Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 17. Kapitola

01.01.2010 (17:45) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2046×

Prvé, čo som si všimla, keď som prišla domov, bol nezvyčajný nával veselia. Rýchlo som zaparkovala svojho miláčika do garáže a utekala som zistiť, čo sa stalo. Vtrhla som do obývačky a naskytol sa mi pohľad na veľmi podarenú scénu.

Emmet ležal na zemi v strede obývačky a nekontrolovateľne sa smial. Rose na neho zlostne kričala, „to nie je smiešne!“ a pri tom ho mlátila vankúšom. Jasper sa z posledných síl držal konca gauča a snažil sa od smiechu nespadnúť na zem. Pri ňom stála Esme a niečo mu vysvetľovala. Nepočúvala som čo hovorí, zaujímalo ma len, na čom sa tak zabávajú.

„Edwardovi rodičia si doteraz mysleli, že je gay!“ skríkol Emmet medzi dvoma záchvatmi smiechu. No to je teda vážne vtipné! No tak asi nemal dievča, to je toho!

„Prepáč, ale vidieť, ako sa mu jeho otec priznáva...“ snažil sa mi to vysvetli Jasper.

„Čo už s vami. Idem do izby,“ oznámila som im. Možno to znelo urozene, ale v podstate som bola šťastná. Nestávalo sa často, že niekto taký pekný a milý, ako je Edward, ešte nemal dievča.

„Mimochodom, ahojte,“ usmiala som sa a už som letela hore schodmi. Sadla som si na gauč a otvorila som si svoj obľúbený román – Na veternej hôrke. Čítala som ho už niekoľko krát a vďaka upírskej pamäti ho viem takmer naspamäť. Ale len takmer. Dnes večer by som mohl stihnúť aj nejakú inú knihu, napríklad Quo vadis?. Alebo si namiesto toho zájdem na lov – napadlo ma.

Tento nápad sa mi páčil najviac a tak som odložila knihu a zašla som si na rýchli lov.

Vrátila som sa domou až nadránom. Jasper sedel v mojej izbe a zamyslene si obzeral moje knihy. Keď si všimol, že už som sa vrátila, tak sa ku mne otočil.

„Niečo sa deje,“ povedala som pokojne. Cítila som jeho nervozitu. To nebolo zlé znamenie, ale potom som zacítila aj strach.

„Čo sa deje?“ skríkla som znepokojene.

Jasper sa chvíľu nehýbal, no potom sa začal smiať. A už mi to je jasné.

„Stávka?“ už ma hneval tento monológ!

„Emmett mi neveril, že som taký dobrý herec.“

„Ale ten strach bol skutočný. Čo si si predstavoval?“

„Neviem si predstaviť, že vás stratím. Myslím rodinu a tak,“ odpovedal Jasper. Len som sa na neho usmiala.

„Esme ti posiela oblečenie,“ oznámil akoby mimochodom, no uprostred pohybu stuhol a zadíval sa do prázdna. Mal víziu. Muselo to byť veľmi príjemné videnie, pretože bol omámený a zaľúbený? Tak na to sa ho musím spýtať!

Vízia skončila a on sa prebral. Stále mal však na tvári ten okúzlený výraz.

Ani som sa ho nestihla spýtať, čo videl, hneď sa mu pred očami premietla ďalšia ukážka budúcnosti.

Len čo skončila, začal vysvetľovať.

„Navštívia nás Denalíjci. Všetci. Prídu za nami v stredu do školy a nenechajú sa od toho odradiť ani telefonátom. Proste len chcú zapôsobiť na miestnych. Teda, aby som bol presnejší, na miestne dievčatá. Veď vieš, oni sa v tom vyžívajú.“

Podvodník! Zamračila som sa na neho a čakala som. Vedela som rovnako ako on, že mi niečo zatajil a tak som zaryto mlčala.

„No tak ja už pôjdem,“ vytratil sa a nechal ma tam nazúrene stáť.

Do školy sme prišli v rekordnom čase. Emmet zistil, že po včerajšom záchvate si to u Rose poriadne pokazil. Niekedy mám pocit, že Rosalie je moja mama a že sa o mňa stará viac ako Esme – ak je to teda možné.

Jasper vtrhol so mojej izby a rýchlo spustil, „Edward nebude vedieť, ako s má k tebe správať, preto bude robiť všetko tak, ako predtým.“

Len čo to dopovedal, tak zase zmizol. No veď počkaj! Ja viem o čo ti ide! A rad sa to dozviem!

Zastavili sme pred školou a ja som vystúpila z auta. Hneď vedľa nás bolo zaparkované Edwardovo auto. Edward akurát vystúpil z auta a zamieril ku mne.

„Ahoj,“ pozdravil ma neisto.

„Ahoj,“ odpovedala som mu veselo a objala som ho. Neviem, čo som tým chcela dokázať, ale možno som chcela ukázať sama sebe, že sa od nedele nič nezmenilo. Alebo som chcela ukázať všetkým na parkovisku, ktorí teraz doslova zírali našim smerom, že on je môj – alebo aj naopak.

Objatie mi, samozrejme – hneď opätoval. Cítila som ten údiv celej školy a celkom sa mi to aj páčilo. Možno by som ich mala prekvapiť častejšie, aspoň budú mať o čom hovoriť a nerozoberať stále to isté – čiže nás, prečo sa s nikým nerozprávame.

Potom ma Edward objal okolo pása a spoločne sme sa vydali na ďalšiu hodinu. Cítila som, aký je šťastný a ja som na tom bola rovnako.

Celý deň sme boli spolu. Ak sme náhodou nemali hodinu spolu, tak ma na moju hodinu odprevadil a potom išiel na tú svoju. Po hodine ma čakal pri východe a cyklus sa zase opakoval. A tak to bolo od dnešného dňa stále.

Lenže v stredu som bola úplne napätá. Cestou do školy som sa od Jaspera snažila dozvedieť niečo viac o ich návšteve, ale on mi nič viac povedať nechcel.

„Nemal som ti povedať ani to, že prídu. Už tak sa budú na mňa hnevať,“ a to bolo to jediné, čo mi povedal. Bola som z neho zúfala. Prečo mi to robí?

„Jasper! Len pomysli na to, čo by robili, keby ma videli s Edwardom. Mysli trochu. Vieš, čo by mu spravili? A nám? Kto by uveril, že nič nevie? Jedine Aro by to mohol vedieť ale do Volttery v žiadnom prípade nepôjde!“ rozčuľovala som sa. Emmett sa na tom veľmi dobre zabával, no Rose bola rovnako napätá ako ja. Predtým jej nevadilo, že mi to Jasper nechce povedať, ale teraz si uvedomila, čo všetko sa môže stať, ak niekto zistí, že sa rozprávame s človekom. Že ho k sebe pustíme tak blízko.

Predtým som bola naivná. Je jasné, že mu nikto z mojej rodiny neublíži. Lenže ani na chvíľu som nepomyslela na iných upírov. Na kráľovskú rodinu. Skôr či neskôr nás niečo rozdelí, tým som si bola istý. Možno to bude až jeho smrť, ale raz sa to stane.

Prvé dve hodiny v škole som bola doslova ako na tŕni. Edward to cítil tiež. Najprv sa ma pýtal, čo sa deje, no keď pochopil, že mu to nepoviem, snažil sa ma rozptýliť. Celkom mu to išlo. Jeho spoločnosť ma upokojovala a jeho hlas bol tiež veľmi príjemný.

Koniec vyučovania. Takže buď prídu teraz, alebo si zo mňa robil Jasper srandu.

Vyšli sme s Edwardom s budovy. Zastavila som a otočila som sa k nemu čelo tak, že som sa postavila pred neho.

„Edward, mal by si ísť domov,“ povedala som a sama sebe som začala nadávať, že som nedokázala potlačiť vo svojom ten strach, ktorý som cítila.

„Bella, povieš mi konečne, čo sa deje? Inak nikam nejdem,“ hneval sa na mňa, no aj tak nekričal.

Sklopila som pohľad a neochotne som mu odpovedala.

„Prídu naši známi a nechcem, aby o tebe vedeli. To je skutočne to posledné, po čom túžim.“

„Nerozumiem prečo.“

„Patríme do úplne rozdielneho sveta. Moja rodina je ku mne zhovievavá, podporuje ma. Lenže nie všetci naši známi sú taký. Niektorý by mohli mať problémy. Nevysvetľuj si to zle. Mám ťa skutočne rada a nikoho iného nemám. Je to len v tom, že žijeme príliš rozdielny život.“

„Stále tomu veľmi nerozumiem, v čom je taký rozdielny?“

„Edward, nemyslím si, že teraz je vhodná doba...“ nestihla som dokončiť. Počula som, ako nejaké auto zastavilo a z neho vystúpili traja upíry a jedna upírka. Ich pachy som poznala, boli to naši priatelia z Denaly, ktorých som poznala cez päťdesiat rokov. Tú ženu som však nepoznala.

Zavrela som oči. Takmer som cítila, ako sa mi strachom stiahol žalúdok. Len takmer – bola som predsa len už nejakú tú dobu upír.

„Prepáč,“ zašeptala som, kým ešte boli ďaleko a nemohli ma počuť.

„Tak sa maj,“ pozdravila som ho neutrálnym hlasom – pri ktorom sa moja fráza priania pekného dňa stala vrcholne neúprimná. Na päte som sa otočila a zamierila som k nim s úsmevom na tvári. Sama som vedela, že ten úsmev vyzerá veľmi nervózne no dúfala som, že si to nevšimnú.

„Ahoj!“ kričal na mňa už z diaľky Mathew. Bolo mi veľmi ľúto, že ho musím stále odmietať, ale ich štýl života mi nesedel. Potrebovala som čas a navyše, ja som k nemu nič necítila. Vlastne ani on ku mne nie, bol to len povrchný cit, ktorý mu však aj tak stál za tú snahu. Smutne som si povzdychla, keď som zacítila jeho nádej. Stále sa bude snažiť.

Potom to budem musieť Edwardovi vysvetliť, ale aby som mu vôbec neklamala, musela by som povedať pravdu. Takže sa asi radšej zameriam na vzťahy a menej budem poukazovať na to, že by nebolo dobré, ak by sa o nás dozvedel niekto iný, ako je moja rodina.

„Ahojte, no to je prekvapenie!“ zdravila som ich a len ťažko som zvládla udržať radostný tón.

„Ako sa ti darí?“ pýtal sa ma hnedovlasý upír ostrihaní na ježka.

„Ďakujem za opýtanie, Dany, ale stále rovnako.“ Daniela som z nich mala najradšej. Svojim správaním mi pripomínal Jaspera – bol rovnako trpezlivý voči mne ako on. V tom som si všimla, že on drží za pás tú neznámu upírku. Mala kratšie ryšavé vlasy a milý úsmev na perách.

Všimol so môj pohľad a tak nás rýchlo predstavil. Volala sa Cathrine. Potriasli sme si rukou, no v tom ma niečo koplo. Rýchlo som ruku stiahla.

„Prepáč, ešte to neviem ovládať,“ ospravedlňovala sa mi úprimne.

„Pri kontakte s jej pokožkou každý dostane elektrický šok. Je ešte mladá a tak to ešte nevie veľmi ovládať,“ vysvetlil mi Dany.

„Učí ju to, aby s ňou mohol konečne spať bez toho, aby bol stále pod prúdom,“ smial sa mu Arthur. Catherine zahanbene sklopila pohľad a snažila sa tváriť, že neexistuje. No jasne, keby Arthur nebol deň bez nejakej ženy, niekto by si mohol myslieť, že je chorý. To som mu aj povedala, čím som si zaslúžila vďačný pohľad od Cathrine a Danyho, zato nazúrený pohľad od zvyšných dvoch upírov.

