Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ona vlk - 4. kapitola

09.01.2014 (22:00) • Primrose • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1659×

Priateľstvo je láska bez krídel.

George Gordon Byron

Kapitola štvrtá:

Zobudím sa spotená, udýchaná. Chvíľu takto sedím, no vyleziem z postele a zídem dolu do obývačky. Bola prázdna a tmavá, bez života, všetci spokojne spali. Všetci sú šťastní. Napijem sa vody a rozmýšľam, ako sa z toho všetko dostanem a ako prestanem byť vlkom.  Sedím a pozerám do prázdna. Zrazu začujem kroky.

„Ani ty nemôžeš spať?“ zakrútim hlavou a odpijem si z pohára. Sadne si oproti a ruky vyloží na stôl. Obzerám si ho a svojím spôsobom je pekný. Tmavohnedé vlasy mu padali do zlatých očí, ostré línie tváre mu dodávali mužnosť. Pôsobí ako socha z mramoru – ostrá a chladná. Zrazu vycítim príležitosť na vyzistenie čosi o premene späť na človeka.

„Jeremiah,“ chcem vysloviť otázku, ale on ma preruší.

„Stačí, keď ma budeš oslovovať Jeremy,“ usmeje sa svojím pokriveným úsmevom. Pozriem sa mu do očí a snažím sa rozlúštiť čo za nimi skrýva, strach či smútok? Alebo je to hnev? Je nečitateľný ako kniha v hebrejštine.

„Jeremy, myslíš, že sa dá z toho uniknúť?“ Zdvihol obočie. „Z tohto všetkého, mám pocit, že toto telo mi nepatrí, pocit... Mám strach... Jeremy, je to nejaká možnosť, aby som bola opäť človek?“ Jeremy sa zamyslí.

„Isabella,“ začne jemne, ale preruší ho vlčie vytie, „čo to má byť?“ spýta sa.

„Vlk vyje,“ podotknem. Zbadám v jeho očiach iskru šialenstva.  Postaví sa a chce odísť von, ale ja mu to zabránim, tým, že ho chytím za ruku.

„Jeremy, nie! Počkaj!“ vytrhne sa mi z pevného zovretia a už uteká von.

 Rozbehnem sa za ním, ale on už beží do lesa ako vlk. Premením sa tiež v čierneho vlka a tryskom bežím za ním. Pokúsim sa poslať obraz, ale neviem to ovládať.  Bežím naďalej pomedzi stromy a mám pocit déja vu . Snažím sa sústrediť na odoslanie obrazu, ale stále je to márne. Sledujem mohutné telo čierneho vlka predo mnou, ktoré náhle zastane. Skončím naňho, ale on uskočí na bok. Prudko sa otočím zavrčím na vlka.

„Ale, pozrime sa, koho tu máme,“ ozval sa ľúbezný detský hlások, „dvoch mladých a neskrotných ochrancov, ktorí si myslia, že zachránia svet pred apokalypsou. Aké milé a obetavé ste stvorenia.“ Otočím hlavu a zbadám na kameni postavu v čiernom plášti. Zoskočí dole a spraví pár krokov k nám.

„Ste prekvapený, že? Kto sa skrýva sa za vašimi nemými tvárami, hm?“ Hmkala si nejakú melódiu a ladnými krokmi ako mačka sa k nám približuje.

„Fascinujete ma,“ zašepkala a zastala pred nami. Zavrčím a jemne skloním hlavu pripravená kedykoľvek zaútočiť. Z pod kapucne sa dievča usmeje a ticho takmer nečujne zašepká:

„Bolesť.“ Čierny vlk sa vedľa zrúti a začne hlasne zavýjať. Neovládnem sa  a zaútočím na bytosť . Zahryznem sa do mramorového krku a odhodí ma do neďalekého stromu. Strom sa zlomí a padá na mňa. Ucítim neskutočnú bolesť, ktorá má prinúti sa premeniť v človeka. Vykríknem.

„Pozrime sa, koho to tu máme, Isabella Swanová, alebo už Cullenová?“ Pozriem sa na známu tvár a zasyčím od bolesti.

„Jane Volturiová.“

***

„Edward!“ Otočím sa na Alice, ktorá vbehla do obývačky spolu s Jasperom. Jej myšlienky sú chaotické, Jasper má čo robiť, aby ju upokojil. Unavene som sa na ňu otočil. Alice prevráti očami a objíme ma.

„Alice, čo sa deje?“ Spýtam sa nechápavo a pozriem sa na Jaspera, ale ten len pokrčí ramenami. Medzitým ostatný zišli dole do obývačky a pozorovali nás. Esmé sa usmiala, keď zbadala vysmiatu tvár Alice.

„Ja...“ zasmiala sa, „...mala som víziu, kde som videla Bellu spolu s nejakým ďalším chlapcom. Tu neďaleko.“ V tejto chvíli mi padol zo srdca sto tonový kameň. Žije, len ju treba nájsť. Všetci sme si vydýchli. Carlisle po chvíle prehovoril:

„Rozdelíme sa a prehľadáme okolité lesy.“

***

„Jeremy!“ vykríknem spod stromu na čierneho vlka, ktorý bojuje s Jane. Zúfalo sa snažím dostať sa odtiaľ, ale nevládzem.  Cítim ako mi ochabuje telo. Bolesť v bruchu sa pomaly zväčšovala a prechádzala mi každým kúsočkom môjho pochabého tela. Pred očami sa mi zjavujú tiene, ktoré nedokážem zahnať. V mysli sa vynárajú ťažké spomienky, na ktoré som chcela zabudnúť. Boli to spomienky schované v škatuli , odkopnuté niekde do rohu a zakryté dekou.

„Napríklad Jacob,“ dodal Charlie skôr, ako som stihla veci domyslieť. Trvalo mi chvíľu než som našla vhodné slová.

„S Jacobom je to ťažšie.“

„Blackovci sú prakticky rodina, Bella,“ povie opäť káravo a otcovsky. „Jacob ti bol naozaj veľmi dobrým priateľom.“

„Ja to viem.“

„Vôbec ti nechýba?“ spýta sa frustrovane.

„Jacob,“ zafňukám. Počujem okolo seba hlasy, bojovné výkriky. Cítim na tvári dotyk, je studený. Kde je teplý dotyk Jacoba alebo... Jeremyho? Pošmátram rukami okolo seba, stále cítim, že som priľahnutá stromom. Niekto ma schmatne  za ruku a pošepká mi do ucha:

„Zlatko, Jacob tu nie je.“  Zakvílim a zrazu pocítim, že váha stromu zmizla. Prudko sa nadýchnem, otvorím oči a prekvapene sledujem dianie okolo seba. Lesana spolu so svorkou stoja oproti veľkým - Samovi a jeho svorke. Po ľavici zbadám sedem postáv. Chcela som prísť k nim, no niečo ma nútilo prísť k ostatným. Ešte po nich zaškúlim a vydriapem sa na nohy, hneď ako sa premením. Prebehnem k Masonovi. Pozrel sa na mňa, akoby sa pýtal či som v poriadku. Prikývnem. Tvárim sa, že bolesť v bruchu neexistuje.

Biely vlk dal jasne najavo – útek. Všetci vlci sa zrazu rozpŕchli do lesa a ja spolu s nimi. Mám pocit akoby som svoje telo neovládala ja, ale ani vlk. Skôr mám pocit, že ma ovláda nejaká tajuplná moc a riadi so mnou ako s handrovou bábikou.

Zastavím. Oproti mne stojí veľký červeno-hnedý vlk a tlmene na mňa vrčal. Ja stiahnem chvost a pozriem sa mu do očí. V očiach má prázdno a jeho myšlienky sú zjavne pochmúrne. Jeho pohľad je nepríčetný, no napriek tomu spravím nesmelý krok dopredu, ale vlk sa prikrčí k boju. Zakňučím, pretože nechcem  s ním bojovať, tak rezignovane sklopím uši a stále mu venujem svoj pohľad. Jacob, chcem povedať, ale neviem ako. Nedokážem vysloviť jeho meno, čo i len v myšlienkach.

Hľadíme si do očí a zrazu mám pocit akoby všetko na mňa padlo. Jeho hnedé, ľudské očí úprimne hľadia to tých mojich, vlčích, zlatých. Všetko padlo ako domček z kariet. Nemala som ísť vtedy do lesa. Nemala som ho hľadať. Mala som ísť spať a ráno odísť spolu s Alice k nim a vydať sa za Edwarda. Ach, je mi všetko tak ľúto! Sľúbim si, že nájdem spôsob ako byť opäť človek už len kvôli Edwardovi. Stál tam, bol blízko a ja som nemohla ísť k nemu, pobozkať ho.

Pociťujem, že môj zdravotný stav sa zhoršuje. Cítim, že telo bojuje s premenou, ale nechám ho tak, nech si robí čo chce. Vlk predo mnou prestane vrčať a zrazu ľútostivo sa na mňa pozerá. V bruchu začínam cítiť nevoľnosť, v rukách a nohách ma začínajú ovládať kŕče, a tak sa začnem vzpierať. Svaly sa sťahujú a kosti pukajú. To mi spôsobuje obrovskú bolesť.

Trasiem sa ako osika nie od zimy, ale od bolesti. Chytím sa za brucho a uvedomím si, že som vážne zranená. Niekto ma objíme. Pozriem sa hore a uvidím ho. Moje slnko.

Prepáčte mi moji čitatelia (ak nejakí sú), že to tak dlho trvalo. Poteším sa za každý komentár k poviedke, lebo kvôli nim viem, že Vás baví. A tešíte sa na ďalšie kapitoly? Lebo sa nám to začína trošku zamotávať. :) 

Prim :)

Autor: Primrose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ona vlk - 4. kapitola: