Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 14. kapitola

30.10.2011 (19:15) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1109×

„Prečo nie si v posteli, Bella? Teta Jasmin sa bude hnevať,“ káral ma s prihlúplym úsmevom.

„Mne je jedno, čo si teta Jasmin o mne myslí. No tak, Seth... Kam zase ideš? Nechcem tu byť sama,“ fňukala som.

„Ale veď nebudeš, zlatko. Idem si len niečo vybaviť do mesta. Neboj sa. Vrátim sa skôr, než si myslíš.“

„A pozdravuj Miu.“ Uškrnula som sa naňho.

„Ako o nej vieš?“ Prekvapene sa za mnou otočil.

„Zabudol si, že som vyvolená?“ Vyplazila som na neho jazyk. So smiechom som sa otočila a vybehla schody do horného poschodia.

........................................

„Najväčším problémom je, že...“

„Je nás málo, Bella. Nemáme ani z polovice toľko ľudí ako Volturiovci, a to je zlé. Veľmi zlé,“ doplnil Sama Embry.

„A vysielali ste signály?“ opýtala som sa ich.

„Áno. To sme robili už pred mesiacom a práve vďaka signálom je nás aspoň toľko. No pravdou je, že všetky klany vlkolakov boli pozabíjané alebo... Ich mučili. No nikto presne nevie, čo s tými, ktorých zobrali so sebou,“ povedal Jacob a zamyslene pokrútil hlavou.

„Vravíš, že niektorých brali z bojiska?“ uistila som sa ešte.

„Áno, presne to ti tým chcem povedať. A tých, ktorých zobrali, už nikdy nikto nevidel. Nemáme ani tušenia, čo so zajatcami robia. Až príliš dobre sa to snažia zachovať v tajnosti,“ vzdychla si Leah.

Zamyslela som sa, čo s nimi asi robia. Ak by ich totiž chceli zabiť, spravili by to na bojisku. Načo by ich brali so sebou?

Môžu ich mučiť, smutne mi napadlo. Ale to asi pude hlúposť. Každý upír predsa vedel, že vyvolená bola „schovaná“ v tábore na sever od štátu Washington. A nič iné nepotrebovali vedieť.

A odrazu som si spomenula. Vypúlila som oči na Jacoba a šokovane som otvorila ústa.

„No, do pekla!“ zakliala som si pre seba tak, že to počul každý človek v „miestnosti“.

„Na niečo si prišla?“ spýtal sa ma dychtivo Jake.

„Už viem, kde zoženieme zopár stovák vlkolakov.“ Uškrnula som sa a začala s rozprávaním.

.......................................

„Takže stačí, ak sa vkradneme do najbližšej upírskej pevnosti a...“ začala Leah.

„A vlkolakov im ukradneme. Nerozumiem, prečo som si na to nespomenula skôr!“ Krútila som nechápavo hlavou.

„A si si istá, že nás brali do... No, vieš. Do otroctva alebo ako si to nazvala?“

„Áno, som. Sám Carlisle mi to „nenápadne“ povedal. Bolo to tesne pred tým, ako ste ma zachránili,“ uistila som ho.

„Najbližšia upírska pevnosť je odtiaľto vzdialená asi päťdesiat kilometrov. Zvládneme to aj bez teba, Bella. Podľa našich informácii tam nemajú nejaké silné dary,“ rozhodol sa Paul a pomaly si zívol.

„Je neskoro,“ skonštatovala som, keď som sa pozerala na Paula.

„Áno, to je. Na výpravu pôjdeme zajtra. Beriem si pravý oddiel.“

„Fajn. Jacob, si zodpovedný za celú výpravu. Leah, ak by Jacob umrel, si jeho zástupca. Tak, ľudia, môžete sa ísť vyspať. Zajtra budete mať náročný deň,“ pousmiala som sa na nich a tým rozpustila zhromaždenie.

............................................

Sedela som vo svojom stane na mäkkej pohovke. Vedľa mňa sedela Alice a listovala si v katalógu. Nikdy som nepochopila, ako môže stále chodiť bezstarostne na nákupy, keď je vojna. No, Alice je Alice a ju nikto nezastaví, pokiaľ ide o značkové oblečenie a prvotriedny make-up. A mňa bavilo sa na ňu pozerať, ako jej zlaté oči skúmajú obrázok v jej rukách, alebo ako sa rozhoduje, či jej viac pristane staroružová alebo slaboružová.

„Baví ťa pozorovať ma?“ spýtala sa ma s pohľadom stále upreným do katalógu.

„Hej,“ prikývla som jej so smiechom.

„Oh, v týchto šatách by si vyzerala úžasne, Bella! Sú svetlo ružové a pristali by ti k pleti,“ rozplývala sa nad nejakými šatami.

„No jasné. Nemusím ti pripomínať, Alice, že šaty veľmi nemusím. Vždy, keď sa v nich premením, tak mi ich je strašne ľúto.“

„Mali by sme ísť,“ akoby náhodou mi pripomenula.

„Už sú tu?“ zamračila som sa a čakala na odpoveď. Ona len nemo kývla hlavou na znak súhlasu a zavrela časopis.

„Ideme?“ navrhla a postavila sa. Ja som bez života prikývla a išla za ňou pred stan.

Na Cullenových lúke stál Jacob s asi... Ó, môj Bože!

15. kapitola

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 14. kapitola: