Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 11. kapitola

04.10.2011 (19:45) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1278×

 Je tu toho toľko... veľa. Je toho na mňa strašne veľa. Ja... sa asi nervovo zrútim, alebo čo. Bolí ma hlava. Som úplne vyšťavená a nespala som poriadne viac ako päť dní. Prečo sa to muselo všetko tak skomplikovať? Prečo je to také zložité a náročné? Nevládzem. Chcem opäť ten svoj starý svet, kde som nič neriešila a kde ma strážili ako oko v hlave. Aspoň som tam mala dosť času na spánok.

Oh, ale čo to hovorím... Tam by som sa už nikdy nevrátila. Bolo tam strašne. No... všetko to na mňa padá. Sú tu samé povinnosti a povinnosti. Každý deň ma potrebujú tam, a potom zase hentam... Bože, prečo? Do pekla!

„Bella, sústreď sa, prosím ťa. Vidím tvoju budúcnosť. Mysli... Skrátka mysli na... Och, nemysli. Vypusti si hlavu a sústreď sa len na to jediné,“ radila mi Alice.

Sme na našom prvom súkromnom tréningu. Je tu asi len polovica svorky plus tých dvadsať až tridsať indiánov. No hovorím – súkromná. A vraj sa mám sústrediť. Pche! Jej sa to povie! No aj tak som sa predsa len zamerala na to, čo mi povedala. Ochráň svoju myseľ, ochráň svoju myseľ. Bla, bla, bla.

„Fajn. Teraz zakry štítom aj našich pozorovateľov.“ Zopár žien sa na seba vzrušene pozreli. V očakávaní sa na mňa zahľadeli a čakali, čo sa bude diať. Ja som len v duchu pretočila oči.

Hustý vietor, ktorý mi vial okolo mojej hlavy (aspoň tak som vnímala môj psychický štít), som nasmerovala na pár najbližšie stojacich okolo mňa. No nič sa nedialo. Ten „vzduch“ sa ani nepohol. Skôr som mala pocit, že slabne a slabne – strácala som koncentráciu, sústredenie.

Na chrbte som zacítila niečí pohľad. Nepríjemne sa mi zapichoval medzi lopatky a ja som bola nútená sa otočiť. Medzi kríkmi, za vysokými stromami, stál Carlisle. Keď sa naše pohľady stretli, jedným prstom ma privolal. Otočila som sa naspäť k Alice. Tiež ho videla. Len mykla plecom a spoločne sme sa vybrali sa ním.

„Carlisle, čo sa deje?“ spýtala sa ho Alice. On sa otočil a išiel k ich domu, ktorý sa črtal v diaľke.

„Ja a Esme... Teda, Edward a my ostatní... Mali sme taký nápad. No nechceme to povedať otvorene. Vieš, Bella, prirástla si nám k srdcu a... Je to ťažké, veľmi ťažké. Ešte nevieme, ako sa rozhodneme. No, chceme to aspoň skúsiť. Asi by sme ich zradili. Alebo nás zradili. Avšak, stále si tu ty a tí ostatní. Chceme teda pre teba urobiť aspoň toľko. Jasper v tom má skúsenosti. Aj keď na to nevyzerá, neprotestoval. Pomôže rád. Iba Rose je akosi... proti. Emmett ťa už teraz berie ako sestru a to nehovorím už ani o Alice. Dokonca aj Edward ťa začína mať rád. Doma o ničom inom nehovorí,“ uškrnul sa nervózne.

„Aha... Nepochopila som.“ Zmätene som sa pozrela na Alice. Tá sa spokojne usmievala.

„Chcel ti tým povedať,“ začala spokojne, „že bude na tvojej strane. Aj keď ešte nie je pevne rozhodnutý. Predsa len, s Volturiovcami sme mali celkom neutrálne vzťahy a tak... Ale teba máme oveľa radšej. Ten tupý Aro, ktorý si myslí, že nás má pod papučou... Nemáme ho veľmi radi. A tak Edward navrhol, aby sme ti aspoň pomohli s prípravou. Donieslo sa mu totiž, že máš menšie problémy s ovládaním svojej moci. Jasper sa v tom vyzná a neprotestoval. Má ťa rád, aj keď to nepovie nahlas.“

„Ale... Carlisle...“ začala som, no ona ma prerušil.

„Nie, nie. Žiadne Carlisle. Už som sa rozhodol. Aspoň čo sa tohto týka. Mám ťa rád a dlhujeme ti veľa,“ skočil mi do reči.

Ohúrilo ma, že mi chcú pomôcť. A hlavne, že mi chce Edward pomôcť. Je pravda, že za posledné dva týždne, od tej udalosti s Edwardom – retardom, sme sa dosť zblížili. A toto som od neho brala ako veľké, priateľské gesto.

Stáli sme pred ich veľkou, bohatou a modernou vilou. Je to vážne skvost. A mňa pochytila pekelná nervozita. Chcú mi pomôcť. A to znamená, že ma majú radi. A to znamená problémy. Ak by sa o tom dozvedeli Volturiovci... Znamená to pre nich trest smrti. Stopercentne. Ale ja ich ochránim. Kým budem živá, Cullenovcom sa nič nestane. Prisahám.

Alice mi povzbudivo stlačila ruku. Ja som sa zhlboka nadýchla a nasledovala som Carlislea.

Boli tam všetci. Sedeli v obývačke na pohovkách a nervózne sa usmievali.

„Bella,“ pozdravil ma formálne Edward, no mykalo mu kútikmi úst.

„Takže s tým súhlasíš?“ sucho sa ma opýtala Rosalie.

Na chvíľu som zaváhala. Predsa len, nechcela som, aby boli v nebezpečenstve. No pomoc som potrebovala vážne veľmi akútne a ak by sme nevyhrali... Aj tak by boli potrestaní. Aro a ten jeho dar...

„Áno, súhlasím,“ odpovedala som. Esme si vydýchla a Emmett si „potichu“ povedal: „Yes!“

„Uvedomuješ si ty vôbec, ako veľmi ohrozuješ moju rodinu? Chceš riskovať naše životy len a len kvôli sebe a tej tvojej hlúpej moci?!“ vyčítala mi zamračene.

„To nie. Ale ja potrebujem pomoc. Rose, ja ťa chápem. A sľubujem ti, že sa tebe a tvojej rodine nič nestane,“ snažila som ja ju upokojiť. Asi ani nemusím spomínať, že to vôbec nezabralo.

„Cc,“ odfrkla si. No potom už bola ticho.

„Tak, dámy,“ vtrhol nám do toho so širokým úsmevom Emm. „Keď ste si to už všetko pekne krásne vysvetlili, čo keby sme už začali? Ja chcem trénovať boj!“ prehlásil.

„Emmett, boj ja mám v malíčku. Potrebujem pomoc s mojou mocou.“ A Emmettovi hneď pohasol úsmev.

„No potom sa s tebou pobijem,“ hneď som mu sľúbila. Úsmev sa mu vrátil a sadol si naspäť k svojej protivnej polovičke.

„Ideme trénovať teraz? Či...“ položil mi otázku Jasper.

„Teraz,“ pritakala som.

„A... Jasper?“ začala som opatrne, keď sme vychádzali z ich vily.

„Áno?“

„Ďakujem,“ poďakovala som sa mu a išla za ním do lesa.

12. kapitola

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 11. kapitola: