Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Objímaj ma, zas a zas - 1. kapitola

04.11.2010 (21:15) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2128×

1. kapitola

Asi to vždy vedel každý, že je život až tak ťažký...

Je zvláštne, že keď sa vám začne meniť existencia na život, naozaj pociťujete tú zmenu. Zrazu ako keby začal mať naozaj farby, bol tak veľmi pestrý. Zrazu cítim pocity, city, všetok žiaľ a radosť nie len okolo, ale aj v mojej duši. A vlastne, prečo to všetko? Dôvod bol jednoduchý, začínal sa na B, končil písmenom A a mal jedenásť rokov, ostrý jazyk a krásnu dušu. Isabella, ako som sa konečne, po dlhom čakaní dozvedel.

Tá jedenásť ročná divoška si úplne získala moju pozornosť. Dnes sme sa stretli presne siedmy krát. Každé naše stretnutie bolo náhodné a vždy som bol niekým úplne iným. Ale jedna vec bola na tých stretnutiach taká istá a ja som pomaly začal veriť na osud, pretože vždy, pri našich stretnutiach som mal možnosť Bellu objať, držať ju v náruči, čo i len na pár sekúnd. Raz padala, druhý raz do mňa vrazila... Nevídané okolnosti, pre stretnutie sa.

A dnes? Dnes to nevyzeralo inak. Dnes som bol požiarnikom, liezol som po rebríku a díval sa na Bellu. Na vysokej čerešni sa vynímala s mierne urazeným pohľadom sa na mňa dívala, asi nebola nadšená zo svojho činu. Podľa popisu šla po mačku, ktorú som tu už nevidel a keď bola už skoro na najvyššom konári stromu, ten pod ňou sa zlomil a ona tam ostala visieť. A tak jej matka zavolala ako prvých na pomoc nás, nemajú nikoho iného, žijú len ony dve spolu, samy.

A pravdupovediac, bol som tomu rád. Natiahol som ruku a Isabella mi pomaly vliezla do náruče. Vyzeral som skoro na štyridsať a tvár mi zakrývali husté fúzy, ale ona vyzerala, že som sa jej aj tak ľúbil a hlavne mi dôverovala. Vpadla mi do náruče, nohy zakliesnila po mojich bokoch a ja som chvíľu stál, aby som si vychutnal tú chvíľu, kedy mi zaborila tvár do priehlbinky pri kľúčnej kosti a tíško mi do nej vydýchla, až ma jej dych zašteklil v nozdrách. Pritisla sa ku mne čo najpevnejšie a ja som dúfal, že aj ona cíti vždy, to čo ja. Bola ako droga a mne ostávalo len dúfať, že sa naďalej budeme náhodne stretávať, alebo si to zariadim po svojom, zariadim, aby sme sa stretávali.

Urobil som váhavý krok smerom dolu a potom  pomaly prešiel po rebríku. Priznávam, neskutočne som zdržoval. Keď sme zišli dole, Bella ešte stále na mne visela a tak som ju opatrne objal a prehol sa, aby mohla nohy bezpečne natiahnuť na zem a postaviť sa. Ale nič také sa nestalo, Bella ešte stále ostala zakvačená na mojom tele. Až keď sa ku nám prihnala jej matka, urobila prvý pohyb, ktorý ma nepríjemne prekvapil. Keď si ju jej matka chcela odo mňa zobrať, ešte viac ma objala a mnou prebehol presne ten pocit, ktorý vyjadrila ona svojim telom. Ona nechcela ísť ku nej, bojí sa jej. Škaredo som pohliadol na jej matku, ale nevyzerala ako človek, ktorý by Belle ubližoval a ani Bella nevyzerala, že by jej niekto ubližoval, teda okrem tejto reakcie.

Až po pár slovách, ktoré som jej zašeptal a ktoré zneli nasledovne - Nik ti nebude ubližovať, ja sa o to postarám, dobre? - sa ma pustila, oprela sa mi chrbtom o nohy a otočila sa na svoju matku. A ja som bol naozaj rozhodnutý, že na Bellu dozriem a urobím všetko preto, aby mala čo najkrajší život. Hoci viem, že ona sa nikdy nedozvie o mojej existencii, o cite, ktorý ku nej chovám a o tom, kto som... Lebo by to nebolo správne...

Bella:

Zvuk piesne Mandy, ma dnes naozaj rozčuľoval. Ležala som vo svojej izbe a užívala si chvíle pokoja. Matka nebola doma, šla s nejakou svojou kamarátkou von, kamarátkou, presne takou istou, ako je ona sama. Najradšej by som si tentoraz vymenila naše role a ja na ňu vzhliadala z hora a dávala rozkazy, ktoré by ona, podľa rodinných postavení mala splniť.

Lenže bohužiaľ, v našej rodinnej „hierarchii“ to vyzeral o dosť inak, ako v ostatných rodinách. Dúfať v to, že sa to ešte niekedy zmení, by bolo asi dosť hlúpe... Ťažko som sa posadila na posteli. Potrebovala som ísť ešte do knižnice, vždy som to potrebovala. Vžiť sa do príbehu niekoho iného, prežívať jeho život s ním, plakať a smiať sa s ním. A počúvať ho, načúvať jeho citom, tej básni slov, ktoré používajú autori, aby vás zatiahli do centra príbehu a potom vám občas len tak vyrvali dušu, smrťou vášho hrdinu, alebo nejakej inej osoby, ktorú ste z nepochopiteľných dôvodov chápali a ona, hoci nebola hlavným hrdinom, bola tým hrdinom pre vás.

Vždy mi knihy spievali a volali ma ku seba a ja som ako aj dnes, jednoducho musela ísť. Rýchlo som na seba natiahla svetlé rifle a biele tielko. Vzala čiernu mikinu pod zadok a do ruky niečo, čo malo vyzerať ako kabelka, ale ako matka hovorila, skôr to vyzeralo ako nejaké vrece. Na nohy vyššie tenisky a už mi ostávalo len zamknúť dom. Občas som milovala ten pocit, kedy som z domu odchádzala. Nie sú na neho pekné spomienky a vždy som si predstavovala len jediné...

Že budem sedieť doma na stoličke a dívať sa na matku, ktorá bude ako už dávno nie, raz bez alkoholu. Sedieť len tak na pohovke a dívať sa spoločne s ňou na nejakú jednotvárnu americkú komédiu, čo nás bude mierne rozosmievať. A budeme sa správať ako rodina, pretože vo chvíli, kedy v zámku zarachotia kľúče, vyskočím z pohovky a vrhnem sa do jeho otcovskej náruče, náruče, ktorú som nikdy nepoznala.

Prebudenie bolí, ako vždy. Vyšla som od domu a prešla ku autobusovej zástavke, ktorú sme mali blízko pri dome. Lenže, ešte som ani priamo pri nej nestála, už som bola rozhodnutá, že idem pešo. Dnes bol krásny deň, ako sa na Forks patrí, zamračený, no nie upršaný. Ideálne počasie pre prechádzku. Centrum mesta som mala od domu možno pol hodinu chôdze, podľa toho, aký rýchly som mala krok a dnes som sa nikam neponáhľala. Domov určite nie. Vedela som, ako končili dni, ktoré matka prežila s Corou a netešila som sa, vôbec.

Ďalšiu pol hodinu som prežila vnímaním okolia. Forks ma bude vždy uchvacovať, keďže jeho nespútaná príroda zasahuje aj do mesta, je to naozaj niečo krásne. Občas dych vyrážajúce. Dnešný deň bol v škole neúprosný, takže takýto oddych mi len pomohol. Prechádzala som krátkymi uličkami, aby som sa dostala do centra, až som sa dostala na hlavnú cestu. Semafor zasvietil červenou farbou, takže som mohla rýchlo prebehnúť na druhú stranu. Lenže, nestačila som sa dostať ani do polovice cesty, keď ma niečo prudko zrazilo stranou, až som pristála na zemi. Teda... myslela som si to.

Nebola to zem, ale telo, ktoré bolo tvrdé. Naozaj tvrdé. Pohľadom, od jeho hrudníku, som pokračovala ďalej, až sa moje oči zastavili na jeho tvári. A ako vždy, som cítila to krásne objatie. Milovala som ich, vždy som bola strašné nemehlo a tak som sa veľa krát ocitala v cudzom náručí. Lenže, občas sa stávalo, že niektoré objatia boli o niečo kúzelnejšie, krajšie, magickejšie, ako tie ostatné. Ale nikdy som neprišla na to, prečo.

Z nepochopiteľných dôvodov, som odtrhla svoj pohľad od jeho tváre a zaborila svoju tvár do jeho hrude, aby som sa mohla nechať ním objímať. Občas som mala pocit, že ľudia cítia, že potrebujem objatie a tak ma väčšinou v ňom nechali dlhšie. A toto objatie bolo obzvlášť krásne. Až kým som započula zvláštne hlasy okolo a ešte aj nejaký šepot pri mojom uchu. Zbystrila som svoje otupené zmysli, potrebovala som vedieť, čo sa to deje, čo sa vlastne stalo?

„Je v šoku!“ vykrikoval niekto, až ma zaboleli uši.

„Si v poriadku?“ spytoval sa niekto iný.

„Nemusíš sa báť,“ šepkal mi hlboký zvučný hlas pri uchu, až som sebou mierne trhla, keď som ho započula. Mal ľúbezný akcent, taký, nie úplne americký, nie úplne bytostný, nie úplne z nášho sveta. Ticho som sa zasmiala nad svojim zmýšľaním o hlase cudzinca a pohliadla do jeho tváre. Bol v polosede a držal ma pevne v náruči. To bolo jediné, čo bolo v tejto chvíli dôležité a ešte jeho pery, ktoré sa skoro obtierali o moje ucho, ktoré mu spievali a stále šeptali slová pokoja. Hmm... tak nejako by som si predstavovala nebo.

Lenže hlasné trúbenie neďalekého taxíku ma prebralo zo všetkého otupenia. Zvuky som začala rozoznávať, až som si musela prikryť uši a nechcene som rukou buchla toho človeka do tváre. Okamžite som ich z uší dala zase preč a jeho tvár vzala do svojich dlaní. Prisunula som si ju blízko tej mojej a začala šeptať slová ospravedlnenia.

„To je v poriadku, mne nič nie je,“ odpovedal mierne chraplivým hlasom a tak som sa šťastne pousmiala. Pomohol mi postaviť sa a keď si ostatní ľudia všimli, že som celkom v poriadku, začali sa rozchádzať. Mierne ma pridržiaval o bok, pretože sa mi ešte podlamovali nohy po návale adrenalínu a následného šoku.

„Ďakujem ti, veľmi, veľmi ti ďakujem,“ šepla som smerom do jeho tváre, ktorá sa vyjasnila miernym úsmevom. Ako by som asi vyzerala ja, keby sa tak dokážem usmiať? Bol bledý, ale sedelo mu to. O dosť vyšší ako ja, ale ja som nikdy neoplývala svojou výškou. A jeho vlasy boli takej krásnej farby, až bolo k neuvereniu, že sú to jeho, že si ich nikdy nefarbil.

„Nemáš za čo, som rád, že si v poriadku.“ Ten úsmev, ten nebol fér.

„Ja... keby môžem niečo urobiť, ako vďaku?“ spýtala som sa a potom sa zapýrila. Čo ak mi navrhne nejakú vec, niečo sexuálne? To v živote neurobím! Bola som rozhodnutá, až som zvraštila obočie.

„Môžeš ma ešte raz objať?“ Hľadela som na neho prekvapene, možno som mala aj pootvorené ústa.

„Tak – tak, áno,“ odpovedala som ešte stále prekvapene. Jeho paže sa okolo mňa rozprestreli a jemne si ma vtiahol do náruče. Na toto by som si rýchlo zvykla, pomyslela som si, zatiaľ čo som svoju tvár pritlačila do jeho hrude. Krásne voňal, ale bola mi tá vôňa povedomá. Po chvíli spustil svoje ruky a ja som opustila jeho objatie.

„Ďakujem.“ Jediné čo povedal a potom sa mi stratil za rohom ulice. Nevedela som ani jeho meno, nič. Len to, že existuje. Bolo to snáď prvý raz, čo som zatúžila po niekom, čo mi niekto pomiešal pocity. Nevedela som, či ho mám preklínať, alebo ďakovať. Každopádne som sa otočila a vydala sa do knižnice. Dnes večer budem musieť ešte mnoho vecí zdolať, ale toto kúzelné stretnutie mi zlepšilo náladu aspoň na chvíľu... Na chvíľu.

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Objímaj ma, zas a zas - 1. kapitola: