Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 19.kapitola

16.01.2010 (14:45) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1400×

" Zmiznem z tvojho života presne tak isto, ako ty z môjho!"

19. Natáčanie

hudba

Jazva ma ešte stále nepríjemne pálila, cítila som jeho dotyk na mne... ale už to nebolo až také hrozné. Lanie ma jemne objal okolo bruška. Kola ležal pri mojich nohách a ja som sa pomaly ukľudňovala. Bolo to také hrozné... ale už tu nie je, ani nechcem aby tu bol, aby sa ku mne približoval, dotýkal sa ma, aby som ho videla. Objala som Lanieho ruky na mojom bruchu a pevne sa na neho pritisla, i keď ma ešte viac pálila jazva. Potrebovala som ho mať teraz pri sebe, tak moc som ho potrebovala. Nechápala som len jednému. Prečo sú poslednou dobou spomienky tak moc silné, živé a bolestivé. Ja... myslela som si, že už som za tým, že už nado mnou nemá noc a nedokáže ma dostať na kolená... mýlila som sa...

Rýchlo som zavrtela hlavou, bolo to smiešne, ako keby sa tým gestom dali vymazať všetky moje spomienky, ako keby sa dal vymazať on a jeho vražedné oči. Pootočila som sa ku Laniemu. Už sme ležali na posteli a on ma ešte stále ukľudňoval. Znovu som sa ku nemu pevne pritisla a obmotala mu ruky okolo krku. Jemne ma hladil po bokoch a bozkával do vlasov.

Bolo to zvláštne... nikdy som si nemyslela, že by som dokázala nájsť niekoho, kto by mi rozumel aj bez slov, kto by sa ma na nič nepýtal, ale dokázal by ma objímať a tým pochopiť. Nikdy som neverila na princov z rozprávok, už ako malé dieťa som bola skeptická a jediný princ, na ktorého som verila, bol Shrek. Nedokonalý, ale pri tom dobrý muž... Ale Kellan? Tie malé chyby, ktoré podtrhujú jeho osobnosť ani nevnímam. Pretože jeho skvelé vlastnosti nad nimi vyhrávajú a sú až príliš výrazné, aby som si všímala nejakých chýb.

„Bojím sa.“

Šepol a ja som sa napäla. Musel sa ma báť, možno sa bojí, že mu niečo urobím, že som nebezpečná a teraz ma opustí, už vidím tie články... Ak ma opustí, tak ja to už nezvládnem. Musí byť strašne vystrašený, ani neviem čo som robila, nevnímala som, možno som mu aj ublížila... Ja si to nikdy neodpustím. Lanie ma chytil pod bradou a tak ma prinútil sa na neho pozrieť, do očí sa mi v tej chvíli už drali slzy... zostanem tu sama.

„Bojím sa... o teba. Bojím sa, že niečo mi ťa vezme... Neviem, čo sa ti stalo, kto ti čo urobil, ale viem, že to muselo byť niečo hrozné. Bojím sa, že ti vezme tvoj krásny úsmev, tvoju veselosť... tvoj smiech. Bojím sa, že mi ťa vezme a už nevráti, že ti niečo urobí a ja práve nebudem pri tebe, že ti zase niekto ublíži. Boh vie, že anjelom sa nesmie ubližovať, tak prečo teda ubližuje tebe?“

Jeho šepot sa rozliehal po mojom tichom byte. Slzy  mi už putovali po tvári a Lanie mi ich jemne stieral, zatiaľ čo hovoril tie krásne slová. Myslela som si, že ma opustí... nenapadlo by ma, že on mi povie niečo takéto... myslela som si, že sa ma chce zbaviť... On tvrdí, že som anjel, to teda neviem, čo je on... Už teraz mu tak mnoho dĺžim. Stával sa pre mňa tak dôležitý ako Alex a mňa to mierne desilo. Bála som sa toho, že ho stratím, jeho už nie, jeho už chcem mať na stálo... a to som si práve uvedomila, ja už bez neho nechcem byť... stal sa súčasťou môjho nezáživného života a okorenil mi ho.

Opatrne som sa po jeho tele posunula na hor, aby som dosiahla jeho pery. Jemne som sa o ne obtrela. Ešte väčšmi som  sa pritiahla a začala ho bozkávať tak ako nikdy. Prahla som po ňom, túžba a strach z jeho straty ma stále viedli vpred. Tlačila som sa na jeho svalnaté telo. Pery som opierala o jeho, nežne láskala a dokonca jemne spodnú peru hrýzla. Cítila som, ako sa jeho telo napínalo, jeho túžba bola taká istá ako moja. Chcela som ho v náruči držať navždy, navždy byť s ním, len s ním. Poriadne som ho objala okolo bruška. Hlavu mi zaboril do ramena a ja som ho jemne bozkávala po brade, sánke, pokračovala na krk a po kľúčnej kosti.

Vrátila som sa ku perám, vášnivo ho pobozkala a zase unavene dopadla na jeho telo. Cítila som jeho pery ešte na mojom holom ramene, ako ma jemne laskali. Po tele mi zase prebehovala triaška. Nedokázala by som mu teraz povedať nie... aj keby ma o hocičo žiada. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi. Prstami som mu jemne behala po tvári, ochutnávala všetky jej zákutia, zhyby, pleť, ktorá bola taká hladká a jemné chĺpky, pretože sa už neholil druhý deň. Jednoducho kúzelný pocit, s nádherným človekom a teraz mi nešlo o vonkajšiu krásu, ale o tú vnútornú, ktorou Lanie priam prekypoval.

hudba

Prichádzal večer. Sedela som na pohovke a pozerala nejakú strelenú komédiu, ktorej som si nezapamätala ani názov. Lanie odbehol do izby, pretože mu zvonil mobil. Sedela som a ďalej sa dívala, sem tam som sa pousmiala, ale inak to nemalo ani hlavy ani päty. Do obývačky vošiel Lanie, jeho krásna tvár sa tento raz mračila niekam do neznáma. Vyzeral, že ani nevníma a ja som nechápala, čo sa deje.

„Lanie?“

„Hmmm?“

Prebudil sa a kukol prekvapene na mňa.

„Stalo sa niečo?“

„Nie... vlastne áno. Musím ísť zajtra dotočiť jednu scénu... že tam proste musím byť.“

„A aký je v tom problém?“

Nevidela som v tom problém, ja sa viem o seba postarať a postarám sa aj o Kolu.

„Ja ťa tu nechcem nechať samú, a ani ťa tu nenechám.“

Podišiel ku mne, posadil sa na pohovku a vzal si ma na kolená.

„Ja to tu zvládnem sama, neboj sa.“

„A nemohla by si ísť so mnou tam? Paparazzi tam nesmú, budú tam iba herci, režisér a ľudia zo štábu.“

Týmto ma zaskočil.

„A ty by si ma tam chcel?“

„To čo je za hlúpu otázku. Meg, ja by som ťa všade chcel.“

Nežne ma pobozkal a ďalej pokračoval.

„Len či tebe to tam nebude vadiť. Ľudia zo štábu sú tiež fajn.“

„Nie, nebude. Som rada tam, kde si ty, a som aj celkom zvedavá, na tvoje herecké výkony.“

Zachichotala som sa potichu.

„Ale ja sa budem hanbiť.“

Smial sa svojím hlbokým, ale božským smiechom. Nikdy som Lanieho nevidela ani zapýriť sa, takže mi to prišlo dosť smiešne.

„O koľkej tam máš byť?“

„Už od deviatej ráno, ale trvá tam hodinu cesta, takže už pred ôsmou budeme musieť ísť.“

„Mne to nerobí problém.“

„Dobre princezná, takže zajtra si zase spravíme výlet.“

„Ale teraz už, treba ísť spať, kráska moja, nech sa vyspíš do ružova.“

„Ako nejaké prasa.“

Zasmiala som sa.

„Ja som sa pokúšal o romantiku! A ty mi to kazíš prasaťom!“

„A ty mi to kazíš ružovou, neznášam ju.“

Smiala som sa a Lanie sa tiež začal smiať.

„Meg, ty nie si žena, ty nemáš rada ružovú?“

„A ty nebodaj máš?“

Podpichla som ho.

„Ale prosím ťa, ja ju milujem.“

Prehovoril ako nejaký pupuš a to už som sa musela smiať na celú izbu.

„No dobre, ty môj pupuš ideme spinuškať.“

Sladko som ho napodobnila a venovala mu bozk na nos. Vyzdvihol si ma do náruče a zaniesol do postele. Spoločne sme si ľahli. Ešte som mu stačila venovať jeden náruživý bozk a už aj som sa prepadla do snov. Ani túto noc našťastie neprišiel. Úplne som si oddýchla, nechcela by som Lanieho zase v noci budiť. Keď som sa zobúdzala, Lanie už pri mne nebol, ale pobehoval po dome iba v teplákoch a balil si veci do tašky. Pousmiala som sa, keď sa už asi tretí raz pozastavil a nad niečím rozmýšľal. Rýchlo sa zvrtol a pozrel sa na mňa, jeho zamračená tvár sa vyjasnila a už aj sa hnal ku mne.

„Dúfam, že som  ťa nezobudil.“

Šepol a jemne ma pobozkal.

„Nie... ale takéto zobúdzanie by som brala aj každý deň.“

„Ako si prajete princezná.“

Šepol a začal ma jemne bozkávať a ja som mu radostne bozky vracala. Potom ma vzal do náruče a odniesol do kúpeľne. Poumývala som sa, upravila, učesala. Znovu som zavolala na Lanieho, odniesol ma do kuchyne, kde na mňa už čakali lákavé raňajky, na toto by som si zvykla. Obaja sme už boli najedení, poobliekaní, pobalení, takže sa mohlo ísť. Lanie zase preparkoval pred dom, nasáčkoval ma do auta, dozadu vozík a potom i on sám si sadol do auta a mohlo sa ísť.

hudba

Cesta bola dlhá, ale s Laniem by som prežila aj 5 rokov cesty, takže mi to absolútne bolo jedno. Zase sme si pospevovali, bavili sa, a vlastne celkovo sme sa správali ako malé deti. Lanie bol skvelý šofér, takže som sa ani nebála, si na hodinu pospať. Pred nami sa objavila veľká tabuľa Forks. Asi po desiatich minútach som zahliadla tú pohromu. Bolo tam tak moc áut, na to aké to vyzeralo byť tiché mesto. Pretlačili sme sa až úplne dopredu a tam na nás čakalo jedno voľné miesto na parkovanie s nápisom LUTZ. Lanie zaparkoval, posadil ma na vozík a odviezol ma niekam pri veľké biele stany.

Bolo tam strašne moc ľudí, ale ja som sa bála iba jedného... respektívne jednej...

„Megieeee!!!“

Ashley bola u mňa už po chvíle a stísala ma vo svojej náruči, až som sa skoro udusila.

„Lanieeee!!!“

Vrhla sa zase na Kellana a aj on vyzeral, že má čo robiť, aby ho neudusila.

„Ahoj Ash.“

Zasalutovali sme obaja a len sa na seba kyslo pousmiali. Ashley zase odbehla a už sme ju len videli, ako  bežala za Charliem a horlivo mu gestikulovala a ukazovala na nás. Charlie nám zamával a ťahal Ashley, niekam preč. Lanie ma pristavil pri prvom stane a poprosil Jacksona, aby ma na chvíľu zamestnal, kým bude preč. Jack sa pri mňa rýchlo postavil a už začal štebotať.

„Už dávno som ho nevidel takého šťastného.“

„Čože?“