Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 16. kapitola

26.11.2011 (15:30) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1117×

„Môžeš začať čítať. Dozvieš sa pravdu a potom urobíš rozhodnutie. Rozhodnutie, či budeš na strane lásky alebo tých vecí, ktoré sú správne a nesebecké. Ja nemám právo Setha súdiť, no ty ho máš. Tak to využi,“ povzbudil ma Luke. A nemohla som si nevšimnúť, že hovorí o Sethovi, ako keby žil. No tvárila som sa, že som si to nevšimla.

„Ani ja na to nemám právo. Nebudem ho súdiť, nech už urobil čokoľvek,“ ohradila som sa naňho.

„Ako myslíš.“ Mykol plecom a zdvihol ruky, že sa vzdáva. Prevrátila som oči a pustila sa do čítania Sethových tajomstiev.

14. 3. 2007

Milý denník.

Dnes sme mali ďalšiu veľkú výpravu, na ktorej som zohral rolu vodcu. Je to pár mesiacov po tom, čo mi Loren Huck predal velenie a ja sa od vtedy, veď ako sám vieš, snažím urobiť čo najlepší prvý dojem. Je to ťažké. Veľmi ťažké. Uvažovať rýchlo a racionálne uprostred boja, keď na teba útočia piati upíri naraz, nie je veľmi jednoduché. A obzvlášť nie, keď ti celá svorka číta myšlienky.

Je to na hovno. Teda, aspoň som pohnojil čo sa dalo. Jeden upír nám ušiel. Podľa opisu, ktorý sme dostali od vlkolakov, čo ho videli, to bola priemerná postava zahalená v čiernom plášti. Máme strach, že to je jeden z Volturiovcov. Mali by sme problémy, ak by sa dozvedeli, že Blackovci sú tak blízko jednej z ich pevností. Za pár dní sa presúvame. No ešte pred tým pôjdem dať zbohom niektorým mojim obľúbeným miestam. Je tu príliš veľa spomienok na to, aby som len tak odišiel. Ale ja si od nového miesta sľubujem niečo viac.

Niečo lepšie...

Ach, Seth... Môj milovaný braček si viedol denník a ani mi o tom nepovedal.

Cítila som, ako mi po líciach tečú slzy. Slzy lásky a smútku. A možno aj žiaľu za jediným človekom, ktorý mi rozumel. No na nič som už nečakala a pustila sa opäť do čítania...

15. 3. 2007

A dnes som opäť tu...

Za Migneetskými vodopádmi som niečo našiel...

Ako každý vie, za vodopádmi sú „schované“ kopy jaskýň a ešte upírmi neobjavené skrýše. A tak som sa tam išiel pozrieť, vrátil som sa na miesta, na ktorých som nebol od smrti našich rodičov. Šperky starej babičky Swanovej, rodinný erb, ktorý má viac ako tristopäťdesiat rokov a veľa ďalších vecí som objavil vďaka otcovmu denníku. Nemohol som tu naše rodinné dedičstvo nechať. A ani Bella by mi to nikdy neodpustila.

No čosi ma prekvapilo. Alebo niekto. Keď som zdvíhal ťažký balvan, pod ktorým bol schovaný náš starý majetok, zozadu ma ktosi napadol.

Upír, myslel som si v tej chvíli. A nebol som ďaleko od pravdy.

Ten upír na mňa vyskočil zozadu, jednou rukou ma chytil pod hrdlom, aby som sa nemohol premeniť a v tej druhej držal ostrý nôž, ktorým mi mieril na srdce. No čo by som to bol za bojovníka, keby som sa tak neschopného upíra hravo nezbavil?

Bez väčších problémov som zo seba tú pijavicu zhodil a razom som ju prikoval k zemi svojim ťažkým telom. Strachom bol úplne paralyzovaný a aj vďaka mojej sile sa nemohol vôbec pohnúť. Mal na sebe dlhý, čierny plášť, ktorého kapucňa zahaľovala väčšinu jeho tváre. Bolo mu vidno iba červené, takmer šarlátové plné pery a maličká brada. Bola to žena, ale to nič nemenilo na tom, že to bol upír – pre mňa úhlavný nepriateľ.

Srdce jej bilo splašenou rýchlosťou a stále sa mi snažila vykrútiť z môjho smrteľného zovretia.

Stŕpol som, prestal som sa hýbať a zadržal som dych. Započúval som sa.

Bum, bum, bum, bum... To nebolo moje srdce. To bolo jej srdce.

Ako krútila hlavou, kapucňa sa jej z čela zošmykla a na mňa razom hľadel jeden pár čiernych očí. Boli ako uhlíky. Čierne, hlboké, bez konca. Zorničky som nevedel rozoznať od dúhoviek, a tak sa zdal byť jej pohľad ešte prenikavejší ako bol. Bola krásna. Mala čierne, hebké vlasy, ktoré sa na konci jemne krútili. Siahali jej až do polovice pása.

Anjel, napadlo mi v prvej sekunde.

Anjel pomsty.

Moje zovretie poľavilo, ona sa mi vykrútila zo zovretia a stratila sa v hlbokom lese.

Tĺklo jej srdce. Toto bola myšlienka, ktorá mi chodila po rozume celou cestou domou. A ja som si až teraz v stane uvedomil, že dedičstvo tam ostalo. A možno sa aj podvedome teším, že ju opäť uvidím. Je upír, je to vrah, ibaže ja som sa s ňou spútal vlkolačím pripútaním sa. A to pre mňa znamená len jedno – kopa problémov.

„Tak už si pri časti, kde Seth stretol tú upírku? Je to vážne celkom dojemné. Zakázaná láska. Čo môže byť ešte viac romantické?“ zahučal mi do ucha Luke a tým ma vrátil späť do reality.

„On sa pripútal k upírke? K studenej? Ale veď to nie je možné. Pripútanie sa má zabezpečiť, aby sa indiáni s vlkolačím génom rozmnožovali a tým zabezpečili ochranu pre nasledujúce generácie. Toto vôbec nemá zmysel!“

„Možno máš pravdu,“ priznal zamyslene Luke.

„No o pár stránok ďalej sa dozvieš, že tá upírka nebola obyčajná.“

„Bola poloupír?“ hádala som.

„Nie, to nie. Bola upír. A to v celej miere, z človeka v sebe nemala ani kvapku. Teda... Heh. Dosť blbé prirovnanie, keď si vezmeme, že sa živila ľudskou krvou, však?“ Uškrnul sa na mňa a pohodlne sa oprel o operadlo mojej stoličky. Ja som sa naňho s očakávaním ešte stále pozerala, akoby som chcela vedieť, či nepovie ešte niečo zaujímavé o mojom bratovi.

„Čítaj a dozvieš sa,“ povedal a mykol plecom. Akoby vedel, že čakám, že mi celý ten príbeh povie on.

„Choď na zápis, v ktorom uvádza dátum 24. 3. 2007. Tam je, myslím, napísané jeho rozhodnutie. A to ty vs. láska k upírke. Je to celkom zaujímavé,“ poradil mi ešte. Ja som už na nič nečakala a nalistovala si stránku s daným dátumom.

24. 3. 2007

Milý denník.

Ani neviem, ako začať. No mohol by som povedať, že som do Mii úplný blázon. Na začiatku, keď sme sa chceli navzájom zabiť, to bolo len pripútanie sa. No nie som si istý, že či slovo „len“ by malo byť použité. Pretože pripútanie sa je mocnejšie ako láska. Väčšinou...

No keď som sa s Miou dnes stretol už asi piatykrát, uvedomil som si, že ju milujem. A milujem na nej všetko. Jej červené oči (snažím sa nemyslieť na to, že zabíja ľudí), jej plné, šarlátové pery, jej maličký noštek a aj jej ebenové, hebké vlasy. A jej smiech, pri ktorom sa rozžiarim aj ja. Mám pocit, že za posledných sedem rokov som sa necítil tak úplný a šťastný. A chcem s Miou utiecť. Viem, budem tu musieť nechať Bellu a je mi to ľúto, no tiež viem, že Luke sa o ňu už postará. A cítim sa za to strašne. Opustiť Bellu – porušiť sľub, ktorý som dal matke tesne pred tým, než zomrela. A to postarať sa o Bellu, kým sama nebude pripravená. Chrániť ju, vychovať ju, zahrnúť ju láskou a nehou. Viem, týmto ublížim každému. No všetci na mňa tlačia, čo sa týka presunu táboriska a ja nedokážem opustiť moju Miu. Dám radšej prednosť láske pred povinnosťami, aj keď tým zradím Bellu. No dúfam, že mi raz odpustí. A ja si sľubujem, že ju ešte raz uvidím. A to dospelú, silnú, samostatnú, ale hlavne šťastnú.

Zdvihla som oči od tmavej knižky. Luke sa na mňa pozeral skúmavým pohľadom, ako keby odhadoval, či sa rozplačem teraz, alebo až keď odíde. No ja som nemala v úmysle plakať. To nikdy.

„Je Seth vôbec mŕtvy?“ dala som mu otázku, ktorá ma už dosť dlho rezala na jazyku. Luke len mykol plecom na znak, že nevie.

„A ako si myslel to, že Mia nebola len tak obyčajná upírka? Mala nejaké nadanie?“

„Áno, mala. A neviem, ako ti ho mám vysvetliť. Asi mala nadanie urobiť zo seba opäť človeka. Dokázala teda aspoň to, aby sa jej opäť rozbúchalo srdce, aby jej oči stratili červenú farbu a aby bola opäť... plodná. Chceš vedieť, čo bolo jej darom? Premeniť hoc toho najhoršieho a najbezohľadnejšieho upíra späť na človeka. A to isté urobila aj zo sebou. To preto sa do nej Seth mohol pripútať. Obalamutila jeho gény tak, že mali pocit, že je tá najvhodnejšia družka pre Setha z rodu Black. Ale to, myslím, nemala v pláne,“ prehlásil, aj keď bolo vidno, že si nie je sám sebou istý.

„A to pripútanie platilo aj pre ňu? Bola k nemu pripútaná?“ chcela som ešte vedieť.

„Myslím si, že áno. Inak by s ním asi neodišla. Aj keby to tak nebolo, zamilovala sa doňho. Presne tak ako on do nej.“ S Lukom som sa potom zamyslene pozerala na už zavretú knižku v mojich dlaniach.

„A... Kde je teraz? Luke, kde je môj brat teraz?“ Poskočila vo mne malá iskrička nádeje, že je ešte nažive.

„Neviem a ani to nechcem vedieť. On si vybral svoju cestu a tým pádom som ho vylúčil zo svojho života. No pravdepodobne niekde v severnej Kanade. Tam niekde končili jeho stopy,“ povedal. No ja som si uvedomila, že ho Luke hľadal. A nevedomky mi to aj naznačil. Možno tvrdí, že môjho brata vylúčil zo svojho života, no obaja vieme, čo si myslí. Že keby vedel, kde teraz Seth je, bez váhania by za ním šiel a presvedčil ho, že ho tu potrebujeme. A myslím si, že by mal aj v celku pravdu.

„No, tak ja už pôjdem.“ Pokýval hlavou Luke.

„A tú knižku si nechaj, dobre? Ak by si sa vo voľných chvíľach nudila, máš aspoň čo čítať. Ja teraz... Idem do jedálne. Pekne som vyhladol.“ A mrkol na mňa. Ja som rýchlo otočila denník na posledné stránky a nahlas som si prečítala:

„Možno to, čo robím, nie je správne. No prvýkrát za svojho života robím niečo sebecké. A ak je to iba raz za život, nič v ňom nepokazím. No aj tak mám pocit, že sa touto vetou chcem len utešiť, aby som neskončil vo vlastnom, osobnom pekle...“

17. kapitola

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 16. kapitola: