kto z nej prvý vytiahne túto v celku nepodstatnú informáciu, tomu kúpi celé oddelenie fľašu toho najdrahšieho červeného vína.  Nad tým len pokrútil hlavou - táto doktorka okolo seba vzbudzovala pozornosť, aj keď sa o to nesnažila…

„Takže?“ spýtala sa nevrlo. Po tom, čo jej kolegovia dnes oznámili, že si má vypratať kanceláriu, už nebolo o čom diskutovať. Vedela, čo sa deje. Došlo jej, že ju vyhodili.

„Takže vám vypíšem posledný šek s výplatou a nezostáva mi už nič iné, len vám popriať veľa úspechu,“ pokúsil sa na tvári vytvoriť úsmev. Sľúbil si, že na ňu bude aspoň teraz čo najpríjemnejší a nebude si všímať jej prešľapov.

„Nie, že by na tom priveľmi záležalo, ale... prečo?“ spýtala sa v celku neutrálnym tónom, priam nezaujato, akoby sa bavila o počasí. No o vedel, že je to ticho pred búrkou.

Bez ďalších slov vytiahol v celku hrubú zložku a hodil jej ju pred nos, na stôl.

„Toto sú sťažnosti pacientov na vašu osobu za posledný polrok. Väčšinou sa sťažujú na váš negatívny prístup, váš prehnaný sarkazmus, po prípade, na prílišný zásah do súkromia…“

„No na to, že sú  všetci živí a zdraví sa neposťažovali, však?“ 

„Be-„

„Pre vás už Isabella.“

„Presne o tomto hovoria!“ zvýšil hlas John. „Isabella, my tu máme ľuďom pomáhať, nie ich psychicky zdeptať, po prípade sa im hrabať v ich súkromí. Už niekoľko ráz som ťa na to upozornil.“ Vetu už dokončil v celku pokojne. I keď ona k nemu nemala takmer žiadny rešpekt, on voči nej áno. Bola to síce zatrpknutá, no výborná doktorka. Vyriešila prípady, nad ktorými ostatní len zalamovali rukami. To bol vlastne jediný dôvod, prečo túto inteligentnú, mladú ženu nevyhodil už dávnejšie.

„Veď som neurobila nič také závažné, či trestné. Mnoho ráz mi to pomohlo vyriešiť prípad.“

„Že nie? A čo ten prípad, keď ste liečila novorodenca so zápalom stredného ucha a urobila testy DNA jemu, aj jeho otcovi? Nemala ste na to žiadne právo! A už vôbec nie povedať otcovi toho dieťaťa, že to dieťa nie je jeho!“

„No vieš, bolo mi dosť podozrivé, že tá žena, matka toho chorého dieťatka, sa v neprítomnosti svojho manžela viac starala o to, ako si dohodnúť stretnutie s mojím kolegom, než o to dieťa. A okrem toho,  o to dieťa som sa postarala a vyliečila ho.“ To, že ten kolega je vlastne jej dobrý priateľ, zamlčala. Prístup a priority tej ženy, takzvanej matky, sa jej nanajvýš hnusili.

„To nebola vaša starosť. Tá žena na vás podala trestné oznámenie!“

„Tá sa po tom fiasku mala čo ozývať!“

Bellu táto situácia nanajvýš vytáčala – hovorila ľuďom len pravdu, na čo mnohí nemali odvahu. No pre ňu to bolo podstatné – neznášala klamstvo, od kedy jej on kedysi klamal, že ju miluje...

Zazerali na seba ako dvaja hladní vlci, obidvaja čakajúc, kedy ten druhý urobí chybu. Ani si nevšimol, že obidvaja už stoja. Rozhodol sa pokračovať inak – nepotreboval, aby ich bolo počuť po celej nemocnici.

„Isabella, prečo ste vlastne taká? Okrem tohto nedostatku ste úžasná doktorka....“ Skutočne rád by to vedel. Nerád prichádzal o taký talent.

Ona mu však asi po prvý raz za celý rozhovor uhla pohľadom a zamrmlala, že mu do toho nič nie je.

„Bude vás to trápiť celý život, teda... hm... tá vaša povaha. Prečo to neskúsite nejako riešiť?“

„Ako to myslíte?“ Už strácala so svojím bývalým šéfom trpezlivosť.

„Skúste sa vrátiť na začiatok. Neverím, že ste taká nepríjemná bola vždy.“ Táto priamočiarosť voči nej mu bola čudná, ale sám dobre vedel, že u nej s neúplnými odpoveďami, či malými náznakmi, nezaboduje, len ju vyprovokuje. Vážne by radšej v nemocnici ležal so zimnicou, ako sa hádal s Bellou.

„Čo vy o mne viete?“

„Aspoň to skúste. Raz mi za to poďakujete.“

Určitým spôsobom mu bude táto žena chýbať. Bude mu chýbať jej bystrý rozum, či jej tiché večerné hry na gitare, ktoré spríjemňovali službu takmer celému oddeleniu. Ale to bolo primálo na to, aby poškodil reputáciu tejto nemocnice. Môže len dúfať, že sa zmení. Že vytiahne svoju dobrú stránku natoľko, že prekryje tú zlú.

„Tak to teda určite,“ zavrčala naňho ironicky a krivkajúc, so svojou drevenou paličkou, odišla. Veci z kancelárie mala už uložené v aute – nebolo ich veľa. Skúsi sa riadiť radou toho blázna... Lebo aj keď si to nepriznala, domov jej chýbal. Je načase ísť na začiatok.

Je načase ísť domov.