Prečo na mňa hneval aj ten druhý? Lebo o ňom to platilo snáď dvojnásobne.

„Cathrine...“ začala som.

„Cate, preboha, alebo Cath, Celé meno znie formálne,“ zasmiala sa.

„Fajn, Cath, ja som Bella, len som sa chcela spýtať, ako dlho si upírom.“

„Päť rokov, ale svoju schopnosť som objavila až neskôr. Nežila som totiž odjakživa s ostatnými upírmi, asi po mesiaci ma jeden upír našiel, ale nepredstavil sa mi. Dva týždne so mnou cestoval, ale potom ma opustil. Vysvetlil mi, že sa mám snažiť, aby ma nikto nevidel pri niečom neprirodzenom. Čiže pri love, mám byť pomalá ako človek a bla bla bla. Veď vieš, čo mám na mysli. Potom som putovala ďalej na sever sama, až som prišla so Denaly a narazila som na...“ vetu nedokončila, ale každý pochopil jej zamilovaný pohľad, ktorý venovala Danymu. Cítila som z ich vzťahu rovnakú silu a pevnosť, ako U Calisla a Esme, čo Rose a Emmetta. Z toho som vyvodila, že si našli osudovú lásku.

„Prečo ťa opustil?“ napadlo ma.

„No,“ neisto sa pozrela na Daniela. Ten očividne nechápal jej výraz.

„On mi povedal, že len ma odvedie zo svojho územia a potom ma nechá na pokoj. Lenže potom so mnou zostal dlhšia a ja som až o niekoľko dní neskôr pochopila prečo. Páčila som sa mu, ale tiež mu vadilo, že sa mi nepáči loviť ľudí. Keď som na to prišla, tak som mu utiekla a on ma potom našťastie nehľadal.“

„To si mi nepovedala,“ vyčítal jej Dany.

„Nepýtal si sa,“ odpovedala nevinne, no potom sa jej výraz zmenil na prosebný.

„Že sa na mňa nehneváš?“ pýtala sa ho. Pritiahol si ju k sebe a pobozkal so vlasov. Dáva si pozor, aby sa nedotkol je pokožky, napadlo ma.

„Mohla si to povedať,“ prehlásil, no už bez hnevu.

„Tak teraz už vieš úplne všetko,“ prehlásila a šťastne sa na mňa pozrela.

„Ďakujem,“ ďakovala mi.

„Nič som neurobila, ale navrhujem, aby sme sa presunuli k nám domov.“

„A môžeme ísť aj my? Taktne ste nás vylúčili z konverzácie,“ ozval sa Arthur.

„Kde máš súrodencov?“ pýtal sa Dany.

„Práve im skončila hodina,“ odvetila som.

Len čo som to dopovedala, zacítila som svojich súrodencov, ako sa blížia k nám. Všetci šťastný, no Rose aj ustaraná.

Zvyšok dňa, čo sme prežili s denalijskými bol super, ale desilo ma, že plánujú ostať dlhšie. Našťastie nemôžu ísť s nami do školy.

Strašne sa bojím o Edwarda a hneď z niekoľkých dôvodov. Ten najhlavnejší je jasný – kôli tomu, čím som ja a moji priatelia. Ten ďalší je trochu iný, bojím sa Edwardovej reakcie. Dúfam, že mi verí a že sa na mňa nehnevá, ale oni to jednoducho nemôžu vedieť.

A ďalší, veľmi závažný dôvod na obavy je ten, že mi Jasper práve oznámil – pošeptal tak, aby to nik iný nepočul -, že mu práve zmizla Edwardova budúcnosť.

***

Kapitola 16. - Zhrnutie - Kapitola 18.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 17. Kapitola: