Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odpust mi 5.kapitola

24.06.2009 (18:00) • dida • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1644×

Teším sa na to čo ma čaká.

Keď sme prišli na letisko v Seatli, Ciara kúpila letenky priamo do Talianska, a potom ešte niekam zavolala. Hovorila veľmi rýchlo takže som jej veľmi nerozumela.

„Bella....volala som s otcom a povedal, že nám pošle auto na letisko, kde priletíme. Budeme pristávať v Ríme. Budeme tam zajtra okolo 12 na obed, už ti pripravujú aj izbu. Dobre?" Spýtala sa ma Ciara, keď sa ku mne znovu otočila. Prikývla som.

Z reproduktoru sa ozval hlas, ktorý oznamovala, že cestujúci do Talianska si majú ísť odbaviť batožinu. My sme nemali  žiadnu tak sme rovno prešli ku vchodu, kde si letušky pýtali letenky. Ciara im ich podala a oni nás pustili dnu.

Keď sme sa konečne posadili na svoje miesta ozval sa kapitán a povedal, že za necelých 10 minút odlietame. Pohodlne som sa usadila a po niekoľkých minútach aj zaspala.

Teraz sa mi nesníval ten sen ako vždy. Teraz bol úplne odlišný, bola som na nejakej lúke. Cez mraky si pomaly predierali cestu slnečné lúče, ktoré potom dopadali na zem. Bola som trochu prekvapená, keď som sa začala trblietať na slnku. Bola som asi upír. Sedela som na jednom kmeni a kúsok od mňa sa hral malý chlapec, tak veľmi podobný jemu.

Mohol mať okolo 2-3 rokov. Keď som sa zdvihla a chcela sa ísť za ním pozrieť, niečo ma strhlo naspäť. A okolo pásu sa mi obmotali dve silné ruky. Keď som sa otočila uvidela som Edwarda ako sa naširoko usmieva. Ľahko ma pobozkal na pery,  potom ma pustil a sám šiel za naším synom. Bolo to také nádherné.

Zo sna ma vytrhol jemný hlások. „Bella...Bella už sme tu vstávaj." Ešte stále som nevnímala, ale už som rozumela čo mi tá osoba hovorí. Pokúsila som rozlepiť oči, ale nejak sa mi to nedarilo. Až po chvíli snaženia sa kenečne povolili a otvorili sa. Zbadala som ako sa Ciara nado mnou skláňa a pokúša sa ma zobudiť.

„Bella, už sme v Ríme. Poď čaká nás lietadlo." Hovorila Ciara, stále hlasnejšie.

„Už som hore...." vstala som asi veľmi rýchlo, pretože som sa trochu zakolísala, ale Ciara ma hneď chytila. Bola veľmi starostlivá.

„Tak poď čaká nás lietadlo." Povedala a pomohla mi z lietadla.

„Nevravela si náhodou, že pôjdeme autom?" Spýtala som sa jej, keď sme sa blížil k menšiemu lietadlu ako bolo to, ktorým sme prišli sem.

„Hej, vravela. Ale otec mi volal - keď si spala - že nám radšej pošle lietadlo, že to bude rýchlejšie. A je na teba veľmi zvedavý. A miluje deti, takže...." Nechala vetu visieť vo vzduchu. Takže som pochopila, že Aro bude len rád, že tam s nimi budem. Aj keď sa obávam toho čo ma tam čaká. Predsa len sú to upíri, ktorý sa ešte k tomu živia ľuďmi. Behali mi z toho zimomriavky po chrbte.

Nastúpili sme do lietadla, a pokojne sa si sadli. Hneď ako sme boli pripravený vzlietli sme. Cesta netrvala veľmi dlho, mohlo to byť možno 20 maximálne 30 minút. Viac nie. Za ten čas som mala príležitosť rozmýšľať nad tým čo som v poslednom čase spravila. Rozmýšľala som nad Charliem, nad Jacobom, nad mojou kamarátkou Angelou. Všetci mi chýbali. Ani som si to neuvedomila a po tvári mi stiekla jedna slza.

Bola som taká zamyslená, že som si ledva všimla, že sme začali pomaly klesať. A ja som sa mohla pozrieť na hrad, v ktorom strávim najbližšie mesiace svojho života. Pristáli na nejakom nádvorí., kde stáli postavy zahalené v čiernych plášťoch dlhých až po zem. Ale každá skupina mala iný odtieň čiernej farby. Len 3 postavy ich mali zlaté, ako jeho oči. Keď sme vystúpili rovnaký zlatý plášť podali Ciara aj mne. Aj ked ja som ho veľmi nepotrebovala, predsa len nie som upír. Zatiaľ. Jeden z tých mužov rýchlo pribehol ku Ciara a objal ju. Ciara mu objatie opätovala.

„Ahoj, oci. Rada ťa znovu vidím. Toto je Bella." Povedala Ciara a potom sa na mňa obidvaja otočili. „Bella, toto je môj otec Aro." Predstavila nás a Aro ku mne natiahol ruka. Ja som na chvíľu ostala prekvapene stáť, ale potom sa v čas spamätala a podala mu ruku tiež. Bola strašne ľadová a priesvitná. Vyzerala tak krehko a predsa taká nie je. Zdanie občas klame.

Ciara mi ešte predstavila svojich strýkov Marca Caiusa. Marcus bol celkom milí, ale Caius bol nijeký. Ani sa nedotkol, ledva ma pozdravil. Asi mu bolo dosť nepríjemne, keď bol blízko pri mne. Ale zarazilo ma aké ma sebaovládania Aro a tiež Marcus.

Aro chcel o mne vedieť všetko, ale zarazilo ho keď nič „nevidel", preto som mu musela všetko povedať. Ale bola som veľmi unavená aj napriek tomu čo som prespala v lietadle, a to bolo vyše 12 hodín cesty. A preto ma poslal najprv si odpočinúť a zajtra mu to poviem. Prišla ku mne jedna upírka a predstavila sa oka Heidi. Keď ma Heidi odviedla do izby chvíľu tu ešte bola a ja som sa s ňou celkom spriatelila. Aj keď mi bolo najprv divné, že jej to vôbec nevadí. Ale ona mi povedala, že skoro vôbec nevoniam ako človek ale skôr ako upír. To musí byť tým bábätkom, inštinktívne som sa pohladkala po brušku a na tvári sa mi usadil uvoľnený úsmev.

Až keď Heidi odišla som si všimla ako je zariadená izba. Bola veľmi priestranná a vymaľovaná na žlto. V strede miestnosti je obrovská posteľ a pred ňou krásny huňatý koberec. Na ňom sa mi bude skvele leňošiť a čítať knihy. Skoro by som zabudla musím si ísť kúpiť nejaké knihy inak sa tu unudím na smrť.

Potom tam bolo jedno obrovské okno vedľa, ktorého boli ďalšie dvere. Predpokladala som, že do kupelne. Ale mýlila som sa, keď som vošla onemela som úžasom. Bola to veľká priestranná šatňa, v ktorej bolo asi milion skríň a v nich kopy oblečenia. Tu by bola Alice spokojná. Spomienka na moju kamarátku ma bolela. Bola mi ako sestra a ona ma len tak opustí. Aj keď viem, že to nechcela spraviť, ale aj tak to spravila.

Bola som strašne unavená a preto som sa naspäť vrátila do mojej izby a obzeranie mojej izby si nechala na potom. Ľahla som si do už svojej postele a nechala sa unášať prúdom snov.

Keď som sa ráno zobudila už bolo na oblohe slnko. V poslednej dobe spávam dobre a dlho. Rýchlo som sa obliekla a šla sa upraviť do kupelne. Dala som si na seba teplé veci aj keď svietilo slnko, pretože vnútri v hrade bolo chladnejšie ako vonku. Ešte som poprosila Heidi aby mi spravila čaj a šla som sa prejsť po hrade.

Hrad bol ako jedno obrovské bludisko. Bol neskutočne veľký. Kým ho celý preskúmam bude mi to trvať aj celú večnosť, ale to vlastne teraz aj mám. Keď som prišla pred vysoké, mohutné dvere najprv som sa zarazila, ale potom som sa rozhodla, že vstúpim. Našla som tam 3 trony vedľa seba a na nich sedeli Aro, Marcus a Caius. Nevedela som čo mám teraz robiť a tak som zostala len tak stáť, až kým mi Aro nepovedal, aby som k nemu pristúpila. Samozrejme chcel všetko vedieť. Všetko čo sa stalo pred tým ako ma našla Ciara.

Spomienky už tak neboleli, ale aj tak sa nestratili. Boli stále tam, ale menej viditeľné. Teraz keď mám osud znova spletený s upírmi ma to až tak nezožiera, ako pred tým. Tam som to musela dusiť v sebe, a mučiť sa. Ale tu je to iné. Môžem to povedať Ciare, a ona ma pochopí....

Môže byť??

http://www.stmivani.eu/10-fanfiction-od-vas/odpus-mi-6-kapitola/

Autor: dida, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odpust mi 5.kapitola: