Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odraziť sa od dna - 7. kapitola

22.03.2015 (09:30) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1555×

7. kapitola

Maryam

Jacob sa, našťastie, zotavoval veľmi rýchlo. Už na druhý deň by bol schopný behať, keby mu to Carlisle bol dovolil. Keď sa vytratili aj posledné zvyšky narkózy a bol schopný naplno vnímať, nechcel ma od seba takmer pustiť. Nepovedal mi to, ale vedela som, že sa bojí mojich návratov domov. Sama som mala strach, ale celý ten čas sa nič zásadné nestalo, tak som v opatrnosti poľavila. Okrem toho som asi dvakrát prespala u Belly a Edwarda, ktorí mali kúzelný domov a tú najrozkošnejšiu malú princeznú.

Spomenula som si na trochu bolestné znovustretnutie s Jakeovou sestrou Rachel a jej manželom Paulom. Keď som ich v utorok ráno uvidela stáť v dverách jeho nemocničnej izby, doľahla na mňa minulosť. No dopadlo to v rámci možností dobre. Obaja, Rachel i Paul, chceli, aby s nimi po prepustení odišiel naspäť do La Push. On ich však odmietol. Rachel sa ho snažila presvedčiť, aby nevymýšľal, že hrdinstva už bolo dosť. Jake bol neoblomný. Keď odchádzali, nechal pozdravovať otca a synovcov, a uistil ich, že sa nemusia báť.

„Rachel, nie som už malé dieťa, ale prisahám, že vám budem volať aspoň raz denne,“ sľuboval. „Len čo zo mňa prestanú Mary s doktorom robiť invalida, prídem... prídeme na návštevu,“ uisťoval ju. Pri tom dodatku som mierne očervenela. On povedal prídeme!

Jake zostal v nemocnici presne päť dní. Nebol ochotný zaháľať ani o deň dlhšie a tak, vďaka jeho výpovedi polícia vedela, že útočníkom bol James Sullivan, môj manžel. To zistenie mnou otriaslo a cítila som veľkú vinu. Po Jamesovi sa takmer zo dňa na deň zľahla zem a ani Jessica Stanleyová, s ktorou James žil, odkedy som ho vyhodila, netušila, kde sa skrýva. Keď som sa to dozvedela, cítila som sa rovnako vinná, akoby som ten nôž, čo spôsobil Jacobovi zranenie, držala sama. Jake moje pocity viny vyvracal, ako len mohol. Súhlasil však s mojím spontánnym nápadom, aby zvyšok zotavovacej kúry strávil u mňa doma.

Bola som taká šťastná, ako nikdy predtým. Jeho prítomnosť ma naplňovala, uspokojovala a zbavovala strachu. Starostlivosť o neho ma napĺňala a doslova ma dobíjala energiou. Rozpísanú knižku, čo tak dlho ležala ladom, som dopísala behom pár dní. Korektorke som ju posielala s malou dušičkou. Neuplynul však ani jeden deň a už mi emailová schránka hlásila novú správu. Korektorka bola nadšená a nasledovne aj vydavateľka.

Po dvoch týždňoch už bol Jacob natoľko fit, že sa vydal na spiatočnú cestu do La Push. Nechcel, ale musel, povinnosti ho volali. Pôvodne sme mali v pláne ísť spolu a ja som sa na to nesmierne tešila. Ale kvôli knihe a všetkého okolo súdu, Jamesa a ostatných vecí, som s ním nakoniec odísť nemohla. Sľúbil však, že sa len otočí a vráti sa, aby ma mohol podporiť. Mrzelo ma jediné. A to, že som mu pred odchodom stále nedokázala do očí povedať, že ho ľúbim.

James

„James prosím ťa, kde si zase bol? Hľadala ťa tu polícia. Čo máš zase na rováši?" jačala po mne tá blonďavá krava, ktorá mi teraz visela na krku. A ja idiot som sa nezbavil jej, ani toho haranta, ktorého čakala, keď som mohol.

„Drž hubu, Jessica, a nestaraj sa do mojich záležitostí!“ usadil som ju a ďalej som sa odmietal na tú tému baviť.

Asi ju to nasralo, lebo sa otočila na päte a konečne zmizla z môjho dohľadu. Uistil som sa, že z nej v kuchyni nezostal ani chlp a zo záhybov bundy som vytiahol zakrvavený vreckový nožík. Spokojne som si prehliadal červené zaschnuté škvrny na jeho čepeli. Doteraz som stále dúfal, že tie dve rany , ktoré som tomu hajzlovi stihol zasadiť, boli dostačujúce. Lenže, ako inak by sa polícia dostala až ku mne, ak už nebol nažive? Bohužiaľ som vtedy nemohol dokončiť, čo som začal. Z diaľky som ešte zbadal, ako sa zložil na zem ako podťatý. Ten skurvený hajzel si dovolil siahnuť na to, čo bolo moje, tak za to zaplatil! Nikto sa mi nebude posmievať, nikto mi nebude dávať kopačky, kým sa ja sám nerozhodnem!

Najmä nie tá špinavá polo marocká nula, ktorá by bola ničím, keby nebolo mňa. Moje meno jej bolo dobré, kým išlo o to jej čmáranie. Čo mala za problém? Nemôže si snáď chlap zašukať inde ako doma? Každý to chápal, iba ona nie. Iba čo mi pridala roboty...

„Doriti!“ zvrieskol som. Zastarané presklené dvere až zadrnčali, keď som tresol päsťou o stenu. „Nemohol prosto rovno zhebnúť?“

Jessica zase vystrčila svoj zvedavý rypák von.

„A ty zalez! No, čo zízaš, padaj!“ poslal som ju naspäť. Naozaj som nepotreboval jej hlúpe zvedavé pohľady. Teraz som musel vymyslieť, čo budem robiť ďalej. V prvom rade - musím vypadnúť. Fízlovia sú ako šváby, vrátia sa. Otrel som si špinavé ruky do utierky a na mobile vytočil jedno číslo.

Laurent s Victoriou neboli dvakrát nadšení, keď som sa objavil pred ich dverami. Doslova ma posielali do čierneho pekla. Tá ryšavá pobehlica na mňa však mala, našťastie, vždy slabosť. Stačilo sľúbiť, že jej poriadne prečistím komín a už bola poddajná ako kus hliny. A keď Laurent vypadol za kšeftom, hodil som ju na posteľ tvárou dolu. A potom už len stačilo vyhrnúť jej sukňu, strčiť jej ho tam a vyšukať z nej dušu.

Laurent sa vrátil až po polnoci, ale v tom najnevhodnejšom momente. Práve som si v obývačke dával jointa a Victoria mala hlavu medzi mojimi nohami. Nebol som tu ani deň a už mi liezla krkom a teraz ešte toto. Chcel som vyskočiť a pripraviť sa na bitku. Stačil mi však jediný pohľad a videl som, že je Laurent v rauši. Podišiel k nám, rozopol si nohavice a podľa jeho skleného pohľadu som si ľahko domyslel, čo má za lubom. Doriti, skurvená situácia! Zhlboka som si potiahol z cigarety, zaťal zuby a nechal tých dvoch robiť, čo len chceli.

Medzi štyrmi stenami som bol zatvorený skoro týždeň. Prekliato dlhý týždeň. Nemal som žiadne nové správy a tí dvaja boli permanentne zdrogovaní. Niežeby som si tiež občas nedal. Lenže už mi z toho začínalo kvapkať na karbit. Až do dňa, keď prišla Victoria s maskovacím oblečením.

„Hipisák? Čo som nejaká transka?“ Pretočil som očami. „Preboha, hlavne nerev! Už ma z teba bolí hlava!“ vynadal som jej a vytrhol jej tú maškarádu z ruky. Nechal som ju rumádzgať a v kúpeľni si to na seba natiahol. „Hotová slečna tvrďas!“ zakvílil som. Zaťal som päste a keby niekto stál vedľa mňa, asi by mu jedna priletela.

Rozrazil som naštvane dvere, zo skrýše vylovil nožík a ako postrelený vybehol z bytu. Dôjsť po svojich až k bytovke, odkiaľ ma vyhnala tá suka, mi zabralo niekoľko hodín. Nechcel som príliš budiť pozornosť nejakých zvedavých taxikárov a na moje BMW som mohol zabudnúť rovno. Nič by nepritiahlo toľko pohľadov, ako práve moje auto. Schoval som sa za rohom domu, tak, aby som nebudil príliš pozornosti a zároveň mal ten najlepší výhľad. Nemusel som čakať príliš dlho a moja trpezlivosť bola odmenená. Tá špina vyliezla von a navyše zavesená do toho bastarda! V žilách mi vzkypela krv.

„Teš sa, drahá manželka! Vypiješ si všetko do poslednej kvapky a ten tvoj pes ľahne spolu s tebou! Na to sa môžeš spoľahnúť,“ precedil som pomedzi zuby a zovrel rukoväť nožíka.

Maryam

Od neustáleho ohrýzania nechtov som mala totálne zničenú manikúru. A, samozrejme, k tomu prispelo aj ustavičné sťahovania nábytku, z jedného rohu do druhého. Neprešlo ani päť minút, čo som presunula ten protivný stolček, na ktorom som mala niekoľko kvetináčov, zase pod okno. A nie sú tie moje bylinky z balkóna akési vysušené? Napokon som usúdila, že budem potrebovať nové. Potom som sa zháčila a v hlave mi šrotovalo, či by ich nestačilo iba presadiť? Možnože dokonca budem mať v komore aj nejakú zeminu.

Prudko som sa zdvihla z podlahy a chcela ísť pre vrece s hlinou. No len čo som sa narovnala, do hlavy sa mi nahrnulo toľko krvi, až sa mi z toho zatočila a ja som sa musela oprieť o stenu. V posledné dni sa mi to stalo najmenej päť ráz. Myslela som, že je to dôsledok prežitého stresu a aj obáv z vecí budúcich. Už ma ale nebavilo strachovať sa, že pri najbližšom prudkom pohybe sa sklátim na zem. Ešte dva dni a zájdem za doktorom. Sľubovala som si. Stres je fakt strašná sviňa. A toto nebolo po prvýkrát, čo by mal na rováši nejaký môj zdravotný problém. Z doktorov som mávala zimomriavky, ale nebola som nezodpovedná. Ak nebude iná možnosť, navštívim ho. Dokonca som za asistencie Maggie stihla vyskúšať tehotenský test, či nebude pes náhodou zakopaný tam. Samozrejme nebol. S Jacobom sme síce ochranu nepoužili, ale dávali sme si pozor. Či nie? Na jednu stranu som bola rada, že je o jednu starosť menej, ale kdesi vzadu vo mne zahlodalo sklamanie.

Už za onedlho sa mal vrátiť Jacob. Chcela som celú vec vyriešiť, kým tu nebude, aby som mu na plecia nepridávala ďalšie starosti. Situácia okolo Jamesa bola totiž stále viac a viac zamotanejšia. Pojednávanie na súde ohľadom nášho rozvodu bolo dočasne zrušené. Skrátka môj „drahý“ budúci ex zmizol ako para nad hrncom a polícia nemala jedinú stopu vedúcu k jeho dolapeniu.

Zahnala som tieto myšlienky do úzadia, inak by som sa z nich mohla rovno zblázniť. Rozhodla som sa, že presádzanie byliniek nechám radšej na poobedie a teraz si odpočiniem. Pustila som si televízor a natiahla sa na gauč. Po polhodine bezcieľneho prepínania programov som ho zase vypla.

„Jake predsa zbožňuje moje čokoládové sušienky!" zvýskla som zrazu nadšene a hneď sa aj hrabala ku kuchynskej linke. „Mary, ty si génius!“ chválila som samu seba a vôbec mi nepripadalo čudné, že sa rozprávam sama so sebou.

Kým sa mi zohrievala rúra, vymiešala som cesto na toľko keksov, že by ich množstvo nasýtilo malú armádu. S elánom som na plechy tvarovala koliesko za kolieskom a mala zo seba dobrý pocit. Moja nálada sa obrátila o tristo stupňov k lepšiemu. Keď som šupla do rúry prvú várku, oprášila som si zamúčené ruky o zásteru, napustila som vodu do kanvice a dala ju zovrieť. Z linky som si vybrala obľúbenú šálku, postavila ju na pult a nasypala do nej za odmerku kávy. Pridala som k tomu ešte tri kocky cukru a čakala. Zovretou vodou som zaliala kávu a zhlboka vdýchla výraznú arómu. Miesto blažené výrazu, som však tvár skrivila od hnusu. Opatrne som nakrčila nos a hnedý nápoj oňuchala ešte raz. Žalúdok sa mi dvakrát obrátil tam, dvakrát naspäť a takmer vyvrhol von svoj obsah. Vytreštila som oči a opakom ruky si zotrela z čela studený pot. Čo to malo, akože, znamenať?

Napustila som si do pohára ľadovú vodu a posadila sa na barovú stoličku. Na kávu som sa už nemohla ani pozrieť, tak som ju radšej vyliala do drezu a dôkladne opláchla každú kvapku, čo z nej ostala. Pomaly som chlipkala z pohára priezračnú tekutinu a netrpezlivo vyčkávala, kým bude hotová prvá dávka keksov. Keď cinkli hodiny na rúre, išla som skontrolovať, či sú už dopečené. Rozhodla som sa, že keď vyberiem posledný plech, napustím si vaňu a hádam sa mi konečne podarí zahnať tú slabosť v nohách a motanie hlavy.

Ukázalo sa, že to bol naozaj výborný nápad. V horúcom kúpeli som sa tak uvoľnila, až sa mi takmer podarilo zaspať. Z vane som vyliezla v omnoho lepšej nálade a dostala som chuť sadnúť si k počítaču a niečo napísať. Vzala som teda z linky pár upečených sušienok, pohár mlieka k tomu a sadla si za svoj pracovný stôl. Otvorila som potrebné zložky a položila prsty na klávesnicu.

Po polhodine márnej snahy vytvoriť niečo zmysluplné som frustrovane vzdychla a zložky zase zatvorila. Zamyslene som sa hryzla do pery a klikla na ikonku Google.

„Je to absolútna hlúposť a šialenosť, Mary, a ty to veľmi dobre vieš!“ kárala som samu seba, v snahe ututlať už v zárodku aj tú najmenšiu nádej.

Tehotenstvo a jeho príznaky v ranom štádiu...

Zakryla som si oči, potom som napočítala do troch a pozrela na obrazovku. Behala som očami od výsledku k výsledku, ale najviac ma zaujal článok, v ktorom okrem iného bolo napísané toto:

...Skúste si všímať, či nepozorujete príznaky tehotenstva, až potom testovať. Najčastejšia je nevoľnosť, ospalosť, únava, pocit na zvracanie či zvracanie, napätie v prsníkoch, častejšie močenie alebo náladovosť. Ak máte negatívny výsledok, neznamená, že tehotná nie ste. Počkajte pár dní a test zopakujte...

Pretrela som si oči a prečítala si ten odsek ešte raz. Test zopakujte! mrmlala som si popod nos. Ako v mrákotách som siahla po mobile a vytočila Maggiino číslo.

Tie dva dni, čo ostávali do príchodu Jakea, sa neskutočne vliekli. Celý čas som chodila po byte z miesta na miesto a nikde som si nevedela nájsť polohu, v ktorej by som sa cítila pohodlne. Tešila som sa na neho, no zároveň som sa nemohla zbaviť tiesnivého pocitu. Prikladala som to tomu, že veci ohľadom Jamesa ešte stále neboli vyriešené a viseli nado mnou ako kliatba. S výnimkou Maggie, ktorá ma bola ešte raz pozrieť a Jakeových telefonátov, som bola sama.

V deň, keď sa mal Jacob vrátiť, moja nervozita vystúpila na maximum. Chystala som pre neho uvítanie s prekvapením, aké určite nečakal. Od rána som behala ako splašená, vyťahovala zo skrine jednu vec za druhou, až sa mi na zemi urobila pekná kôpka. Na stôl v obývačke som naaranžovala dobroty od výmyslu sveta, aj keď mi pohľad na ne nerobil dvakrát dobre. Keďže som hodiny neustále sledovala, čas sa vliekol a vôbec neutekal. Po obede, pozostávajúcom iba z uhorkového šalátu a neperlivej minerálky, som zaliezla do vane a unavené svaly nechala uvoľniť v kúpeli.

Potom som sa zamotala do obrovskej osušky, vlasy si vysušila druhou, vkĺzla som do papúč a vyšla z kúpeľne. Kradmým pohľadom som skontrolovala stav pohostenia, či sušienky náhodou nedostali krídla a neodleteli a vstúpila som do spálne. Opäť som sa začala hrabať v kope a pred zrkadlom si pri tele pridržiavala, všetky možné kombinácie. Nakoniec som si vybrala ľahký top, ktorý som na sebe mala, keď sme sa prvýkrát stretli na karaoke. Bola som konečne spokojná, vybrané veci položila na posteľ a zhodila zo seba osušku.

A keď som tam stála celá nahá a chcela sa začať obliekať, zazvonil zvonček. Vyletela som zo spálne ako neriadená strela a utekala k dverám, čo mi sily a nohy stačili. Ešte som mala toľko rozumu, aby som sa zakryla aspoň osuškou. Kedykoľvek, keď som sa na ten okamih pozerala spätne, by som sa najradšej vyfackala.

Siahla som po kľučke, bez toho, aby som v kukátku skontrolovala, kto prišiel a otvorila. Potom už bolo neskoro nadávať si do vydlabaných tekvicových hláv.

„Ach, drahá manželka, také vrelé privítanie som skutočne nečakal!“ smial sa slizko na prahu dverí James a surovo ma strčil naspäť do bytu. Hneď potom ich zabuchol.

Darmo som habkala pred sebou rukami v obrannom geste, proti nemu som nemala najmenšiu šancu. Snažila som sa niečo rýchlo vymyslieť na obranu, ale všetko bolo márne. Už nikdy nebudem moje zlé tušenia brať na ľahkú váhu! prisahala som si. Ak, samozrejme, ešte dostanem šancu na čokoľvek... Bleskovo som uvažovala, kde som nechala položený mobil, nespúšťajúc pritom pohľad z Jamesa.

„Myslím, že by sme sa mali porozprávať, kým nepríde ten tvoj miláčik! Dúfam, že súhlasíš. Napokon, potom už nebude čas, budeme mať veľa práce, milá moja!“ hovoril mrazivo pomaly, čoho následkom mi na tele naskákali zimomriavky.

Neviem, čo mi to napadlo začať hrať tú komédiu, ale nejaký vnútorný hlas mi našepkal, že nemám na výber.

„Celkom s tebou súhlasím, drahý!“ prisvedčila som mu horlivo. Pri oslovení Jamesa titulom drahý sa mi takmer obrátil žalúdok. „Ani si nevieš predstaviť, ako mi už celá tá komédia liezla na nervy. Som rada, že si prišiel a ochrániš ma pred ním,“ zapriadla som tak presvedčivo, až ma to samotnú prekvapilo. Modlila som sa, aby som znela vierohodne. Nikdy som však nebola dobrá klamárka, takže bolo skoro isté, že ma prekukne. Ale ak chytí ponúkanú udičku, môžem rovno zvolávať všetkých svätých, aby nechcel odo mňa sex. Pretože tam by moje chabé herecké schopnosti prosto kapitulovali.

Tváril sa neutrálne a na chvíľu do mňa prestal strkať, tak som sa nadýchla k ďalšiemu hereckému výkonu. Už som sa k nemu nedostala. Rana, čo mi od neho z ničoho nič priletela, mala takú silu, až ma odhodila do sedačky. Chytila som si boľavé líce a neveriaco na neho pozrela. Vzkypel vo mne hnev, ale vedela som, že voči jeho sile nemám najmenšiu šancu.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odraziť sa od dna - 7. kapitola: