Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 33. Kapitola

Take, je to tu.. Predposledná kapitola, po ktorej bude nasledovať už len epilóg. Dúfam, že si ju užitete a nájdete tu vysvetlenie, čo sa vlastne stalo. Nie je to nijak zložité. :) Príjemné čítanie želám.

Keď sa Edward ráno zobudil, bolo už neskoré poobedie. Bol nádherný a usmieval sa na mňa ako slniečko.

Namiesto pozdravu som ho musela pobozkať. Keď som sa už chcela odtiahnuť, pritiahol si ma späť a odpútali sme sa od seba až keď si jeho žalúdok začal pýtať jedlo.

Len som sa usmiala a o päť sekúnd som pred ním stála s táckou v ruke. Položila som mu ju na kolená a za sekundu som sa aj obliekla.

„Dahuem,“ ďakoval mi s plnými ústami a ja som sa musela zasmiať. Mala som takú dobrú náladu, že som to nevedela ani slovami opísať. Odostrela som záclony a z oblohy sa na mňa aj slnko smialo. Nevedela som povedať, prečo som taká šťastná, ale jednoducho som si nemohla pomôcť.

Keď Edward dojedol, urobili sme si prechádzku a potom ma zaviedol na nejakú lúku.

„Sem som chodil rád premýšľať,“ prezradil mi, no potom sa zarazil a doplnil. „V tých snoch, myslím. Ale najradšej som ťa sledoval v noci, hovorila si zo spánku a šeptala si moje meno.“

Zdalo sa, akoby sa zasníval a hovoril mi krásne spomienky zo starých čias.

„Ako to, že ja také spomienky nemám?“ spýtala som sa, akoby on snáď mohol vedieť odpoveď.

„Možno preto, že nie si človek. Asi sa nedokážeš uviesť do bezvedomia. Už som o tom rozmýšľal a myslím si, že v spánku objavím niečo, na čo som zabudol. Niekto vraví, že je to podobné hypnóze, myslím teraz ten stav, keď spíš. A zrejme niekto nechce, aby sme si svoju minulosť pamätali,“ uvažoval a mňa nepríjemne zamrazilo.

„Len mi nejde do hlavy, čo by také chcel zastaviť. A kto? Všetci okrem mojej a tvojej rodinu sú normálny. To len my sme sa zmenili. Tvoju schopnosť mal vtedy Jasper a vízie mala Alice. Ja som dokázal čítať myšlienky všetkým okrem teba. Bola si štít,“ hovoril a ja som si snažila všetko pospájať podľa jeho slov.

Ani som si nevšimla, kedy som sa rozhodla veriť, že niečo také sa stalo, ale mala som jednoducho pocit, že má pravdu.

„Viem, o čo by sa mohli snažiť,“ šepla som skôr sama pre seba, no Edward ma počul.

„O čo?“

„Ale je to nemožné, akoby mohli... vrátiť čas? Museli by nájsť niekoho skutočne nadaného,“ premýšľala som nahlas ďalej.

„Bella!“ vyžiadal si moju pozornosť Edward, na ktorého som sa usmiala a vysvetlila mu svoj nápad.

„Vravel si, že Aro sa nás bál kvôli talentom. No a tak ma napadlo, či nenašiel niekoho skutočne talentovaného a nevrátil kvôli nám čas do doby, než si sa zoznámil s Carlislom, a niečo zmenil. To mohlo ovplyvniť budúcnosť. Videl si taký film, ako sa niekto vrátil v čase, zabil motýľa a keď sa vrátil do súčasnosti, tak bol na čele iný prezident a krajina mala inak hranice? Nehovorím, že to treba brať doslovne, ale každý detail môže ovplyvniť budúcnosť, no najviac o tom bude vedieť Jasper... alebo Alice,“ uvažovala som ďalej a bola som zvedavá, aký má na to názor Edward. No on mlčal.

„Čo si o tom myslíš?“ spýtala som sa, keď nič nehovoril už dlhšiu dobu.

„Že potrebujem čas. Dnes sa mi snívalo, ako si nám porodila dcéru, Rennesme. Sen pokračoval tvojou premenou a skončil tvojím prebudením. Myslím, že už čoskoro sa dozviem, čo sa stalo.“

Dcéru? Ja som mala dcéru?

„Ale...“

„Ja viem. Ani ja som vtedy o tom nepočul, ale stalo sa. Bola poloupírka. Meno dostala po tvojej mame a po Esme. Chápeš? Renné + Esme.“

„To je... úžasné. Bol si šťastný však? Presne toto ti chýbalo. Kvôli tomuto si ma nechcel premeniť, že to bolo tak? Aby som nestratila možnosť mať deti. Celé tie roky si videl, ako sa tvoje sestry kvôli tomu trápili. Hlavne Rose.“

„Áno. Ale ako to vieš? O tom som nehovoril!“ pýtal sa ma zmätene. Zamračila som sa na Edwarda a protestovala som.

Nehovoril? Skutočne to nehovoril? Zdalo sa mi to také jasné.

„A čo kebyže...“

„Máme problém!“ prerušil ma hlas Jaspera. Prudko som sa otočila a sledovala som postavu, ktorá k nám prichádzala z tieňa.

„No, vlastne, mám aj dobrú správu. Ktorú chcete skôr?“ spýtal sa nás.

S Edwardom sme sa na seba pozreli a potom sme odpovedali naraz.

„Zlú.“

„Smola. Najskôr musí byť dobrá, inak by to nedávalo zmysel,“ odbil nás a potom rýchlo pokračoval. „Toho upíra, s ktorým ste sa zoznámili, sme chytili a zabili. Volal sa Laurent. Hneď po tom sa tí zvyšní dvaja odobrali preč.

A teraz zlá správa. Keď si uvedomili, že si sa správal celkom pokojne v spoločnosti upíra, tak z toho vyvodili, že poznáš tajomstvo. To znamená, že sú na ceste do Volterri.“

„A nemôžme ich zastaviť?“ spýtala som sa a zacítila som Edwardove paže ovíjajúce sa okolo môjho pásu.

„Nie, už to nestihneme. Za 30 minút im priletí lietadlo a nám bude trvať cesta tam skoro hodinu. A keby sme bežali, tak tam prídeme 5 minút po odlete lietadla. Nemáme šancu to stihnúť. Vo Volterre budú asi pozajtra.“

„Takže máme dva dni?“

„Nie tak docela. Vo Volterre budú musieť ešte deň počkať. A kým sa bratia rozhodnú, zaberie to ďalšie dva dni. Potom sa vyberú k nám. Máme týždeň.“

„A prečo nejdeme do Volterri?“ nechápala som, no potom by mi to došlo. Ak sa nás Volturiovci chceli zbaviť už predtým a nepodarilo sa im to úplne, tak teraz by sme im dali vhodnú príležitosť. A za porušenie pravidiel... Bola by to úplne nevinná zámienka.

„Premeňte ma!“ vyhlásil Edward, ktorý si zrejme uvedomil to isté, čo ja.

„Edward...“

„Žiadne ale Bell. Ja viem, čo to obnáša a tiež viem, že bez mojej premeny to bude horšie než už je. K tomu, už chápem, prečo si si tak tvrdo stála za svojou premenou. Chcela si byť so mnou a všetko ostatné ťa nezaujímalo, nebolo to dôležité. Aj ja chcem byť nesmrteľný.“

„Ale ešte nevieme, čo bolo potom,“ protestovala som.

„Sľúbiš mi, že hneď, ako to budem vedieť, ma premeníš?“ spýtal sa.

Nebola to zložitá otázka, ale musela som sa zamyslieť.

„Aj tak ti nemôžem dať viac, ako tri dni,“ priznala som porazene. Len šťastne prikývol, pobozkal ma a potom sme sa všetci pobrali do domu.

Nasledujúce dni ani neviem, ako ubehli. Jeden deň som išla Edwarda odviesť domov, ďalší som bola nútená ísť s Alice na nákupy, takže som Edwarda vôbec nevidela. Bola som nervózna z nadchádzajúcej situácie. Mám Edwarda premeniť, ale bojím sa... veľmi...

Tretí deň od zabitia Laurenta som konečne mohla navštíviť Edwarda, ktorý však len mohol potvrdiť moju teóriu. Všetky tajnosti skončili.

„Bolo to tak, ako sme si mysleli. Volturiovi v nás videli nebezpečenstvo a tak sa rozhodli zničiť našu rodinu. Našli modcného upíra, ktorý zvrátil čas, no dokázal to urobiť len na určitý počet ľudí – alebo upírov – a museli byť v tesnej blízkosti. Takže on prišiel sám, my sme nevedeli, že patrí k rodine, a myslel na bežné veci, takže som ho ani ja neodhalil. A akonáhle si bol istý, že je vládnuca rodina ďaleko, vrátil späť čas. Ešte som to nikdy nevidel, ale jeho to stálo život. Možno preto, že vedel, že musí ten čas vrátiť i keď to bolo nad jeho sily. Za cenu vlastného života teda použil svoje schopnosti, no nevrátil nás tam, kam chcel. A Aro asi veľmi nadšený nie je,“ rozprával mi Edward a ja som ho sledovala. Asi som sa zatvárila zvláštne, pretože jeho výraz nabral starostlivý podtón.

„Si v poriadku?“ pýtal sa ma.

„Jasne. Ja len... som zvedavá čo sa stane, až ťa premením.“

„Všetko bude také, ako doteraz.“

„A nie ako predtým?“ opýtala som sa. Edward sa na mňa nežne pozrel a potom ma stiahol k sebe do náručia.

„Už si si asi všimla, že nech je minulosť akákoľvek, my sa vždy nájdeme.“

Jeho rodičia prišli domov neskoro večer, no aj tak som na nich počkala a dohodla sa s nimi, že Edward prespí na druhý deň u nás. Súhlasili a tak som sa v pokoji vybrala domov. Bolo mi jeho rodičov ľúto. Vedia vôbec, že sa im už Edward nevráti?

Len čo som prišla domov, išla som za Carlislom do pracovne. Jemne som zaklopala a po vyzvaní som vkročila.

„Stalo sa niečo?“ pýtal sa hneď ako som vkročila.

„Ja... sa len bojím. Neviem, čo sa stane, keď ho premením. A bojím sa, že by som sa nevedela zastaviť. Nechcem, aby sa jeho rodičia trápili a už vôbec...“

„Pokoj,“ povedal mi Carlisle. „Ak bude treba, my ťa odtrhneme. Čo sa týka jeho rodičov... Môžeme jeho mame povedať, že ste niekam išli. To sa potom domyslí. Jeho rodičov môžeme presvedčiť, aby ho nechali ísť s nami na inú školu. Všetko sa dá zariadiť.“

Po Carlislových slovách som sa cítila lepšie. Dúfam, že nezačne tento život nenávidieť, ale bude šťastný. Vyšla som z pracovne a zastavila som sa na úpätí schodiska. Z obývačky som počula veselý smiech svojich súrodencov. Usmiala som sa nad ich dobrou náladou a aj nad šťastím, ktoré ma vďaka nim zasiahlo. Už som chcela vykročiť a pridať sa k nim, keď ma napadlo, že sa mi tam ísť nechce. Najradšej by som sa teraz vydala za Edwardom, ale potrebujem najskôr krv.

„Jasper?“ zakričala som, keď som prišla k sebe do izby.

„Ja viem, čo sa chceš opýtať, ale nepomôžem ti. Vidím, ako sa od Edwarda sama odtiahneš, no čo sa stane po dovŕšení jeho premeny... to už nevidím.“

„V poriadku, Jasper. Len som sa bála... V pohode,“ komolila som zo seba a snažila som sa prehltnúť tú neistotu.

„Zvládneš to. Hneď po love pôjdeš za Edwardom a až s ním sa sem vrátiš. Bude pripravený a ty tiež.“

Len som prikývla a opäť som si skočila na lov. V poslednom čase som sa veľa kŕmila, ale chcela som byť pripravená na tú blízkosť. Budem maž jeho krv na jazyku... Bojím sa toho. Nikdy som ľudskú krv neochutnala a vraj chutí oveľa lepšie, ako tá zvieracie. Jasper mi vravel, že bolo nemožné sa odtiahnuť. Popisoval mi podrobne, ako sa cítil. Ako nedokázal myslieť na nič iné, iba na tú lahodnú chuť a pôžitok, ktorý mu spôsobovala krv stekajúca do jeho hrdla. Prirovnal mi to k požiaru. Vraj smäd bol oheň a krv pôsobila ako voda.

S myšlienkami stále upriamenými do budúcnosti som sa vydala za Edwardom. Keď som skočila do jeho izby, už spal. Opatrne som si ľahla k nemu do postele a sledovala som jeho pokojnú tvár. Dnes naposledy. Dúfam, že si to uvedomuje aj on.

Edward zo sna nespokojne zamručal, no keď zacítil mňa, usmial sa, šepol moje meno a ochranárky ma objal svojimi obrovskými rukami.

Musím uznať, že mal pravdu. Skutočne sa vždy nájdeme. Nech sa stane čokoľvek.

Ráno prišlo nečakane skoro. Edwarda zobudili slnečné lúče, ktoré sa odrážali od mojej pokožky. Jeho rodičia ešte spali, takže som sa nemusela obávať, že by som nás prezradila.

„Dobré ráno,“ šepol mi a pobozkal ma.

„Posledné,“ poznamenala som, no jeho to z miery nevyviedlo.

„Ideme?“ spýtal sa, vstal a začal sa prezliekať.

„Idem ti spraviť raňajky,“ prehodila som a bola som rada, že sa nemôžem červenať.

„Veď si ma už videla. K raňajkám... Na čo mi budú? Pri premene ich nebudem potrebovať,“ zasmial sa uvoľnene.

„Keď som zomieral, nemal som v sebe ani z polovice toľko jedla, čo teraz.“

Nerozumela som jeho uvoľnenosti, no prijala som ju.

***

Kapitola 32. - Zhrnutie - Epilóg

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 33. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text: