Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 5. kapitola

18.05.2012 (12:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2276×

5. kapitola

Ubehol už týždeň, čo bývam u Charlieho, ale je to akoby som bývala sama. Väčšinou ho nestretávam, len na chvíľu večer, keď mu prihrievam večeru a potom občas ráno, keď ide neskôr do práce. Ale rozprávať sme sa ešte nestihli. Teda skôr on o to nemá záujem. Naša komunikácia spočíva len na pozdrave a to je všetko. Nezaujíma ho ako sa mi darí v škole a či som si našla nejakých priateľov. Trápi ma to, ale som vďačná, že ma u seba nechá bývať. Starám sa mu o domácnosť a snažím sa mu radšej vyhnúť, tak, ako mi radil. Je to lepšie, ako vidieť ten nenávistný pohľad, keď sa mu náhodou pripletiem do cesty.

Ani moje noci sa nezmenili. Stále ma trápi sen s krásnym neznámym. Väčšinou je to ten pôvodný, len občas sa mi prisní aj ten nový. Je to dosť desivé. Ale pomaly ho začínam poznávať. Už v ňom nevidím netvora, ako sa mi to zdalo prvú noc, keď som sa sem nasťahovala. A ani sa mi nezdá divné, že pije krv. Premýšľala som nad tým, čím vlastne je, ale napadla mi len jedna vec. Len jeden tvor saje krv, a to upír. Ale zdá sa mi nelogické, aby taký tvor existoval. Určite to robí len moja fantázia. Neviem, čo to spôsobilo, že sa mi tieto sny pravidelne vracajú, ale som rada, že o tom nikto nevie. Ak by to niekto vedel, ešte by ma poslali do blázinca.

No a v škole, tam sa tiež nič nezmenilo. Všetci spolužiaci sa ma stránia. Vyhýbajú sa mi akoby som mala mor. Jediní, kto sa so mnou baví, sú Cullenovci. Som im za to veľmi vďačná. Robia mi spoločnosť tak často, ako sa len dá. Na hodinách, ktoré máme spoločné, sedia vždy so mnou. Už sa stalo pravidlom, že ma každé ráno vyzdvihujú pred domom a vozím sa s nimi do školy. Postupne ich všetkých spoznávam.

Sú trochu zvláštni. Zdá sa mi divné, že sa stránia všetkých ostatných, ale vždy, keď sa na to niektorého z nich opýtam, nahodí znechutený a pohŕdavý pohľad. Najlepšie ho vie Rosalie, no a potom Jasper. Jediný Emmett je v pohode. Ten si zo všetkých spolužiakov len uťahuje, no tiež je to v medziach. Nikdy sa s nimi nezbližuje. Alice, to je zvláštna osôbka. Je milá a priateľská. Vždy mi pomáha ako sa len dá. Už teraz mi je ako sestra.

Keď som s Cullenovcami, cítim sa ako niekto, kto má priateľov a je potrebný. Aj mi to stále dávajú najavo. Čo neviem pochopiť. Stále nad tým uvažujem, pretože mám pri nich pocit, akoby som bola pre nich ten najdôležitejší človek na svete.

„Už si si našla nejakú prácu?“ spýtal sa ma Charlie ráno pri raňajkách. Znechutene sa po mne pozeral. Na tento jeho pohľad som si pomaly začínala zvykať. Bolo v ňom až príliš nenávisti. Nevedela som, prečo ma tak nemá rád, ale snažila som sa ho pochopiť. Vtrhla som mu do zabehnutého života a začala som sa mu motať pod nohami, takže sa mu nie je čo diviť. Márne som dúfala, že si k sebe nájdeme cestu. Náš vzťah zostal visieť na mŕtvom bode a otec očividne nemal záujem posunúť ho na inú úroveň.

„Ešte nie,“ šepla som porazene. Už som sa síce po niečom obzerala, ale v tomto malom mestečku je problém nájsť si nejakú brigádu.

„Ako to, že si si ešte nič nenašla? Čo si myslíš? Že ťa budem živiť? Na niečom sme sa predsa dohodli!“ vrieskal na mňa a pri tom búšil do stola. Celá som sa začala triasť. Takéhoto som ho nepoznala. Mala som strach, aby tie päste nepoužil na mňa. Čo by som po tom robila?

„Ja... Dnes pôjdem znova a určite si už niečo nájdem,“ hlesla som so strachom. Musím si niečo nájsť, aj keby to malo byť hocičo. Nechcela som otca ešte viac vydráždiť.

„To by som ti radil. Ani mi domov nechoď, keď si nič nenájdeš. Darmožráča tu chovať nebudem. To, že sa staráš o dom, ti osobné výdaje nezaplatí.“

„Ale ja nepotrebujem nič,“ bránila som sa. Naozaj som si nepotrebovala nič kupovať a keby som nie čo potrebovala, mala som svoj tajný fond. O tom som sa však otcovi nezverila. Nechcela som oň náhodou prísť. Predsa len, otca vôbec nepoznám.

„Nepotrebuješ? Dobre, mladá dáma, a čo keď ti poviem, že si budeš platiť nájom?“ vyhŕkol vzápätí.

„Ehm... Nájomné? Ale...“ koktala som.

„Aaa... Už to tu máme. Slečne sa prieči robota, že? Nič také! Pekne si tú prácu nájdi a to čím skôr! Od budúceho týždňa mi pekne začneš platiť a už sa o tom nemienim baviť!“ prehlásil, zdvihol sa od stola a už ho nebolo. Počula som len, ako za sebou zabuchol vchodové dvere. Ten zvuk spôsobil, že ma od ľaku nadhodilo na stoličke.

Sedela som tam ešte  asi päť minút omámená z jeho slov. Až potom som si uvedomila, čo mi vlastne povedal. Veď on ma naozaj berie len ako príťaž. Ako tú guľu na svojich nohách. Pocítila som, ako mi vlhnú líca. Siahla som si na ne. Boli mokré od sĺz, ktoré mi po nich stekali. Krutosť otcových slov mi stále znela v ušiach. A tá nenávisť, ktorá sa mu zrkadlila v tvári, ma bolela. Akoby som mu ja nejako ublížila. Čo ja môžem za to, že som na tomto svete? Z myšlienok ma prebralo zabúchanie na dvere. Vstala som a po ceste na chodbu som si stierala slzy z tváre. Otvorila som a pohliadla na osobu stojacu pred dverami.

„Ahoj.“

„Oh, ahoj, Alice.“ Pozdravila som ju a pozrela som smerom k autu. Opierali sa oň všetci Cullenovci a veselo mi mávali. Pozdrav som im opätovala. „To už je toľko hodín? Prepáč, už aj som hotová.“  Ani som si neuvedomila, ako dlho som vlastne dumala v kuchyni nad otcovými slovami.

„Pokoj, Bella, máš čas. Prišli sme o niečo skôr,“ kričala za mnou do útrob domu, kým ja som vybiehala po schodoch do izby pre tašku. V rýchlosti som ešte pozrela do zrkadla a zhrozila som sa toho, čo som tam uvidela. Celú tvár som mala červenú a opuchnutú od plaču. Rýchlo som vbehla do kúpeľne a snažila som sa zmyť stopy sĺz studenou vodou. No ani potom som nevyzerala lepšie. Smutne som si povzdychla a odkráčala som dolu za Alice. Tá stále stála v otvorených dverách a pozerala smerom von. Po chvíli sa otočila smerom ku mne a smutne na mňa pohliadla.

„Bella, čo sa stalo?“ spýtala sa a pristúpila ku mne. Tvár mi chytila do chladných dlaní a podvihla ju tak, aby na ňu poriadne videla.

„Nič sa nestalo,“ zaklamala som a potiahla nosom. Zasa sa mi začali drať von slzy. Snažila som sa ich potlačiť, no pod Aliciným skúmavým pohľadom to vôbec nešlo.

„Vieš, že mne to môžeš povedať. Sme predsa priateľky.“ Chlácholivo ma pohladila po vlasoch.

„Ach, Alice, je to zložité. Musím si nájsť nejakú prácu a v tomto malom mestečku nič nie je. Dnes ráno sme sa o tom s otcom... ehm, rozprávali. No a keď som mu povedala, že ešte stále nič nemám, tak na mňa nakričal. Ja si potrebujem nutne niečo nájsť,“ vyhŕkla som na ňu svoje terajšie problémy a vymanila som sa z jej objatia. 

„A to je všetko, čo ťa trápi?“ spýtala sa podozrievavo. Nechcela som jej o inom vravieť. Prečo ju zaťažovať tým, že otec odo mňa pýta nájomné a pri tom sa ku mne správa horšie ako k nejakému odpadu. Preto som len prikývla, aby som ju ubezpečila, že iný problém nemám. Alice sa zatvárila podozrievavo, ale nijako to nekomentovala, za čo som jej bola vďačná.

„Dobre. Niečo vymyslím. Po škole ma počkaj. Ak všetko dopadne, ako si to predstavujem, tak máš prácu zaručenú.“ Prekvapene som na ňu hľadela s otvorenými ústami.

„Alice, ale ako? Ja som už prešla celé mestečko a nikde žiadna práca nie je. Nemyslím, že by si ty niečo našla,“ oponovala som jej.

„To už nechaj na mňa. A teraz poď, aby sme neprišli neskoro.“ Zamkla som za nami dvere a vyšli sme spolu k autu Cullenovcov. Všetci ma veselo privítali. Neviem prečo, ale v ich prítomnosti som sa cítila naozaj skvele. Bola som pokojná a akoby som sa nemusela ničoho báť. Dávali mi pocit istoty a cítila som z nich lásku. Tú pravú súrodeneckú, ktorú si už neprejavovali len medzi sebou, ale ňou zahŕňali aj mňa.

V škole ma odprevadili k triede, kde sa so mnou všetci rozlúčili objatím. Všetci až na Emmetta, ktorý mal so mnou túto hodinu spoločnú. Ten ma objal okolo pása a viedol ma do triedy. Posadili sme sa spolu do lavice. Všetky pohľady sa stočili na nás. Bolo mi to nepríjemné, pretože nezostávali len pri pohľadoch, ale očividne si o nás aj niečo pošuškávali. Sklopila som hlavu a dívala som sa na lavicu.

„Je tam niečo zaujímavé?“ spýtal sa pobavene Emmett. Pozrela som naňho. V očiach mu žiarili iskričky.

„Ja len, že ak si tam niečo zaujímavé našla, mohla by si sa podeliť. Tiež by som si to rád obzrel.“ Musela som sa zasmiať Emmettovmu žartu. Vždy ma odviedol od zlých myšlienok. Akoby bol priamo na to stvorený.

„Nie je tam nič. Len sú mi nepríjemné tie ich pohľady. A očividne nezostávajú len pri nich,“ šepla som k nemu.

„To máš pravdu,“ prispôsobil sa mi intenzitou hlasu aj Emmett a pri tom sa naklonil ku mne, aby som dobre počula. „Vravia si o tom, či medzi nami niečo je. Ako medzi mnou a tebou. A či som sa vykašľal na Rosalie.“ Zhrozene som sa naňho dívala.

„Ako si niečo také môžu čo i len pomyslieť?“

„No, mňa sa nepýtaj. Vravím ti len to, čo som započul,“ dodal s úškrnkom.

Nechápala som myslenie týchto ľudí. To už sú naozaj takí slepí, že si nevidia ani na špičku nosa? To nevidia, aká krásna je Rose a ako veľmi ju Emmett miluje? Čo by robil so mnou? Veď sa k nemu absolútne nehodím. Veď mi je ako brat, akoby som k nemu mohla cítiť niečo viac, ako len súrodeneckú lásku? Nechápavo som točila hlavou a pozerala som po spolužiakoch. Všetky tie pohľady, ktoré som zachytila, boli plné pohŕdania. Bola v nich závisť a boli také povrchné. Už chápem všetkých Cullenovcov, že si od nich toľký čas držia odstup. Nikdy by som ani s jedným z týchto ľudí nechcela mať nič spoločné. Hnusili sa mi. A to som bola rada, že neviem, na čo všetko myslia. Muselo to byť odporné.

Uvedomujem si, že kapitolka bola trochu o ničom. Potrebujem však navodiť tú správnu atmosféru. Bella sa musí odcudziť všetkým ľuďom a len v Cullenovcoch vidieť tú pravú rodinu a priateľov. Dúfam, že vás to neodradilo a pozriete sa aj na ďalšiu kapitolu. Už čoskoro nás čaká ďalší sen a zmeny v Bellinom živote, pretože sa začne chystať na... Ale to vám neprezradím. :) 

Ďakujem za komentáre, ktoré ste mi zanechali a verím, že sa nájdu aj pod touto kapitolou. Ak chcete pokračovanie čo najskôr, mal by byť aj dostatočný počet komentov (15). Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 5. kapitola: