Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 14. Kapitola

28.12.2009 (14:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1850×

Celý týždeň ubehol v poriadku. Hneď v prvý deň sa so mnou bavila rovnako, ako u nás doma. obohacovala rozhovory svojich súrodencov o poznámky, vďaka ktorým som pochopil, o čo sa jednalo. Za niektoré dodatky sa na ňu súrodenci nahnevali, ale nie na dlho. Veď kto by sa mohol hnevať na anjela?

S Benom a Angelou som si rozumel asi najviac z ročníka a tak som s nimi trávil väčšinu času. Ben bol zvedavý, ale zato veľmi úprimný rovnako ako jeho priateľka.

„Neotoč sa, ale díva sa na teba,“ šepla mi Angela v stredu na obede. Bol to prvý týždeň po prepustení z domáceho väzenia a zvládol som vyhnúť sa Mikovi a jeho partii. Tomu sa hovorí úspech.

„Kto?“ spýtal som sa hlúpo.

„Ktoré dievča sa na teba môže pozerať bez toho, aby si jej nechcel odtrhnúť hlavu?“ odpovedala mi otázkou. Bella!

„Isabella?“ spýtal som sa pre istotu.

„Áno. Myslím si, že ťa má rada,“ prezradila mi.

„Nemyslím si, sme len kamaráti,“ možno ani to nie.

„Teraz určite áno, ale pri tomto to rozhodne neostane,“ usmiala sa na mňa a potom mrkla.

„Vieš, ja jej skutočne rozumiem, prečo si spomedzi všetkých tých chlapcov vybrala teba.“

Prekvapene som zdvihol jedno obočie. Zasmiala sa, no vysvetlila mi to.

„Keby si videl, ako sa všetci k nej hrnuli len čo ju zbadali. Nebolo na škole chlapca, ktorý by ju nepozval na rande aj niekoľko krát...“

„Hej!“ prerušil Angelinu odpoveď Ben.

„Tak dobre, jedine Ben taký nebol. Síce tomu nerozumiem, ale nechajme to tak. Vieš, všetci tu bývajú od narodenia a tak sa poznáme. Chodili sme spolu aj na základnú školu. Keď prišla ona s jej rodinou, boli to pre nás cudzinci, no aj tak by sme ich medzi seba prijali, ak by chceli. Ale oni neboli k nám ostatným milí ani v prvý deň. Všetkých od seba odháňali. Hlavne Bella. Nikdy s nikým neprehovorila, pretože vždy sedela sama. Cez prestávku nás jednoducho ignorovala a s profesorom si vybavila, aby s nikým nemusela pracovať. Všetci jej to dovolili, aj tak má výborný prospech – povedali si,“ vysvetľovala, na chvíľu ju prerušil Ben, niečo jej zašeptal do ucha. Ona sa nežne usmiala a potom pokračovala.

„Ale ty, ty si iný. Zaujímaš sa o to, čo chce a dávaš je priestor. Nerobíš tu divadielka – nehráš sa na pána nedostupného – a tiež sa nechvasceš s každou vetou, ktorú ti povedala. Nehovorím, že sa z toho netešíš, len vravím, že o tom nevie celá škola. A tým, že jej nechávaš slobodu tak sama za tebou chce ísť. Myslím, že ti verí viac ako nám ostatným. Nie som si však celkom istá, je ťažké sa v nich vyznať, ale jedno je zreteľné – ty si ju zmenil.“

Pozeral som sa na Angelu a snažil sa všetko vstrebať. Bolo to náročné, predstavil som si podľa jej rozprávania ich správanie. To nepriateľstvo vychádzalo z toho, že sú príliš rozdielny. Ale tiež sa mi zdalo, akoby sa tým snažili Bellu chrániť. Spomenul som si tiež na rozhovor so svojím otcom a vo svojej myšlienke som sa len utvrdil. Veď by sa s ostatnými mohli rozprávať, to len ona nechcela. A jej rodina išla s ňou, podporovali ju, pomáhali jej. Hoci to jej rodina pravdepodobne v skutočnosti nie je, správajú sa tak. Niet divu, že je aj môj otec s nimi spokojný.

Prišiel som domou a unavene som sa zvalil na posteľ. Išla mi hlava rozskočiť z toho hluku v škole. Všetci si šuškajú, čo sa deje medzi mnou a Bellou. Snažím sa to nejako zmazať a Ben s Angelou mi pomáhajú. Lenže, kto sa môže byť proti ľudskej tvrdohlavosti? Ešte k tomu tie Jassicine klebety.

Tŕn! Ozval sa netrpezlivo zvonček na dverách. Až oneskorene som si uvedomil, že som zaspal. Pozrel som sa na hodinky. Bolo pol desiatej. Prehodil som si cez hlavu vankúš a snažil som sato nevnímať. Po chvíli sa zvonček ozval znovu. Len som si povzdychol a išiel otvoriť.

Vo dverách stála vysoká štíhla indiánka s dlhými hnedými vlasmi. Mala hnedé oči a jemne červenkastú pleť. Bola celkom pekná.

„Ahoj,“ pozdravil som ju unavene, „potrebuješ niečo?“

„Áno, prišla som kôli Jacobovi – mám ti niečo odkázať. Je mu ľúto, že si sa to dozvedel a chápe, že ho asi nechceš vidieť, ale aj tak ťa žiada, aby si sa od nej – vraj budeš vedieť od koho – držal ďalej.“

„Ďakujem za odovzdanie odkazu, ale jeho žiadosť neberiem na vedomie,“ povedal som rozospato. Až teraz mi došiel zmysel jej vety. Buď ho citovala, alebo o tom vedela aj ona.

„Aspoň si ich neveď domov,“ pokračovala v prosbe. Zistil som, že som zase zabudol na zdvorilosť, ale teraz mi to bolo jedno.

„Zajtra príde a on s tým nič neurobí,“ povedal som rozhodne.

„Ak má nejaký problém, nech mi to povie osobne. Prečo by som sa s ňou nemal stretávať?“

 „Je nebezpečná!“

„Viac ako vy?“ ospalosť ma práve teraz prešla.

„My nie sme nebezpečný pre ľudí, len pre nich! Ona nie je človek!“ kričala na mňa. My? Takže je v tom aj ona. No paráda. Ďalší nestabilný vlk na obzore.

„Len nestrať kontrolu,“ utnul som ju.

„Ja sa viem ovládať, aj Jake, len si ho poriadne naštval!“

„Fajn, táto hádka nikam nevedie. Ja potrebujem spať aj keď vy možno nie. Ak chceš, tak mu odkáž, že si o mňa nemusí robiť starosti.“

„Ale musíme! Pozývaš si domov nepriateľa a odháňaš spojencov,“ vždy použije množné číslo, lezie mi tým na nervy. Ja hovorím o Jakobovi, nechcem si ani len pomyslieť koľko ich môže byť v celom la Push.

„S vami spojenec nie som a ona ani jej rodina mi neublížia!“

„Si naivný!“

„Nie som. Keby som bol, tak by som ešte stále nevedel pravdu o tom, kto ste vy a kto ona!“

„Ty... to... vieš?“ vydýchla po chvíli prekvapene.

„Áno.“

„A aj tak...“

„Presne tak, ďakujem za odovzdanie odkazu a je mi veľmi ľúto, že som ti nemohol vyhovieť. Dúfam, že z toho nebudeš mať problémy. Ak by si prišla vo vhodnejšiu dobu, bol by som aj zdvorilejší, ale som skutočne unavený a chcel by som sa pripraviť na zajtra.“

„Príde?“ spýtala sa ma opatrne.

„Príde,“ potvrdil som.

„Sama?“

„Budeme tu len ja a ona. Ešte nejaké otázky?“ oboril som sa na ňu. Bol som nepríjemný a celkom ma to aj mrzelo, ale nemohol som si pomôcť. Mne nezáleží na tom, kto je.

„Len jedna. Prečo?“ spýtala sa. Nerozumel som tomu, tak pokračovala.

„Prečo sa jej nebojíš?“

„Pretože mi pomohla a verím jej.“

„Ako ti pomohla?“

„Pri jednej autonehode, keď som išiel od vás, pretože sa Jacob zmenil na vlka priamo pred mojimi očami!“

„Prečo jej veríš?“ Z jednej otázky prečo vzniklo mnoho ďalších. No nevadí.

„Pretože ju mám rád,“ povedal som pokojne. Jej výraz stuhol v prekvapenej maske. Potom začal povoľovať do bolestnej grimasy, oči jej zvlhli a ona sa rozbehla späť ku autu, ktorým prišla. Rýchlo naštartovala a už som len videl, ako auto mizne za zákrutou.

Bolo mi ľúto, že som jej ublížil. Možno sa jej pôjdem niekedy ospravedlniť. Nechcel som jej ublížiť a mala by vedieť, že si má nájsť niekoho lepšieho. U mňa nebude mať šancu nikdy a žiadne dievča. Moje srdce už má Bella.

Išiel som naspäť do postele a rozmýšľal som, kedy asi Bella príde. Predpokladám, že ako vždy okolo obeda, ale asi by som mal byť pripravený už od desiatej.

Zavrel som oči, ale zdalo sa mi, že ich mám stále otvorené. Videl som anjela. Presne toho, ktorý mam má zajtra navštíviť.

***

Kapitola 13. - Zhrnutie - Kapitola 15.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 14. Kapitola: