Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život vo Forks 7. kapitola

11.09.2021 (09:00) • ACullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1580×

7. kapitola

Neviem ako dlho som plakala, ale keď som sa nakoniec vyčerpaná hodila do postele, zaspala som rýchlosťou blesku. Bohužiaľ ráno prišlo príliš skoro a mohla som sa opäť chystať do školy.

Rýchla ranná hygiena a potom hodiť niečo na seba a zvyšok času som venovala prekrytiu môjho nosa. Nebolo to hrozné a ani to tak nebolelo ako včera, no bolo vidieť, že sa mi niečo stalo. Ten čo vymyslel make-up bol génius. Jessica si to odskáče, ak to urobila naschvál.

Nos som síce dokázala zakryť, no uplakané a opuchnuté oči už nie. Včera som spomínala a plakala tak dlho, že som stratila pojem o čase. Zakaždým, keď plačem, dúfam, že je to naposledy. Dúfam, že ráno vstanem a diera v mojej hrudi bude scelená, spomienky vymazané a budem schopná začať novú životnú etapu, no doteraz sa mi to nesplnilo. Vždy vstanem a ten pocit samoty, zrady a straty je horší ako keď som zaspávala. Každým dňom sa cítim čoraz prázdnejšie. Odišla som sama, tu som sama, zaspávam sama a vstávam sama. Nepúšťam k sebe nikoho, aj keď by mi bolo možno lepšie, keby som mala spoločnosť. Odháňam od seba milých ľudí, ktorí stoja o moje priateľstvo, o moju spoločnosť a sama seba trápim spomienkami a premýšľaním čo by bolo, keby bolo.

Do očí sa mi opäť začali tlačiť slzy, ktoré som sa snažila zahnať zúrivým žmurkaním a rozbehla som sa k autu, pretože už bol najvyšší čas vyraziť do školy. Po ceste som si v kuchyni vzala jablko, pozdravila Charlieho, ktorý sa chystal tiež na odchod a vyrazila som do školy.

Na parkovisko ku škole som dorazila celkom rýchlo. Rozhodla som sa počkať v aute a sledovať okolie a hlavne to, kedy dorazí Jessica. Chcela som ju konfrontovať a zistiť, čo má za problém. 

Parkovisko sa pomaly plnilo, medzi prichádzajúcimi študentami boli aj Cullenovci. Alice sa znepokojene pozrela smerom k môjmu autu, potom sa otočila na súrodencov, niečo im povedala a ostali stáť pri autách. Chvíľu po nich konečne dorazila Jessica so svojimi kamoškami. Zhlboka som sa nadýchla a vystúpila som s auta.

„Jessica!“ povedala som značne nahlas, keď som sa k nej blížila. Pozrela sa na mňa, posmešne sa usmiala a otočila sa na svoje kamošky.

„Jessica, hovorím na teba! Buď taká láskavá a venuj mi pozornosť!“ Prišla som až k nim a schmatla ju za ruku, aby sa na mňa otočila.

„Čo chceš? Už si zmenila názor a chceš patriť k nám? Neskoro, drahá, svoju šancu si už prešvihla,“ povedala ironicky.

„Nie! Vôbec netúžim patriť k tvojej bande husičiek. Chcem si s tebou niečo vyjasniť!“ odpovedala som jej tvrdo.

Jej kamarátky otvorili ústa, neschopné slova a Jessice z očí sršali blesky.

„Husičky?! Ako sa opovažuješ nás urážať? Si obyčajná chudera, ktorá tu za pár dní nezapadla a ani nezapadneš! So mnou sa nezahrávaj, lebo uvidíš čoho som schopná!“ štekla po mne.

„Schopná? Myslíš to, ako niekomu schválne trafíš loptou do tváre?“

„Aaa, tak ty sa hneváš, lebo sme ti chceli upraviť tváričku?“ zasmiala sa hlúpo a jej kamarátky ju kopírovali.

„Ešte raz niečo také urobíš, a uvidíš čoho som naopak schopná ja. Nemysli si, že keď som tu nová, nevidím, čo si zač. Dobre som ťa odhadla, také kravy ako ty, tých som na mojej starej škole poznala desiatky. Šíriš len zlo a klebety, a keď ti niekto odporuje, začneš mu robiť zo života peklo. Si falošná a tvoje kamarátky by ťa najradšej utopili v lyžičke vody! Sú s tebou len preto, aby si sa k nim nesprávala ako ku ostatným ľuďom. Ostaneš nakoniec sama, lebo každý pochopí aká si krava!“ štekla som a otočila som sa na odchod. Môj prejav bol zrejme hlasnejší, ako som chcela, lebo celé parkovisko sa pozeralo našim smerom.

Pozrela som sa na Alice a jej rodinu. Ten veľký Emmett sa smial, až sa búchal po stehnách, Rosalie sa tvárila ako vždy, Jasper sa usmieval a Alice mi ukázala vztýčené palce. Edward chýbal, ale čo mňa je po tom?

Cítila som na sebe Jessicin pohľad, vedela som, že toto mi tak ľahko neprejde, ale nenechám ju, aby ma zastrašovala alebo niečo podobné.

„Bella! Bella, počkaj!“ počula som za sebou niečí hlas. Otočila som sa a videla som Alice, ako sa s úsmevom hrnie ku mne.

„Čau Alice,“ pozdravila som ju, keď ku mne prišla.

„Bella, to bolo super. Počulo ťa celé parkovisko. Tej kravy sa každý bojí, nikto sa jej nepostaví. Si odvážna,“ povedala a smiala sa pri tom.

„Ja z nej strach nemám. Takých ako je ona som stretla veľa. A viem, že to celé robí len preto, lebo má strach z okolia. To je celé,“ usmiala som sa na ňu.

„A čo tvoj nos? Nevyzerá to až tak zle.“

„To make-up. Ráno som strávila v kúpeľni viac času ako inokedy, len aby som to zakryla. Ale nebolí to, takže je to v pohode,“ povedala som a vybrala som sa na prvú hodinu. Šla za mnou, to znamenalo, že máme hodinu spolu.

„Alice? Dnes ste tu všetci okrem Edwarda. Je chorý?“ spýtala som sa, ale hneď som to oľutovala pretože Alice zažiarili oči.

„Nie, nie je chorý. Musel ísť niečo vybaviť, ale zajtra by tu už mal byť. Prečo sa pýtaš?“ opýtala sa až veľmi nadšene.

„Alice, nehľadaj v tom žiaden záujem. Len som si všimla, že nebol na parkovisku, to je celé.“

„Aha,“ šepla sklamane. Snažila som sa tváriť nezaujato a dať najavo, že mi na tom nezáleží, no na druhej strane ma mrzelo to, že prešvihol moje divadielko s Jessicou.

„Máme spoločnú hodinu však?“ opýtala som sa, aby som zmenila tému.

„Áno, môžeme sedieť spolu. Vždy sedávam sama, ale tvoju spoločnosť uvítam,“ povedala natešene, na čo som sa len usmiala a prikývla som.

Hneď ako sme vošli, celá trieda zmĺkla a pozerala na mňa. Niektorí obdivne, niektorí šokovanie. Zrejme videli scénu na parkovisku ale to ma nezaujímalo. Alice ma schmatla za ruku a ťahala ma do poslednej lavice, kde sme si sadli.

„Nevšímaj si ich rovnako ako ja,“ spustila a usmiala sa na mňa. Kým nezazvonilo jej ústa sa nezatvorili, vyvolávala vo mne čoraz väčšie a väčšie sympatie a mala som pocit, že ten malý škriatok mi časom prirastie k srdcu.

Keď  po zazvonení vošiel profesor, prestala som nad tým uvažovať a sústredila som sa na jeho výklad. Kútikom oka som spozorovala, že Alice zvláštne stuhla a pozerala sa niekam do prázdna. Štuchla som do nej, ale nič sa nedialo.

„Alice?“ šepla som jej smerom, no nič sa nedialo. Zrazu sa prudko nadýchla a neprítomným pohľadom sa pozrela na mňa.

„Bella,“ šepla a v jej hlase som počula paniku-ň.

„Alice, desíš ma. Si v poriadku?“ opýtala som sa trocha zdesene.

Alice potriasla hlavou a snažila sa o niečo, čo mal byť úsmev.

„Áno, som v poriadku Bella, ale musíš mi niečo sľúbiť,“ povedala záhadne.

„Alice, neviem čo sa práve teraz stalo, ale vydesila si ma. Nemôžem ti nič sľúbiť, pokiaľ mi nepovieš čo sa ti práve stalo!“ povedala som rozhodne.

„Bella...“

„Slečna Swanová a slečna Cullenová! Pokiaľ nie je môj výklad pre Vás dostatočne zaujímavý, môžete si vziať veci a opustiť túto triedu!“ Prerušil ju učiteľ. Zvyšok hodiny sme teda strávili v tichosti, no neustále som ju pozorovala, či sa to divadlo nezopakuje znova.

Keď hodina skončila, pobrala som si veci a vyšla z triedy, kde ma Alice dobehla.

„Dobre, Alice, teraz mi môžeš povedať, čo to malo znamenať!“ Postavila som sa pred ňu rozhodne.

„Vieš, nemôžem ti to povedať, len mi prosím sľúb, že si dáš pozor!“ šepkala naliehavo a zúfalo. Netušila som, čo sa práve stalo, no aj napriek mojím pochybám som prikývla na súhlas.

„Ďakujem!“ zašepkala a objala ma tak pevne, že som stratila dych.

„Alice, dusíš ma,“ šepla som pomedzi dochádzajúci dych.

„Prepáč.“ Odskočila odo mňa, ale vyplašený výraz jej ostal stále. Nerozumela som tomu ale zvyšok dňa som sa snažila na to nemyslieť.

Zlom nastal, keď som pred poslednou hodinou šla na toalety a po odchode som sa na chodbe zrazila s...

Nakoľko som Vás nechala čakať tak dlhú nekreťanskú dobu, dúfam, že to ešte niekto bude čítať a dúfam, že za ten koniec ma nezabijete. :)

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život vo Forks 7. kapitola: