Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 25. Kapitola


Ochranca upíra - 25. KapitolaPo dlhom čase je tu pokračovanie... :) Je mi to ľúto, že mi to tak dlho trvalo, ale na výkend som bola v Trnave a aj učiť sa treba... :) tak snád sa bude pokračovanie páčiť. Povedala by som, že táto časť je až nezvyčajne dlhá... Je to také moje ospravedlnenie... A aby som odpovedala na otázky... LETTI: Vravela som, že bude zmena... ale až od tohto dielu, lebo potom by som musela sa veľmi daleko vracať... :) A skutočne odchádzajú, je mi to ľúto... Mnohých z vás ale isto poteší, že si takmer všetko konečne vyjasnia... :)

A ešte jedna vec...posledná, ktorú by som chcela vyriešiť, sú venovania: WITMY, DASA, ROSALIE 7, MINA, ZUZKA, HOPE, NIKUSHQA95, NIKAA, LETTI, ASHLEY GREENE, MARCSII, DORIANNA,...:D ani neviete ako veľké ĎAKUJEM vám patrí... :) Vždy, ked si čítam vaše komentáre, tak sa teším na písanie, ale niekedy mi to jedniducho nedovolí čas... :) A uvedomujem si, že dakujem na vyjadrenie toho, čo cítim, jednoducho nestačí... Cítim ako mi bije srdce a mám krásny pocit, že niekomu robí moje dielo radosť... :) Už končím... príjemné čítanie prajem... :)

***

Stojím pred Edwardovím domov. Už som zľahka zaklopala, ale rozlúčenie by malo byť efektnejšie.

Ak si to nevšimol doteraz, teraz to uvidí. Ak to tušil, tak sa jeho teórie potvrdia.

Vyskočila som na jeho okno, jedným plynulým pohybom som ho otvorila a skočila dnu. Edward práve sedel na posteli a večeral. Len čo ku mne otočil svoje prekvapené oči, všetko spratal nabok a ďalej na mňa hľadel. Vôbec nevyzeral vydesene tak, ako by mal. Takže bola správna tá druhá teória, už niečo tušil.

A teraz tá najťažšia časť.

„Edward, odchádzame,“ prehovorila som a snažila sa vyzerať bezcitne.

„Čože? To má byť vtip? Prečo?“ pýtal sa Edward zmätene a ja som mala čo robiť, aby som udržala svoju masku. Tie jeho pocity boli na nevydržanie. Ani som si nepredstavovala, že by ho to tak bolelo.

„Nie, potrebujeme si niečo vybaviť a na posledný rok sa nám pravdepodobne neoplatí vracať. Okrem toho, žijeme príliš rozdielne životy. Nehodíme sa k sebe, teraz to viem.“

„To je hlúposť, Bella,“ snažil sa mi odporovať, hlavou kýval zo strany na stranu, akoby nedokázal prijať túto myšlienku. Pristúpil ku mne bližšie a chytil ma za ramená.

„Nepustím ťa.“

„Ale áno, nič nezmôžeš. Nie sme si súdený,“ povedala som a tvrdo som mu hľadela do očí.

„Ani ty sama tomu neveríš,“ povedal a opätoval môj pohľad. „Prečo si to myslíš?“

„Nič o mne nevieš. Mám príliš veľa tajností.“

„Tak mi to povedz a nebude to tajomstvo,“ nedal sa tak rýchlo odbiť. Musí mi to tak komplikovať? Odchádzame, nič s tým neurobí.

„Nemôžem, musí to byť tajomstvo a netýka sa len mňa...“ nenechal ma dokončiť.

„Ale aj tvojej rodiny.“

Moja maska povolila a ostala som na neho zízať. Ale skôr, ako by si to stihol všimnúť, moja tvár bola opäť čistá – bez emócií.

„Áno.“ Ako to, že môj hlas znel tak ľahostajne? V každom prípade som za to bola veľmi vďačná.

„A čo keď to už viem? Tvoje – vaše tajomstvo?“ spýtal sa a stále neprerušil náš očný kontakt.

„Potom to je zlé. Nesmieš to vedieť,“ odpovedala som, zavrela oči pod nečakanou záplavou zúfalstva a dúfala, že to nie je pravda. Ak Aro... Nemohla som ani pomyslieť, čo by s ním urobili, keby sa toto dozvedeli.

Ale ešte je tu nádej, možno nevie, o čo skutočne ide.

Skutočne tomu veríš?

Dúfam – hádala som sa sama zo sebou. No jasne, keď už som si roztrhala srdce, tak prečo nie aj osobnosť? Aspoň budem mať spoločnosť. Atmosféra v miestnosti bola úplne napätá. Cítil aj on tú statiku? A keďže som mala stále zavreté oči, nič ma nepripravilo na nasledujúcu situáciu.

„Bella,“ zamumlal kúsok od mojich pier a potom sa ich jemne dotkol svojimi. Za celý svoj život som nezažila pocit, ktorý by sa rovnal tomuto. Prekvapene som vydýchla a on sa odtiahol.

Otvorila som oči a zapozerala som sa do tých jeho. Len čo skontroloval môj výraz, priblížil sa ku mne a obtrel svoje pery o moje. Neodtiahla som sa, práve naopak, pritiahla som si ho k sebe bližšie opätovala som mu bozky. Chytila som mu tvár do dlaní a cítila, ako sa pousmial. Bol šťastný, asi šťastnejší ako v prvý deň.

Jedna jeho ruka sa mi presunula z ramena na pás, tou druhou mi prešiel cez krk ku tvári, kde ma jemne pohladil, a potom mi ňou prehrabol vlasy.

 

Neviem, ako dlho sme takto zotrvali, ale keď sa odtiahol, tváril sa nanajvýš šťastne. Potom jeho výraz trochu potemnel a prehovoril zvláštnym hlasom. Bol smutný, ale zároveň plný očakávania a krehký, akoby očakával príval bolesti.

„Povedz mi, že ma nemiluješ a nechám ťa odísť.“

Prekvapene som na neho pozrela a snažila sa pozbierať zvyšky svojho sebaovládania. Všetko by bolo jednoduchšie, ak by sa trochu odtiahol, ale on to neurobil. Nosmi sme sa takmer dotýkali a ja som nedokázala nájsť svoju masku.

„Edward, ja t... to nemôžem povedať, nemôžem. Ale ty ma musíš nechať ísť,“ povedala som a aj mne samej znel môj hlas zúfalo. Bola som zahnaná do kúta. Videl to aj on?

„Dobre, ale mám podmienku,“ povedal a jeho hlas znel pokojne. Asi bol už zmierený so situáciou. Len som prikývla a čakala, čo povie.

„Sľúb mi, že sa vrátiš,“ požiadal ma a pohľadom sa mi vpíjal do očí. Pohľad som mu oplácala, no potom som si musela zbierať myšlienky, ktoré sa mi rozutekali do všetkých smerov. Klonila som hlavu a rozmýšľala som. Môžem mu to sľúbiť?

 

„Bela, nežiadam ťa, aby si sa vrátila za týždeň, ale aby si sa niekedy vrátila,“ prosil ma Edward zúfalo, zrejme moje chovanie zle pochopil.

Zvláštne, ako sa zmenila situácia. Najskôr ho od seba odháňam, teraz sa tvárim ako vydesené kura a nechám sa ním prehovoriť. Som na tom vážne zle.

Vzhliadla som, aby o mojich slovách nemohol pochybovať.

„Prisahám ti, že sa vrátim. Edward, ale ja vôbec neviem, ako dlho mi to bude trvať.“

„Bude trvať čo?“ spýtal sa nechápavo.

„Vravela som ti predsa, že si potrebujeme niečo vybaviť. Hneď ako to vyriešime, tak sa vrátime.“

Šťastne sa smial a prikývol. Potom si ma k sebe privinul a rukami mi upokojujúco prechádzal po chrbte. Bol šťastný a smutný zároveň. Nevedela som určiť, ktorá emócia bola silnejšia, ale práve teraz bol šťastný. Myslím si, že bol nešťastný z budúcnosti. Neverí mi snáď?

 

„Ty moja malá zamestnaná upírka. Sú všetci upíry taký krehký ako ty?“ mrmlal si skôr sám per seba, ale ja som aj tak reagovala. Prudko som ho od seba odtisla a vyhŕkla.

„Čože?“

Prekvapene si ma meral a potom sa zasmial.

„Veď som ti povedal, že to viem. Čo si si myslela?“

Vážne, čo si si myslela?

Už som ti vravela, že som dúfala! Bude v nebezpečenstve!

„To nie, nie!“ skríkla som a snažila som vymaniť z jeho objatia. Nepustil ma. Prečo som taká slabá, keď som s ním? Veď sa už nebojím tak potom prečo?

„Čo sa deje?“

„Ty, ty... to vieš? Ako dlho?“ spýtala som sa s námahou. Smer tejto konverzácie sa mi vôbec nepáči. Nesmie sa ma dotknúť! Ach, uvedomuje si, aké nebezpečenstvo mu hrozí?

„Pamätáš sa na tú nehodu?“ Neviem, či to mala byť len rečnícka otázka, ale prikývla som a tým som ho vyzvala, aby pokračoval.

„V ten deň som bol za Jacobom. Premenil sa priamo predo mnou,“ povedal pokojne. Bol to len pocit, alebo vážne mykol ramenom. No jasne, čo mohol byť väčší dôkaz o existencií niečoho nadprirodzeného? A k tomu mu mohol ublížiť! Potom Edward zhodnotil môj výraz a rýchlo dodal.

„Bol som v šoku a snažil som sa dostať rýchlo preč. Nenarazil som úplne kvôli nemu. A staré legendy mi hovoril už dávnejšie. Poznáme sa v podstate od mala a tak som ho minulý rok pozval na prázdniny ku mne do Phoenixu. Vtedy sa na tom smial a ja s ním,“ hovoril rýchlo a snažil sa ma upokojiť.

„Ty si prípad,“ povzdychla som si.

„To je dobré, či zlé?“ spýtal sa a znel veselo.

„Hmm, asi zlé,“ rozmýšľala som.

„Vážne?“ opýtal sa a znel ustarane.

„Určite. Keby si len nebol taký vševediaci! Ale potom by si bol ako tí ostatný. Možno práve toto mám na tebe tak rada. To ťa odlišuje od ostatných...“

„Prepáč, ale nemám tušenie o čom hovoríš,“ prerušil ma.

„To nič, zamyslela som sa. Vieš, si taký iný ako ľudia, ktorých som kedy stretla. Nikdy som si nevedela predstaviť, že s niekým budem tak isto ako teraz s tebou. Je to také zvláštne a krásne,“ snažila som sa mu svoje slová vysvetliť, zatiaľ, čo sa so mnou v náručí premiestňoval k posteli.

Položil ma a potom si ku mne ľahol aj on. Pritiahol si ma k sebe a ešte dlho sme sa rozprávali.

 

„Nie si hladný?“ spýtala som sa ho a pozrela sa na jeho nedojedenú pizzu.

Len sa zasmial, posadil sa a vzal do ruky tú – isto už studenú – nepríjemne zaváňajúcu hmotu a odhryzol  z nej.

„Nechcem provokovať, ale nechutí to už trochu zle? Neurobím ti niečo?“ spýtala som sa opatrne.

„Nič mi nerob, som zvyknutý na takúto večeru,“ zasmial sa a jemne ma pohladil po tvári. Ľahla som si teda späť na posteľ... posteľ?! Rýchlo som vyskočila na nohy akoby ma kopol elektrický prúd. Ani som si neuvedomila, že pre Edwarda to bolo príliš rýchle a kúsok pizze, ktorý žul, mu zabehol. Priskočila som k nemu a jemne ho pobúchala po chrbte. Keď sa prestal dusiť, začal sa pýtať.

„Čo sa deje? Zase tá tvoja fóbia z postele? Ty si mi ale nevšímavá. Pri ďalšom... obstarávaní potravy si vyber niekoho inteligentnejšieho a všímavejšieho,“ radil mi s úsmevom a ja som prekvapene zamrkala. Narážal teraz na to, na čo si myslím? Podobným spôsobom som provokovala Alice, ale to je predsa čosi iné!

„Ja že mám čo?“ snažila som sa o zmysluplnú vetu, ale nevyšlo mi to. Šok z jeho pokojného prehlásenia mi nedovoľoval myslieť.

„Opakovaný vtip už nie je vtipom,“ prehlásil pokojne, no môj výraz ho opäť raz donútil niečo dodať.

„Ja len... možno by ma zaujímalo ako sa... kŕmiš? Neviem ako to nazvať. Veď vieš, vravela si, že sa ľudí bojíš, tak si neviem predstaviť, ako si obstarávaš krv. Vkrádaš sa do nemocnice, alebo...?“

Ako môže byť taký pokojný? Je v poriadku? Neudrel si hlavu?

„Si normálny? Ako o niečom takomto môžeš hovoriť tak prirodzene?“ kričala som na neho a on na mňa len zarazene zízal.

„Bell, nechcel som ťa nahnevať, ja som len zvedavý,“ snažil sa ma rýchlo upokojiť.

Podarilo sa mu to. Ach, čo už s ním.

 

Čas sa opäť rozbehol, nedbal na moje zúfalé volania. S Edwardom som strávila posledné chvíle, ktoré som si snažila zapamätať a čo najviac vychutnať, a už som musela aj odísť. Niežeby som odchádzala rada, ale Alice už pred jeho domom nespokojne trúbila a ja som susedov nechcela ešte viacej pohoršovať. Tie ich pocity!

A Edwardove a moje! Kto to mal všetko zvládať?

„Vráť sa mi skoro,“ šeptal mi Edward do vlasov. Presne v takejto chvíli by som mu najradšej povedala, že nikam nejdem. Keby to boli len nejaké hlúpe nákupy, tak by som s ním ostala a pre istotu ho aj chránila pred mojou nevyspytateľnou sestrou.

 

A smer cesty, ten ma už vôbec netešil. Volterra. Ľudia ju považujú za nádherné historické mesto, pre mňa je symbolom utrpenia. Bola som tam síce len raz, vtedy nás ešte nebolo tak veľa, ako teraz. Traja starý upíry sediaci na tróne už od prvého pohľadu akoby na mňa kričali, že neúprimnosť a pretvárka tu dostali hlavnú úlohu.

 

„Dávaj na seba pozor Edward. Budeš mi chýbať.“

„Aj ty mne. Nezabudni na mňa.“

„To skôr ty na mňa, ale pamätaj na to, čo si mi sľúbil.“

„Nesľúbil som ti to.“

„Ale povedal si, že ťa môžem o niečo požiadať.“

„O takúto hlúposť ale nie!“

Samozrejme, bez hádky na záver sa to rozhodne nezaobišlo. Tešili ma jeho slová a zároveň som vedela, že to urobiť jednoducho musím. Pamätám si, ako sa tváril, keď som mu tie slová povedala.

„Edward, túto chvíľu považuj za náš rozchod.“

Obaja sme vedeli, že to je pre jeho dobro. Jeho voľnosť. Všetko, len pre neho. Keby sa zaľúbil do človeka... bola by som blázon, ak by som sa mu pokúšala brániť. Takto to je lepšie.

 

„Bella! Už na to nemysli, bolí ma z teba hlava!“ sťažuje sa Alice.

„Nemala si to byť ty, kto ma od Edwarda vyhnal,“ bránila som sa. Môj hlas však vôbec neznel nahnevane, bol akýsi slabý a krehký. Bol to vôbec môj hlas?

„Bella!“

„Zastav a vymeníme sa. Budeš v aute s Jasperom.“

Na chvíľu sa na mňa zadívala, no potom sa sústredila na šoférovanie. Taká tvrdohlavá! Čo má z toho, že ju trápim svojimi myšlienkami? Ešte k tomu jej Jasper chýba. Hoci menej ako mne Edward, ale ani tak mi to veľmi nepomáha.

„Nechcem ťa teraz nechať samú. Okrem toho, mali by sme sa poznať!“ Nikdy ma neprestane udivovať, že aj v tých najmizernejších chvíľach dokáže myslieť na niečo pozitívne. Je to obdivuhodné, ale tiež nepríjemné. Ja jednoducho vôbec nemám náladu na veselé zoznamovanie sa, na ktoré aj tak budem mať celú večnosť. A že to nie je práve málo!

 

Zastali sme na letisku, mužská časť rodiny začala odnášať kufre a ja spolu s mamou a sestrami sme išli pre letenky. Vďaka Jasperovi sme kúpili lístky v prvej triede tak, že sme mali miesta pri sebe a do lietadla sme mohli nastupovať takmer okamžite. Prešli sme pasovou kontrolou a nikto nepoznal, že sú tie doklady poriadne sfalšované. Ale kto by mi uveril, že sa narodila v roku 1884?

 

Sadla som ti na svoje miesto, vedľa mojej rodiny, a prestala som vnímať okolie. Z prúdu spomienok ma vytrhlo až zaklepanie na plece. Ruka bola teplá, takže to bol človek. Telom mi prebehlo nepríjemné mravčenia a ja som sa automaticky odtiahla.

 

„Prepáčte, nechcela som vás vydesiť, ale jeden pán by bol rád, ak by ste mu robili spoločnosť,“ oznámila mi milo letuška.

„Ktorý?“ spýtala som sa neochotne.

„Ten v modrej košeli,“ ukázala na muža, ktorý mohol mať cez 25 rokov. Mal ulízané blond vlasy a modré oči. Bol to presne ten typ sladkého muža, ktorý som ja neznášala.

„Povedzte, že pozvanie odmietam.“

 

Po nejakej chvíli sa na mojom ramene ocitla ďalšia ruka. Podvedome som sa odtiahla prv, ako som sa na dotyčného pozrela. Moje tušenie bolo správne, bol to muž a k tomu ešte ten, ktorý túžil po mojej spoločnosti.

„Želáte si?“ spýtala som sa s jemnou iróniou.

„Vlastne áno. Nechcela by ste si sadnúť ku mne?“

„Mám svoje miesto a to je priamo tu.“

„A čo keby...“

„Nemám záujem,“ odvetila som a tým som považovala náš rozhovor za ukončený. Avšak on sa stále k odchodu nemal a to mi bránilo otočiť sa v smere letu a ignorovať ho.

„Ale vy ma nemôžete odmiet...“

„Môžem.“

„Prečo...“

„Ak si si nevšimol, tak moja sestra sa s tebou rozprávať nechce. Odíď, kým ťa k tomu prinútim,“ vstal Jasper a s nebezpečným výrazom išiel naproti nezvanému hosťovi.

„Ako by si...“ nedokončil, pretože Jasperova ruka ho buchla do hrudi a odhodila o dva metre naspäť. Celá rodina sme na neho zborovo kríkli – všetci, čo to videli zhíkli -, ale on si s tým hlavu nerobil.

 

A sme tu. Práve sme prešli do mesta hrôzy. Kto by si pomyslel, že práve v meste, kde zanedlho bude sviatok vyhnania upírov z mesta, žije priamo kráľovská rodina. Jeden z upírov Arovej gardy zaznamenal náš príchod a z tieňa nás pozoroval, ako parkujeme a prichádzame k hradu. Ani nebolo treba sa nejako chrániť pred slnkom, to bolo totiž schované za hrubou vrstvou oblakov, vlastne ako každú zimu.

 

„Prišli sme na Arove pozvanie,“ prehovoril Carlisle a upír sa bez jediného slova pohol, aby nás zaviedol do hradu bočnou chodbou. Kráčala som hneď za Carlislom a Esme. Keď som sa otočila, všimla som si, ako si moji súrodenci čosi šeptajú. Trochu som spomalila, aby som ich počula, ale už Alice hovorila nahlas a mne bolo jasné, že zmenili tému. Viac som sa tým radšej nezaoberala, ak nechcú, aby som to vedela...

 

Upír nás viedol po hrade, prešli sme okolo miestnosti s nápisom Jedáleň a pokračovali sme ďalej na recepciu, kde sedel jediný ľudský obyvateľ hradu. Gianna sedela na svojom mieste a prehrabovala sa v kope papierov, ktorú mala na stole. Keď si všimla, že prichádzame, priateľsky – avšak nie veľmi úprimne – sa usmiala a privítala na hrade.

„Aro vás už očakáva,“ oznámil k nám o chvíľu upír, ktorý sa celkom nečakane vynoril spoza veľkých dverí.

Alice a Rose si stále čosi šeptali a zdalo sa, že o tom vedia všetci členovia rodiny okrem mňa.

Prvý na vyzvanie upíra reagoval Carlisle, vedľa ktorého kráčala Esme, a za ním sme išli my, deti.

Vstúpili sme do sálu, kde dominovali tri obrovské a prekrásne vyrezávané tróny.

„Konečne sa opäť stretávame, priatelia,“ privítal nás Aro.

„Po tak dlhom čase, nevedel som sa dočkať, kedy sa stretneme. Carlisle. Ani nevieš, ako si mi na hrade chýbal,“ pokračoval nechutne sladkým hlasom a ja som vďaka svojej schopnosti vedela, že to, čo vraví, nie je úplne pravda.

***

 

Kapitola 24. - Zhrnutie - Kapitola 26



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 25. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!