Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 24. Kapitola

05.02.2010 (20:45) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1996×

Cítil som, ako Bella stuhla.

„Čo sa deje?“ chcel som vedieť, no odpovede som sa nedočkal.

„Bella? Bella!“ snažil som sa ju prebrať a konečne sa mi to aj podarilo. „Deje sa niečo?“

„Nie, čo by sa malo? Nepôjdeme si sadnúť do jedálne?“ spýtala sa ma. Bola zjavne v šoku. Neprišli sme odtiaľ teraz?

„Ehm, vonku je konečne teplejšie a neprší. Bella, celá sa klepeš. Tak ale keď mi to nechceš povedať, nevadí, idem pozdraviť Jaka a Leah,“ oznámil som jej so smútkom podfarbeným hlasom. Mal som pocit, že sa mi vzďaľuje.

„Nie!“ vykríkla a pri tom ma chytila za ruku. Pozrel som sa do jej anjelskej tváre a hľadal som odpoveď. Nič, absolútne žiadne vysvetlenie som nevidel.

„Vlastne, choď“ zmenila rýchlo názor. Pustila moju ruku a o krok ustúpila. Len som si povzdychol. Kedy sa mi konečne s niečím zdôverí? Budem musieť na všetko prísť sám? Alebo mi snáď neverí? Pritiahol som si Bell k sebe a moje ruky, ktoré ju objímali, ju zároveň aj hladili po chrbte.

Zrazu ma Bell stisla viac než pred tým, bol som šťastný, no celkom nečakane ma pustila a postavila sa predo mňa. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätal.

Nasledujúci rozhovor, prebiehajúci predovšetkým medzi Bellu a Jakeom, som len ticho pozoroval. Rozprávali sa o veciach, o ktorých som nemal ani tušenie, niektoré pasáže boli na mňa priveľmi tiché. Okrem toho bol na mňa rozhovor prirýchli. Ich odpovede boli plné skrytého zmyslu a ja jediný som ho nevidel. Nestíhal som nad ním uvažovať, hneď sa rinula odpoveď na útok alebo aspoň obranu.

Jediné, čo som rozoznával, boli výrazy tváre. Jake bol zjavne podráždený a zároveň sa akosi cítil nad vecou. Moja láska mala zrejme strach – aj keď znela sebaisto a chladne -, občas ho dala najavo viac, ale nemyslím si, že si toho boli vedomí aj oni. Áno, isto sa bála, nejaké informácie ju očividne zarazili i poľakali. Avšak, občas to bola ona, ktorá povedala niečo prekvapujúce. Leah sa po celý čas na Bellu mračila, akoby ju tým chcela odtiaľto vymazať... teda, znie to hlúpo, ale zdalo sa mi, že Bell mala pravdu, asi skutočne žiarlila. Už len kvôli tomu som ju nemal rád. Leah. Akoby sa malo stať čosi zlé a ona to podporovala. Každopádne, nemal som z nej dobrý pocit.

Z ničoho nič sa tu vynorila aj Alice.

„Niekto tu chcel pomoc?“ pýtala sa a všetkých si pokojne prezerala. Vždy sa tvárila tak optimisticky, nemohol som tomu veriť.

„Ďakujem, asi vieš, aká som z tvojich slov šťastná, ale nič to nerieši... Nebude sa ti to páčiť, ale máme sa zastaviť v Taliansku... Nikdy som nechápala, prečo sa ich môj brat tak bojí. Nielen to, neznáša ich presne ako ty,“ pokračovala a ja som bol zmätenejší ako doteraz. To bola asi to, čo som cítil. Čo sa tak nenávratne blížilo. Všetko sa komplikovalo a teraz bol na ňu najlepší čas. Zmena. Bude ale pozitívna? Ja pevne dúfam, že áno.

„Dohovorili sme. Edward, poď so mnou. Prosím,“ oslovil ma Jacob a ja som zaváhal.  

„Bella. Môžem ísť alebo...“ spýtal som sa jej opatrne. Bolo nad slnko jasnejšie, že ich nemala rada; nechcel som si ju ešte viac znepriateliť.

„Nechápem, prečo sa jej pýtaš. Nemá ti čo rozkazovať!“ zakričala na mňa Leah. A ona mi porúčať môže? Nie! A ja som sa Bell len pýtal...

„Teba sa nikto nič nepýtal, tak by si mohla byť chvíľu ticho,“ vrátil som jej a snažil sa ju ignorovať, nech opäť nevybuchnem.

Bell sa mi otočila v náručí. Kedy som ju vlastne chytil? Ách, jasne, raz sa zapotácala zreteľnejšie, už som neodolal potrebe ju utešiť, keďže som ju nemohol chrániť.

„Má pravdu, nemusím ti schvaľovať každý krok, ktorý urobíš. Len buď opatrný,“ šepla mi a nežne sa na mňa usmiala. Môj anjel – pomyslel som si. Strážca môjho osobného šťastia. Alebo zhmotnené šťastie, ako sa to vezme.

„Počkáš tu na mňa?“ uisťoval som sa.

„Nepohnem sa ani o piaď,“ zasmiala sa. Pobozkal som ju na čelo a išiel som sa Jacobom.

„Nepovedal som ti náhodou, aby si sa od nej držal ďalej?“ vysypal na mňa podráždene len čo sme boli pri jeho aute.

„Kto ti dovolil ma poúčať!“ hneval som sa. Dnes som bol podráždený. Celé táto situácia sa mi nepáčila. Nevedel som, čo sa deje, ani o čo sa jedná.

„Nehnevaj sa, ale viem o nej viac ako ty.“

„Nie tak celkom. Vlastne nie, vôbec nič o nej nevieš. Pokiaľ si o nej myslíš stále to isté, tak ju vôbec nepoznáš. Možno že vieš viac o upíroch ale o nej nie.“

„Akoby to nebolo to isté,“ pretočil oči. Dlho bolo ticho, pozerali sme si navzájom do očí a snažili sme sa uhádnuť, na čo ten druhý myslí.

„Ak si chcel len toto, tak pôjdem,“ oznámil som mu a keď nič nedodal, otočil som sa a išiel za Bellou.

Spoločne sme potom nastúpili do auta – to sa k nám pridal aj zvyšok jej rodiny – a odviezli ma domov. Celú cestu som ju pozoroval. A bol som nervózny. Niečo sa deje, stalo alebo stane, tým som si bol istý.

Rosalie, ktorá šoférovala, zastavila pred mojim domom a ja som rýchlo vystúpil. Ani sme sa nerozlúčili, jej rodina sa ponáhľala.

So zvesenou hlavou som išiel do domu. Nevedel som, čo mám robiť, čítať som nedokázal – moje myšlienky lietali na míle ďaleko od knihy v mojich rukách – tak som sa rozhodol, že si skúsim uvariť večeru...

Nakoniec všetko dobre dopadlo, vajíčka boli len trochu prihorené, skoro to nebolo cítiť, jesť sa to dalo a keď som to osolil, chutilo to nad moje očakávania dobre.

A čas letel... skutočne sa nezastavil pred ničím. Pred piatimi minútami som si ľahol do postele a už zvoní budík! Je to možné? A prečo sa mi chveje žalúdok? Ach, toľko otázok hneď z rána.

Ale to nebolo to najhoršie. V škole som celý deň sledoval Bellin neprítomný výraz. Vedela to, bolo to tak. Tá nepekná tvár prichádza. Prečo aj nie? Príliš dlho bolo všetko rovnaké. Neviete kto? Predsa stále tá zmena! Niekto by jej mal zakázať, aby sa mi ukazovala na oči.

Pokrútil som hlavou a snažil sa sústrediť aspoň chvíľu na dianie okolo seba. Aby ste boli v obraze, práve sedím v školskej jedálni a vyčítam Bell niečo, s čím aj ja sám mám dnes problém.

„Bella, ty vôbec nevnímaš.“

„Prepáč, neviem sa sústrediť. Musím ti niečo povedať,“ povedala a tvárila sa vážne. Bude koniec?

„Dobre, ale až doma, áno?“ Ďalšia otázka? Koľko ich dnes bude? Všetko je príliš zmätené, aby to všetko nebol len sen.

„Ale najprv odveziem domov teba, potom súrodencov a až potom prídem,“ rozplánovala zvyšok dňa. Nezostalo mi nič iné, ako súhlasiť.

Bella ma na po skončení vyučovania odviezla domov, presne tak, ako sľubovala. Len čo som vstúpil do domu, zacítil som prekrásnu vôňu pizze. Možno by som jej už mal mať plné zuby, ale je to jediné jedlo, ktoré mám teraz k dispozícii. Rýchlo som vošiel do kuchine a uvidel som tú životodárnu krabicu, pri ktorej stál lístok od otca.

Edward, dnes prídem neskoro domov, tak ti to chcem nejako vynahradiť.

Edward

Vstal som a s celou krabicou som zamieril k sebe do izby. Sadol som si na posteľ a popri jedení som rozmýšľal, kedy príde Bell. Musím uznať, že ma nenechala čakať dlho. Počul som, ako jej auto zastalo na ulici. Tak veľmi som ju túžil vidieť a zároveň som z nášho stretnutia nemal dobrý pocit; nemal som vôľu vstať a ísť jej otvoriť.

Aj toto vyriešila za mňa. Skôr, ako som si stihol uvedomiť, čo sa deje, okno do mojej izby sa otvorilo a Bella skočila dnu. Ostal som prekvapene sedieť na posteli. S očami uprenými na ňu som všetky veci spratal preč zo svojho dosahu a potom som všetku svoju pozornosť upriamil na svojho anjela.

Nikdy sa takto neprestala ovládať, čo sa stalo?

„Edward, odchádzame,“ ozval sa hlas, ktorý bol príliš chladný na to, aby patril niekomu s tak krehkým vzhľadom.

***

Kapitola 23. -  Zhrnutie - Kapitola 25.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 24. Kapitola: