Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 16. Kapitola

31.12.2009 (18:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1891×

Otvoril som dvere a zbadal som tú, ktorú by som najradšej nikdy netratil z očí. Bella mala na sebe dlhý čierny plášť a čierne nohavice. Plášť mala rozopnutý, takže som videl, že pod ním má fialovú mikinu. Bola krásna, tak ako vždy. Ja si na tú myšlienku asi nikdy nezvyknem.

Počkal som, kým sa vyzliekla a potom sme išli do obývačky. Počas týchto dvoch týždňov sa takýto scenár opakoval často. Nie, že by som si sťažoval, práve naopak, bol som šťastný, že tu je so mnou. Musím však priznať, že neviem, prečo sem dobrovoľne chodí, ale ako som vravel, nesťažujem sa.

Posadila sa do svojho kresla – sedí tam vždy a tak je to automaticky jej kreslo. Ja som si sadol na gauč a potom sme sa pustili do dokončovania nášho projektu. Nevedel som, ako dlho sme pracovali, ale pomali ma začali štípať oči. Občas som zamrkal, ale nepomáhala to. Prerušili sme našu činnosť len keď odišla na toaletu, ale mi pripomenula, že je dôležité piť. Bolo zvláštne, že upíry potrebujú a záchod, ale nevadilo mi to.

Oči ma už dosť pálili ale horšie to bolo s hlavou, začala ma bolieť. Vtedy som si spomenul, že mi doktor Cullen predpísal. Vravel, že keď nastúpim do školy, zabudnem sa šetriť. Vidí snáď do budúcnosti? Asi nie.

„Počkala by si chvíľu? Vezmem si niečo z hora a hneď som tu,“ spýtal som sa slušne a vstal som. V duchu dom rozmýšľal, kam som tie lieky mohol dať. Či som ich dal medzi ostatné lieky, alebo sú v mojom šuplíku, to som nevedel. Rozhodol som sa potrieť sa vo svojej izbe, no maslom smolu. Našiel som ich medzi ostatnými liekmi, ktoré máme v spálni v komode.

Vzal som si jeden a išiel som dolu. Zamieril som do kuchyne, kde som si napustil vodu do pohára a zapil som liek.

Potom som išiel za Bellou.

„Tak...“ začal som, no nedokončil, pretože som si všimol, že Bella leží schúlená na tej malej sedačke so zavretými očami. Bola nádherná, vyzerala tak pokojne a bezbranne, až som si ani nedokázal predstaviť, že je skutočne upír. Chvíľu som sa na ňu okúzlene pozeral, no potom som sa otočil a vzal som do ruky deku, ktorú som potom cez ňu prehodil.

Otočil som sa pre vankúš a opatrne som sa dotkol jej líca. Nereagovala, preto som jej jemne naddvihol hlavu a vsunul pod ňu vankúš. Ešte chvíľu som sa na ňu pozeral, no potom som sa vrátil k našej práci.

Som rád, že spí, aj tak toho urobila viac, ako ja. Nie je fér, že ja som nič nerobil a ona to cez svoj voľný čas dokončovala.

Rozdelil som si papiere podľa toho, akej fázy sa týkali a začal k nim radiť obrázky. Nemal som ich poruke, ale pamätal som si ich a tak som ceruzkou napísal, čo by na tom obrázku malo byť.

Až po chvíli som si uvedomil, že sa usmievam, ale to bolo vtedy, keď som vycítil jej pohľad. Otočil som sa na ňu a videl som, ako sa na mňa nechápavo pozerá.

„Zobudil som ťa?“ opýtal som sa. Nechcel som ju zobudiť – pokiaľ teda môžu upíry spať – bola krásna, keď tak ležala.

Záporne pokrútila hlavou. Bez rozmýšľania som sa postavil a prešiel som k nej, čupol som si, aby sme mali oči na rovnakej úrovni, no dával som si pozor, aby som nebol príliš blízko.

„Pokojne ešte spi, ja to dokončím, aj tak si väčšinu urobila ty,“ dostal som zo seba. Bolo ťažké hovoriť a byť pri nej blízko zároveň.

Pozorne skúmala moju tvár, až jej pohľad zablúdil na deku, ktorou som ju prikryl. Nechcel som, aby si myslela, že som tým myslel niečo zlé – aj keď mňa nič nenapadlo, ale kto vie, čo si pomyslí ona?

Vyskočil som a urobil od nej niekoľko krokov preč.

„Len som nechcel aby ti bola zima. Nič som neurobil, vážne,“ vysvetľoval som jej.

Z ničoho nič sa posadila a hneď nato postavila. Vyzeralo to, že chce odísť a pocítil som bodnutie viny. Nechcel som si to teraz u nej pokaziť. Sakra!

Ale nestihol som sa jej ani len ospravedlniť, urobila ku mne dva rýchle kroky a potom ma objala. Nemohol som tomu uveriť. Ak je toto len sen, tak sa asi zabijem.

Možno je to len prelud. Zdvihol som ruky a slabo ju objal. Mal som na to hneď dva dôvody – ak by to bol prelud, tak by som bol veľmi nerád, keby mi zmizol. Ale ak je skutočná, čo je veľmi pravdepodobné a zároveň nereálne, tak jej chcem dať priestor k úniku.

Prešla nejaká doba, a ona sa stále nehýbala, skúsil som zosilniť stisk, no stále nič. Počkal som chvíľu, no keď som videl, že je v poriadku, ešte viac som si ju k sebe pritlačil. Sklonil som hlavu a vdýchol jej vôňu. Bola jemná, ale výrazná a taká omamná. Určite to nebola vôňa pracieho prostriedku. Ak mal takú vôňu každý upír, tak na ňu zaručene lákali svoje obete.

Dlho sme tak stáli, bez pohnutia. Cítil som jej pokojné dýchania na svojej hrudi. Bol som taký šťastný, že by som sa s ňou najradšej točil, ale asi by som si mal zanechať nejakú tú dôstojnosť.

Pomaly zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa. Na tvári mala šťastný úsmev. Môj úsmev sa preto prehĺbil a ja som si až teraz uvedomil, že som sa usmieval.

Jej oči boli šťastné a spokojné. Odkedy som ju spoznal som ich chcel vidieť a teraz ich konečne mám pred sebou. Dokonca, bola bližšie než som si kedy prestavoval.

A potom zrazu, z ničoho nič mi poďakovala. Bol som zmetený, no vysvetlila mi, že to je za moju trpezlivosť. Dva týždne, čo to bolo a ešte k tomu kôli anjelovi. To ja jej som sa musel poďakovať.

Lenže ona nevedela, za čo jej ďakujem. Chcela, aby som jej to povedal, ale nevedel som ako. Hanbil som sa a zároveň sa bál jej reakcie.

„No, za to, že si tu a ... so mnou a“ koktal som a za to som sa hanbil ešte viacej. Potom ma napadlo, že sa jej spýtam, či ma má rada, ale to mi prišlo zbabelé, preto som sa priznal.

„Mám ťa rád.“

Chcel som sa jej pri tom pozerať do očí, ale vážne som to nedokázal. Bál som sa, tak som radšej sklonil hlavu a pre istotu som aj povolil zovretie.

Pamätal som si na to, čo mi vravela Angela, ale ja som jej veľmi neveril. Teraz sa dozviem, čo je pravda.

Zacítil som studenú dlaň na svojom líci. Vedel som, čo chce aby som urobil a tak som jej vyhovel a pozrel som sa na ňu.

„Aj ja teba, ale...“

Povedala to? Skutočne? Nie je to len moja fantázia?

Ale chce čas. Ach, takú maličkosť, dám jej ho koľko len bude chcieť.

Potom sme sa posadili, no sadol som si ďalej. Predsa len hneď nemusí byt stále pri mne tak blízko. Asi nezdieľala môj názor, pretože sa posunula za mnou a nenechala si to rozhovoriť.

Neviem, či som bol rád, že chce byť pri mne, alebo som si mal stáť za tým, že ma vydržať.

Skončilo to tak, že sa ku mne natlačila a položila si hlavu na moje rameno. Viac som už proti nej nebojoval. Čo som mal robiť? Pritiahol som si ju teda k sebe a vychutnával si ten pocit.

„Nerozumel som tomu, čo si povedala. Čo ti stačí? A ako to, že len pri mne zmizol ten strach?“

„No, vravela som, že mi vôbec nevadí, že sa ostatných budem straniť stále rovnako. A je to preto, že tebe verím,“ povedala úprimne a jemne sa pri tom usmiala. Zdalo sa, že to bola podvedomá reakcia na nejakú myšlienku.

„Ďakujem.“

„To ja som ti vďačná,“ šepla mi naspäť.

Po chvíli navrhla, aby sme začali s tou prácou. Súhlasil som, tiež som to už chcel mať spravené, ale rozmýšľal som, či by ku mne prišla aj keby sme mali tej projekt už hotový.

Jednu ruku som mal omotanú okolo jej ramien a s druhou ma mi ešte stále hrala.

Úplne to rozptyľovalo moju pozornosť. Prečítal som nadpis našej práce, no môj mozog to nedokázal spracovať a tak som ju čítal znovu a znovu až kým mi nepraskli nervy.

„Nemôžem sa sústrediť!“ skríkol som na ňu, no nezľakla sa, práve naopak, začala sa smiať.

„Potvora,“ zamrmlal som, no zároveň som dúfal, že to bude počuť.

„Ja?“ spýtala sa naoko urazene s rukami v bok.

„Samozrejme, že nie ty, láska,“ zasmial som sa a pritiahol som si ju k sebe. Potom mi moja veta v hlave zaznela opäť. Povedal som to úplne bez rozmyslu a preto som povedal aj to, čo som nemal.

Ona si mojej náhlej neistoty všimla a rýpala do mňa tak dlho, až kým som jej to nepovedal.

„Ja len, to oslovenie, nepremýšľal som...“ videl som, ako sa zamyslela, no zdalo sa, že ju to potešilo. Len tak sme ležali, ja som sa hral s jej dlhými vlasmi a ona sa hrala s mojou rukou, skrátka obrázok pohody.

„Dnes už asi nič neurobíme,“ poznamenala po chvíli.

„Prepáč,“ ospravedlnil som sa, ale mňa to pobavilo. Vysvetlila som mu, že mi na tom vôbec nezáleží a že to večer kludne dokončím.

„Neprídeš zajtra? Dokončíme to spolu,“ navrhol.

„Vážne si myslíš, že spolu niečo urobíme?“ zasmiala som sa a tento krát sa smial so mnou.

„To neviem,“ priznal, „ale bol by som rád, keby si prišla. Bude to také isté ako dnes? Myslím tým, bude to zajtra také ako dnes, alebo také ako to bolo predtým?“

„Neboj sa, už je to preč. Aspoň kým sme v tomto štádiu, ak chápeš. Ale už pôjdem.“

Stala a ja som išiel tesne za mnou. Vchodové dvere sa právo otvárali a vstúpil môj otec. Bella slušne pozdravila a od odzdravil, no keď jej podal ruku, odskočila od neho a pozerala sa všade inde, len nie na neho. Pri tom drmolila niečo o tom, že máme pekný dom.

Neviem, či jej na to niekto niekedy skočila, ale nás rozhodne nie. Otec mal také prípady, ako ona a hneď spoznal jej čudné správanie.

„Kto?“

„Prepáčte, ale nerozumiem vašej otázke,“ odvetila pohotovo. Z tónu, akým to povedala mi bolo jasné, že vie presne, o čo sa jedná. Nie som si však istý, či to postrehol aj otec, ale rozhodol sa jej to upresniť.

„Videl som už prípady, ako si ty. Len mi povedz kto a kedy a ja to vybavím.“

Ach, neznášam, ak domov ťahá prácu a Bella sa už tvári viac ako vydesene. Mal by som zakročiť, ale nevie, či sa mám do toho miešať.

„Ďakujem, ale nepotrebujem pomoc. Som v poriadku,“ povedala akosi chladnejšie a odmerane. Asi pochopila, že nás – hlavne môjho otca – neoklamala a tak sa rozhodla prestať hrať hru na nevinnú.

Otec to však nenechal tak, neviem, prečo to urobil – zrejme jej chcel dokázať, že nie je tak v poriadku ako to osebe tvrdí – ale rýchlo sa k nej priblížil. Ona však uskočila ku sme. Bol tom tesne za ňou a bol som si istý, že to vie aj ona. Ale to jej zrejme nevadilo, potešil som sa, ale zároveň som sa na svojho otca nahneval. Všetci vieme, že ju niečo trápi, nemusí jej to vyhadzovať na oči.

„Tati, mohol by si nás nechať osamote, prosím? Bella už bola na ceste domov.“

Samozrejme, že nás nakoniec nechal osamote.

„Prepáč mi to,“ ospravedlnil som sa jej miesto otca. Mohol som zakročiť skôr, ale nevedel som...

„To nič, ďakujem,“ odvetila, akoby sa nič nestalo a začala sa obúvať. Potom som jej pomohol s kabátom. Nad tým sa pousmiala takým zvláštnym úsmevom, akoby na niečo spomínala. Chcel som sa jej opýtať, na čo myslela, ale odolal som.

Stáli sme oproti sebe a pozerali si do očí. Mala tie najkrajšie oči na svete. Také zlaté – nezvyčajne sfarbené – no aj napriek tomu boli nádherné. Teraz sa v nich zrkadlilo toľké šťastie, že som len ťažko odolával, aby som ju pobozkal, aspoň na čelo, líce...

Nie, radšej to nechám na inokedy. Dnes sa toho stalo už dosť. Jedine možno...

„Môžem?“ spýtal som sa. Bol to tak krásny pocit, keď som ju držal v náručí. Ona sa na mňa usmiala a sama ma objala. Omotal som jej ruky okolo chrbta. Zacítil som tú jej prekrásnu vôňu. Takú omamnú, jemnú a pritom výraznú. Neodolal som a zaboril so nos do jej vlasov.

„Príď čo najskôr prosím, budeš mi chýbať,“ zašeptal som jej keď som ju konečne pustil a vyprevadil von. Sledoval som, ako naštartovala a tesne predtým, než sa auto pohlo, sa na mňa usmiala.

„To dievča ťa úplne dostalo,“ ozval sa otec z kuchyne len čo som zavrel dvere.

„Nehovor,“ zamrmlal som a išiel za ním. Vedel som, že má po ruke plno otázok a preto som si sadol na stoličku tak, aby sme na seba videli.

„Som prekvapený, že jej nevadí, keď si pri nej blízko ty,“ povedal zamyslene. Vedel som, že ho celý čas trápilo práce toto.

„Sledoval si nás,“ hádal som.

„Bol som zvedavý,“ mykol ramenami a venoval sa jedlu. Niežeby varil, on len rozdeľoval pizzu, ktorú doniesol. Zvláštne, že som to necítil, ale pri Bellinej vôni je táto menej výrazná. Ale vôňa jedla mi nahrnie sliny do úst a neviem sa dočkať, kedy mi otec jednu krabicu podá.

Ako na zavolanie! – pomyslel som si keď sa otočil a s úsmevom mi podával jednu krabicu. Sadol si oproti mne a v tichosti sme jedli – výsluch príde až potom.

Vstal som sa vyhodil obe krabice. Potom sme zamierili do obývačky a posadili sme sa.

„Čo ste robili celý deň?“

„Dokončovali sme ten projekt, už sme na konci, našťastie, trvalo nám to skoro dva týždne. Keby to robila sama, tak by to mala asi za dva dni hotové,“ odpovedal som.

„A prečo to teda nerobila sama?“

„Lebo to bola aj moja známka a trvala na tom, že keď už to nemôžem robiť sám – teda, na začiatku som nemohol, to vieš, dcéra doktora – tak mi s tým pomáhala...“

„Mne je to úplne jasné. Len som rád, že si si konečne niekoho našiel. S mamou sme sa o teba vážne báli. Mysleli sme si...no, ty asi vieš, na čo sme mysleli... “

Áno, vedel som to.

„To vám teda ďakujem.“

Nahnevane som sa postavil a odišiel som do svojej izby.

***

Kapitola 15. - Zhrnutie - Kapitola 17. 

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 16. Kapitola: