Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pomsta nemusí byť vždy sladká... 3. kapitola

20.07.2011 (19:15) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1119×

Bella:

Sníval sa mi strašný sen. Bola to najhoršia nočná mora. Bola horšia než sny o ňom, a tie boli naozaj hrozné. Už len moje predlaktie o tom hovorilo svoje. V tom sne bola bolesť a krik. Moja bolesť a môj krik. Prečo? Sama neviem, čo bolo príčinou toho všetkého.

Najprv som len cítila jemný tlak na krku. Potom sa tlak stupňoval a ja som si uvedomila, že môj krk je čím ďalej, tým viac teplejší. Najprv príjemne teplý, potom ako kulma, keď ju držíte za nesprávny koniec. Potom horúci ako vriaca voda, neskôr ako žehlička, a nakoniec som od bolesti kričala. To však nebolo všetko. O chvíľu som sa cítila ako kôpka horiaceho dreva a mala som pocit, akoby mi niekto do hrude zašil žeravé uhlíky alebo železo, prípadne oboje. Nedalo sa to vydržať. Nepomáhalo ani zahryznutie do vlastnej ruky. Musela som kričať, priam vrieskať. No nepomáhal ani krik, ani hádzanie sa, ani plač.

Nevedela som, čo mám robiť. Všetko ma tak príšerne pálilo, že po prvýkrát som si pomyslela, že jeho odchod vôbec nebol zlý. Oproti tomuto teda vôbec nie. Vlastne by som ho pokojne pretrpela ešte raz a znova, aj stokrát. Ak by ma to ušetrilo tohto, tak áno. No nepomáhalo nič. A tak mi nezostávalo nič iné, len prosiť o smrť, či už potichu, alebo nahlas, a dúfať, že príde už čoskoro.

Potom – netuším, či o hodinu, alebo o rok, čas pre mňa v tej chvíli nič neznamenal – sa niečo zmenilo. Uvedomila som si niekoľko vecí naraz. Prvá zmena bola najvýraznejšia. Človek by čakal, že sa to po toľkej bolesti zlepší k lepšiemu, ale nie, bolo to ešte horšie, aj keď mne sa to zdalo úplne nemožné. Po druhé, uvedomila som si, že aj napriek tomu, že mám celé telo v plameňoch, hlavu mám dokonale čistú, jasnú a akoby väčšiu. Zrazu som mohla rozmýšľať nad viacerými vecami naraz. A nakoniec, epicentrum ohňa už nebolo na krku, ale prúdilo mi žilami do stredu života – do srdca. A to, vo výbuchu strašnej bolesti, o chvíľu prestalo byť.

Už som nekričala, bolesť zmizla. Vydesene som otvorila oči. Všetko bolo akési iné... Jasné... Farebné... Čisté... Ostré... Nemalo to také byť. Zhlboka a prekvapene som sa nadýchla. A bola som ešte prekvapenejšia než pred sekundou. Aj ten vzduch bol akýsi iný. Čistejší, sviežejší, voňavejší... A okrem toho som mala taký zvláštny pocit, akoby som ho vôbec nepotrebovala. O desatinu sekundy na to som si uvedomila, že ho naozaj nepotrebujem. A okrem toho, bolelo ma hrdlo ako počas angíny alebo chrípky. Zakaždým, keď som preglgla, zaškriabalo ma v ňom. A potom som si uvedomila tú najhlavnejšiu vec. To všetko nebol sen. To bolo niečo horšie, než obyčajná nočná mora. Och, môj Bože!

O niekoľko sekúnd na to som sa obzerala v zrkadle. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Tá žena v zrkadle, to som nebola ja. Nemohla som to byť ja, to nebolo možné. Tá ženská v zrkadle bola úžasne krásna a postavu mala lepšiu, než aké mávajú modelky, ktoré môžete vidieť na obálkach športových časopisov ponúkajúcich plavky. Jej koža bola nádherne hladká, no bledšia než najbelší sneh. Pery mala tmavo červené, no aj napriek tomu nepôsobila vôbec prehnane nalíčená. Mahagónové vlasy boli hustejšie, pevnejšie a lesklejšie než kedykoľvek predtým, a ich farba bola akási sýtejšia. Tá žena v zrkadle bola upír. A, bohužiaľ, bola som to ja, pretože keď som v maximálnom úžase otvorila oči dokorán a padla mi sánka, krásavica v zrkadle moje pohyby presne kopírovala. Dokonca ani žiarivo karmínové oči jej neubrali na kráse. Hneď nato ma takmer porazilo, pretože som si uvedomila, že to sú moje oči. Bolo mi jasné, že čokoládovo hnedé už nikdy nebudú. Pri tej predstave som sa takmer rozplakala.

Bola som novorodený upír. Bola som sama, bez Charlieho, bez niekoho, dokonca ani on tu nebol. Zúfalo som si pomyslela, že teraz by ma možno chcel. Už som nebola obyčajná, krehká a priemerná smrteľníčka. Bola som pekná, silná, a hlavne, bola som upír. Nechcela som sa zapodievať smutnými predstavami, hrôzy som už mala dosť. Už len to, čo som teraz bola, bolo strašné. A pri spomienke naňho som si uvedomila ďalšiu vec.

Bola som v nejakom dome. No nebola som u seba doma. Až keď som sa pozorne niekoľko krát poobzerala, uvidela som obrovskú obývačku, zladenú do bielej, béžovej a zlatej farby, v kúte sa nachádzal veľký ebenový klavír, došlo mi, kde som. Tam. Bola som na jedinom mieste, ktorému som sa vyhýbala, a na ktorom som nechcela byť ani za cenu smrti. Už len z tej jemne sladkej vône mi to malo byť jasné. Upírskej vône, ktorá aj napriek tomu, že tu už niekoľko mesiacov nikto nebýval, stále nevyprchla. A vedela som aj to, v ktorej izbe som sa práve nachádzala. Keby to tá dotyčná osoba vedela, najskôr by ma roztrhala. Rosalie jediná mala oproti nepotrebnej posteli dostatočne veľké zrkadlo, aby som sa v ňom mohla vidieť celá.

Ako prvé som si chcela pohľadať niečo na obutie a oblečenie, pretože, ako som zistila, bola som bosá a chýbali mi aj niektoré časti oblečenia, a tie, ktoré nechýbali, boli od mojej krvi, ale pri prehľadávaní nevyprázdneného šatníka som si uvedomila, že v krku ma škriabe ešte viac, než pred chvíľou. A na to existoval len jeden liek. S úsmevom na perách a šikovnosťou, mne úplne cudzou, som sa rozbehla na lov.

Charlie:

Pred dvomi dňami:

Bol som nervózny. Bella tu už mala dávno byť, ale stále neprichádzala. Vždy bola zodpovedná – svedomie ma často hrýzlo preto, lebo som na ňu nechával až priveľa zodpovednosti – a svedomitá, nechápal som teda, kde toľko je.

Pred niekoľkými dňami sa mi pokazilo auto. Mechanik mal práve dovolenku, takže opravené malo byť až o pár týždňov. Bella sa vtedy ponúkla, že ma bude odvážať do práce aj z práce, nech si jej auto užijem aj ja, keď som jej ho už kúpil. Nezostalo mi nič iné, len prijať to. Až doteraz prišla vždy načas. Ale dnes nie.

Už niekoľko krát som sa jej pokúšal dovolať na mobil, ktorý nosila vždy so sebou, ale nezdvíhala mi to. Keď som volal domov a stále sa neozývala, začal som sa o ňu báť. Bella nebola z tých, čo by zabudli alebo by neprišli, pretože sa im nechcelo. A telefón by mi zdvihla v každej chvíli, tým som si bol istý. To znamenalo, že sa jej niečo muselo stať – aj keď to by nebolo nič nové.

„Michael?“ zavolal som na kolegu.

„Áno, Charlie?“

„Zviezol by si ma do nemocnice, prosím ťa?“

V nemocnici všetci okamžite vedeli, o koho sa jedná, ani som sa nemusel ozvať. A hneď mi aj povedali, že tu Bellu nenájdem. Doma tak isto nebola. A nebolo tam ani jej auto. Mal som v živej pamäti, keď som ju nevedel nájsť naposledy. Lenže vtedy nechala aspoň odkaz, že je v lese, aj keď ona to vehementne odmietala. Teraz som nemal vôbec žiadnu stopu. Obvolal som všetkých ľudí, s ktorými sa Bella stýkala. No nikto nič nevedel. Nakoniec mi nezostalo nič iné, len zburcovať políciu. Našťastie, hneď začali s pátraním. O niekoľko hodín mi zazvonil telefón. Akurát som s niekoľkými kolegami prečesával les.

Keď som zdvihol, ozval sa v reproduktore Michaelov hlas: „Charlie? Myslím, že sme ju našli...“

Keďže počet komentárov akosi klesá a nové nepribúdajú, pýtam sa, či má vôbec zmysel pokračovať. Možno to znie malicherne, ale z vlastnej skúsenost viem, že každý jeden, aj ten najmenší, poteší. Veď tých pár sekúnd nikoho nezabije... :D

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta nemusí byť vždy sladká... 3. kapitola: