Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 13. Kapitola

26.12.2009 (16:15) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1861×

Nasledujúci týždeň som začala Edwarda navštevovať každú druhý deň, aby sme mohli robiť ten projekt. Bol skutočne veľmi milý, no prišlo mi zvláštne, že ani raz mi neponúkol nič piť, ani jesť. Mohol by to vedieť? Iste že nie! Potom by zo sna nevravel, že chce, aby som ostala.

Avšak okrem toho bol dokonale zdvorilý. Nikdy sa ma nespýtal na nič o mne. Trochu som zapochybovala, či o moju spoločnosť stojí, ale jeho pocity boli jasné. Tesne predtým, ako som zazvonila, bola jeho nálada skutočne strašná. Bol znudený, otrávený a smutný. Len čo však otvoril a uvidel ma, všetka táto zlá nálada sa rozpŕchla a bol len šťastný, spokojný a trochu aj nesvoj. Áno, vždy, keď som sa usmiala tak zneistel a tváril sa... no proste akoby bol oslnený.

Počas celého týždňa som si užívala jeho prítomnosť. Bol tak iný, ako ostatní ľudia, čítala som sa s ním báječne. Pri ňom žiadny strach neexistoval, cítila som sa konečne voľne, ľahko. Akoby som pri ňom mohla čokoľvek urobiť. Nezáležalo by ma tom, že som upír, že mám nejakú minulosť. Bola by som len ja a on – len prítomnosť. Krásna to predstava, ale nechcem riskovať.

„Už to je v poriadku,“ vravel mi Jasper v pondelok ráno počas cesty do školy. Šepkal tak, aby som ho počula len ja.

„Si pripravená a on ti tiež nič neurobí.“

„Ale nejde len o mňa. Ani sa veľmi nepoznáme. A ešte k tomu mu chcem dať šancu, aby nemusel žiť so mnou. Možnože keď počkám, tak bude chcieť byť s niekým iným,“ odpovedala som.

„Nie, a ty to vieš. Skús sa teraz rozhodnúť, že s ním nestráviš už ani chvíľu – teda okrem školy samozrejme. Mysli na to, že ho začneš ignorovať.“

Snažila som sa o to, myslela som na svoj život bez neho. Bolo to prekvapivo veľmi ťažké.

„Ach,“ vzdychol nakoniec a ja som sa na neho pozrela.

„Nikoho iného by si nenašiel, len by sa trápil – rovnako ako ty – a snažil by sa prísť na to, prečo pre teba nie je dosť dobrý.“

Prečo nie je dosť dobrý? To ja nie som – som tvor, ktorý prahne po krvi – netvor.

„A keby som k nemu naďalej tak chodila – na ten projekt myslím?“

„Nakoniec by ste boli spolu. Neviem ešte presne kedy, nie si rozhodnutá, ale do budúceho mesiaca budete spolu určite, nech sa rozhodneš akokoľvek.“ Fajn, to znie celkom dobre, ale bude šťastný? A vydrží nám to?

„Áno bude a pokiaľ to ty neukončíš, tak áno.“ Ja som sa niečo spýtala? Veštica jedna, niekedy to je horšie, ako keby mi nieto čítal myšlienky.

„Zistí, čo sme? Bude nás to nejako ohrozovať?“ pýtala som sa ďalej.

„Neviem, nič nevidím. A ohrozovať nás to nijako nebude.“

Dobre teda, potom by to skutočne nemuselo dopadnúť zle. Ak ma má rád. Som zvedavá, ako sa bude správať ku mne v škole. Povie niekomu o tom, že som u neho bola? Tipujem že nie.

Jasper sa usmial, no jasne, vie, na čo myslím. Ale s ním sa nestavím – aj keď som chvíľu váhala – ale on vždy vyhrá a to nie je fér.

„Ahoj,“ usmial sa na mňa nesmelo Edward, keď som vystupovala zo svojho auta. Parkovali sme hneď vedľa neho. Bolo ešte veľa voľných miest, ale Rose je už taká, chcela mi dať príležitosť.

„Ahoj,“ opätovala som mu úsmev a jeho srdce podskočilo.

„Prvú hodinu máme spoločnú,“ povedala som a snažila sa nevnímať nedôležité rozhovory. „On sa s ňou rozpráva?“ „Čo na ňom vidí? Ja by som... “ „Nerozumiem, ako to dokázal, keď ho omrzí, mohol by mi poradiť...“ skoro som začala vrčať, no ďalšia myšlienka ma schladila a ukázala mi, že ľudia sú aj dobrý. „Páni, žeby sa jej konečne niekto páčil, vyzerala byť dlho smutná. A on odkedy prišiel nemyslí na nič iné len na ňu. Síce o nej veľmi nehovorí, ale stále sa na ňu pozerá,“ Práve túto vetu šeptal Ben Angele. Boli to tí najlepší ľudia na tejto škole. Obaja boli milí a hlavne ohľaduplný a chápavý. Ak by som bola človek, tak s nimi by som si chcela rozumieť.

„Ehm...“ zrejme nerozumel, kam som tým mierila. Jemne sčervenal a srdce sa mu rozbúchalo. Alebo žeby pochopil?

„Môžem ťa odprevadiť?“ šepol nakoniec neisto. Akoby si nepýtal len povolenie, ale aj sa uisťoval, že práve k tomuto som mierila.

Stále som nemohla uveriť že sa ma to skutočne spýtal.

„Budem rada,“ znovu som sa usmiala a vykročila som smerom ku škole. Moji súrodenci išli vedľa mňa, no Emmet podal ruku Edwardovi a začal poskakovať. Edward ho zmätene pozoroval. V tom Emmet začal aj spievať.

„Ty a já, my dvaja, prechádzame sa.“

Celá rodina sme sa zasmiali – aj zvyšok parkoviska. Teraz som však bola Emmetovi za jeho reakciu vďačná. Napätie medzi nami by sa dalo krájať. Zrejme to robil ten zmätok, nedôvera. K tomu tá neistota a hlúpa hanblivosť.

Edward si zamračene premeriaval Emmeta a snažil sa dostať svoju roku z jeho zovretia. Čo však zmôže proti šibnutému upírovi.

V tom som zachytila Edwardov bezmocný pohľad. Chápavo som mu kývla a otočila sa na Rose. Samozrejme, že pochopila, čo som chcela.

„Máš zaracha na týždeň,“ oznámila Emmovi nekompromisným hlasom. Ten sa zdesene pozrel na Rosalie a keď videl, že nežartovala, rýchlo Edwarda pustil a chytil za ruku Rose.

„To mi neurobíš, že nie?“ snažil sa na ňu hodiť psie oči.

Edward nás z diaľky nechápavo pozoroval. Prišla som k nemu bližšie. A pošepkala som mu tak, aby to nemohli počuť ostatný ľudia, súrodenci to však počuli viac, ako dobre.

„Rose mu práve zakázala týždeň vstúpiť do jej spálne...“

Chvíľu na mňa nechápavo pozeral, no potom sa trochu sčervenal a sklopil oči. Nerozumela som tomu.

„Nezabudla si mu povedať nejaké detaily?“ sykla na mňa hnevlivo Rose a keby bola človek, sčervenala by ako Edward.

„Nazdar!“ lúčil sa so mnou a s Edwardom Emmet. Detinsky som mu zakývala a potom som vošla do triedy. Nereagovala som na pohľady, ktoré ma hypnotizovane pozorovali. Cítila som z niektorých dievčat a chlapcov až spaľujúcu nenávisť – ku mne aj k Edwardovi. Je pravda, že ho nevystavujem nebezpečenstvu, ale odtrhávam ho od ostatných ľudí.

Sadla som si na miesto a vytiahla knihy.

„Prepáč,“ šepla som mu.

„Za čo?“

„Kôli mne ťa nemajú radi.“

„Ako to vieš?“

„Ty to snáď nevidíš?“ spýtala som sa prekvapene.

„Vidím, že mi závidia. Ale prečo sa mi za to ospravedlňuješ.“

„Neznášajú ťa kôli tomu, že sa so mnou bavíš.“

„To nemôžeš vedieť,“ šepol mi naspäť a pokrútil hlavou.

„Ale môžem,“ usmiala som sa na neho, „viem to a mrzí ma to,“ kôli tebe.

„Nevadí, neospravedlňuj sa,“ odvetil s pokrčenými ramenami. Skutočne u na tom nezáležalo. Len som si povzdychla. Týždeň zrazu ubiehal rýchlejšie, už som ho počas neho síce nenavštevovala – pretože by sa mal šetriť a to, že chodí do školy je skutočne pre jeho hlavu záťaž – ale aj tak som bola skoro stále s ním. Na obede som sedela so svojou rodinou, ale inak, napríklad na spoločnej hodine, sme sa rozprávali. Bola som šťastná, pretože aj jeho tešilo, že na neho hovorím. To som síce nechápala, ale začula som jeden jeho rozhovor s Benom.

„Tak čo? Chodíte spolu?“ spýtal sa s úprimnou zvedavosťou Ben.

„Nie, tak to nie je. Sme kamaráti...možno,“ odpovedal neisto Edward.

„Ale no tak, veď vidím, že ste sále spolu,“ nedal sa odbiť.

„Ben, keby niečo, tak ti to poviem, neboj sa. Ale teraz ti nemám čo povedať.“

„No tak to som zvedavý, či mi to povieš.“

„Budeš prvý, ktorý sa to dozvie. Aj keď pochybujem, že sa niečo zmení.“

Alebo ešte jeden. Ten nebol taký príjemný a priateľský, ako ten s Benom.

„Takže spolu chodíte?“ ozval sa nahnevaný hlas Jessici.

„Nie, nechodíme.“

„Klameš, veď vás vidím, ako ste stále spolu!“

„To predsa ešte nič neznamená!“ nahneval sa aj Edward.

„Všetkým je jasné, že spolu chodíte, nehraj divadielko,“ zapojil sa do debaty Mike.

„Nechodíme, sme najviac kamaráti.“

„Takže si s ňou môžem začať ja? Veď vieš, len tak na rýchlo,“ spýtal sa Mike s nechutne nabitím hlasom. Neviem, či to znamenalo to, čo so myslím, ale Edwarda to popudilo rovnako ako mňa.

„To rozhodne nemôžeš, tiahni za svojimi husičkami!“

„Ja som vedel, že ty ju chceš.“

„Nikdy som netvrdil opak, ale rozhodne ju nechcem tak ako ty!“

Jedným slovom, ak to, čo Edward hovorí je totožné s tým, čo si myslí, tak je jednoducho úžasný.

Týždeň ubehol ako voda, nič sa nezmenilo a predsa sa zmenilo veľa. Bola som si istá, že ho mám rada rovnako, ako on mňa. Nevedela som síce, či sa zajtra niečo zmení, ale už nikdy ho nedokážem ignorovať. Je nad moje sily vzdať sa jeho prítomnosti. A ja už viem, prečo to je.

Som po love a sedím pred oknom s výhľadom na les a hory. Presne pred týždňom som išla k nemu domou po prvý raz. Vtedy som sa bála, ale teraz nie. Bola som len šťastná, verila som mu.

„Už choď, inak na teba bude čakať,“ vyrušil ma z myšlienok Jasper. Kývnutím hlavy som samu poďakovala, potom som vstala a začala som sa obliekať. Tesne predtým opustil moju izbu s tichým prianím. „Nemáš sa čoho báť, rob to, čo chceš.“

Vedela som, že je to odkaz na nejakú víziu, takže som nemohla presne povedať, k čomu táto veta patrila.

***

Kapitola 12. - Zhrnutie - Kapitola 14.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 13. Kapitola: