Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 16. kapitola

Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 16. kapitolaPísala som, že nestíham... no a tak som sa vys*ala:D trochu na kamarátky a ušla som domov aby som mohla písať a tak po hodinovom vymýšľaní... som stvorila niečo kratšie, ale tak hádam že aj tak sa vám to bude páčiť. Patrí vám moja neuveriteľne veľká vďaka, ktorá sa nedá ani slovami vyjadriť... takže jediné, čo môžem napísať je že ste skvelí, úžasní, perfektní, výborní, tí najlepší a že vám strašne, strašne, strašne moc ďakujem za všetky tie krásne komentáre, ktorými ma zasypávate. Takže venovanie, týmto skvelým ľuďom a všetkým, čo to čítajú:) - Momo94, NeliQ, Dorianna, EdBeJa, Anamie, Lovecullenka, Dark passion, Ronnie, Sony 17, Sissa vampire, Ajka a TayLoORiSsOoCuTeE:) ****************************ĎAKUJEM!!!***************************** vaša Rosie!

" Vtedy si mi veril a ja som verila tebe, tak prečo nie teraz?!"

 

16. Nemusí byť všetko tak zlé, ako sa zdá...

 

hudba

Tma. Tma mi robila spoločníka istú dobu, cítila som okolo seba ľudí, vnímala som ich, že sú tu so mnou, ale boli pre mňa úplne nedosažiteľní. Chcela som sa pohnúť, no nešlo to, chcela som niečo povedať, ale ako keby môj hlas bol zakliesnený niekde hlboko v hrdle a nie a nie vyjsť von. Počula som otravné zvuky, ktoré mi priam pílili uši. V nohách mi behalo nepríjemné mravenčenie a zalieval mi ich chlad. Bolo to tak moc hnusné, odporné... Chcela som sa hýbať, rozprávať, smiať sa a objímať s Laniem... ale nič  z toho mi nebolo dovolené.

V tom, ako keby moje telo precitlo. Ucítila som nával energie, mierne sa napäla ale hlavne poriadne, z plných pľúc sa nadýchla tak, že sa pohlo celé moje telo.

„Už sa preberá.“

Zašeptal niekto. Pootvorila som oči, par krát zažmurkala a striedavo sa dívala na všetky strany. Videla som Lanieho, so zmučeným výrazom v tvári, nejakého asi doktora a potom steny, poličky, podlahu v tej bielej izbe a mne pomaly dochádzala skutočnosť, že som zase v nemocnici, a nie len to. Celkom rýchlo mi došlo čo sa stalo.

„Meg, počujete ma?“

„Áno?“

Prehovorila som roztržito.

„Viete, čo sa stalo?“

Pokračoval ďalej a ignoroval moje pokusy nejako sa zobudiť... vstať... premýšľať... absolútne som ničomu nechápala. Vedela som čo sa stalo, vedela som, že to bolo hrozné, ale následky? Tie som si netrúfala ani tipnúť.

„Ja... áno.“

Odpovede typu „ som debil a viem odpovedať len áno/nie“ sa zo mňa sypali ešte asi pätnásť minút. Vlastne som ani moc nevnímala doktora, až kým nepovedal jednu vetu.

„Čože?“

Skríkla som na neho so slzami bolesti v očiach.

„Je mi to ľúto slečna... Ale nebojte sa, je to len dočasné...“

„Ja sa vám na to vaše dočasné môžem vysrať! Hovoríte to, ako keby ste boli ešte za to vďačný!“

Prskala som na neho horlivo a nechávala slzy aby mi brázdili po tvári.

"Vypadnite! Sakra vypadnite!“

Bola som ako nepríčetná, ale keď ja som tomu nechcela uveriť... Je to dočasné, len dočasné. Opakovala som si ako nejaký magor... dočasné... ale je to! Je! Sakra! Absolútne som nevnímala, že pri mne sedí Kellan. Dopadla som tvrdo na posteľ a pozrela sa na neho. Obočie stiahnuté, tvár strhaná, jamky z jeho čarovného úsmevu mu absolútne nezdobili tvár, pery neprirodzene zvlnené, ako keby zadržiava bolestný výkrik, po lícach stovky sĺz, z ktorých už len ostali slané, mokré stopy a oči, tak moc smutné oči... odrážali obavy, strach, bolesť... tak moc veľa bolesti, až som na chvíľu zalapala po dychu.

Bol tu... pri mne a ja som sa rozhodla toho využiť. Ihneď som sa mu vrhla do náruče. Pevne ma objal a nechal ma, aby som mu vzlykala na rameni. Moje teraz bezvládne nohy mi podložil a tým si ma posadil do náruče.

„Je mi to tak ľúto Meg, tak ľúto... odpusť mi to prosím...“

Šepkal... on je jednoducho blázon. Zhlboka som sa nadýchla a vzhliadla mu do tváre.

„Bože Lanie... ty si nič zlé neurobil... nemám ti čo odpúšťať!“

„Ale urobil Meg! Ty tomu nechápeš?! Keby niet mňa, nebola by si tam, nešla by si tam a teraz by si neležala tu a hlavne by si mohla chodiť!“

V očiach sa mu leskli slzy a ja som sa znovu rozvzlykala. Pevne som si ho pritisla ku telu a nemienila pustiť, môjho Lanieho nie. Tlačila som sa na neho tak moc, plakala som, mierne šklbala zo sebou, keď som sa už nemohla nadýchnuť a až potom mi došiel význam jeho slov. Pokúsila som sa znovu upokojiť a prekvapivo sa mi to asi po desiatich minútach priam vzdychania na Lanieho ramene podarilo.

„Keby niet teba, bola by som už dávno mŕtva! Prosím prestaň tak hovoriť, bolí to...“

Lanie si ma ku sebe ešte bližšie pritisol. Pobozkal ma jemne na kúsok čela, ktorý som nemala obviazaný a jemne ma húpal vo svojej náruči. Bože, zostal mi už len on, tak mi ho prosím neber. Čo najviac som sa ku nemu pritisla. Začala som pravidelne dýchať... už som nevnímala nič iné, len to, že som v jeho náruči a zaspala som.

 

hudba


Ráno bolo otrasné. Tabletky už prestali fungovať a v hlave mi stále hučalo. Najprv som rozmýšľala, či ten včerajšok nemohol byť len sen... ale keď sa mi po dlhom premáhaní nepodarilo pohnúť nohami, vrátila som sa do reality. Slzy ma zase pálili v očiach... no potom prišiel zvrat. Nemám 10, nie som sama, mám Lanieho, je to len dočasné a ja som silná, už nie som tá slabá, tak čo tu fňukám ako barbína nad zlomeným nechtom... Musím sa vzchopiť a to okamžite. V tvári som mala tvrdý výraz a rýchlo som sa posadila. V miestnosti bol len Lanie, ktorý sedel na stoličke a ešte asi spal.

Dvere sa otvorili a v nich sa objavila usmievavá sestrička... nech si ten úsmev niekam vopchá! Pššš...

„Dobre, že ste už hore, zavolám doktora.“

Doktora? A sakra... to, čo som mu včera povedala... za to sa asi budem musieť ospravedlniť. S Kellanom mierne trhlo a po chvíli otvoril tie svoje krásne oči plné zúfalstva. Uprel ich na mňa, no keď som sa na neho pousmiala, ešte viac sa zachmúril. Do izby vošiel doktor, takže raz, dva tri...

„Prepáčte za to moje včerajšie divadlo, bola som mimo... dúfam, že ste to nebrali osobne.“

Rýchlo som  zo seba vysypala a oddýchla si, keď sa usmial.

„To je v poriadku. No, takže ideme k veci. Ste oboznámená so svojim stavom?“

Spýtal sa a ja som v rýchlosti prikývla. Zo včerajška som si všetko pamätala... bohužiaľ.

„Môžeme vás už pustiť dnes, myslím si že váš zdravotný stav ohľadom hlavy je celkom v poriadku, ale iba vtedy vás pustíme, ak pôjdete do domácej opatery.“

„Beriem si ju domov.“

Vyhŕkol Lanie, bez môjho súhlasu, ani len sa na mňa nepozrel.

„Takže, hlavne veľa polohovať, cvičiť, nenamáhať sa moc, pozor na hlavu... iné lieky ako vám predpíšem neužívajte. A nebojte sa... hádam do mesiaca bude všetko v poriadku, som si sto percentne istý, že je to len dočasné a aj kolega mi to sám potvrdil, takže nezúfajte. Dám ešte vášmu priateľovi správu a potom môžete ísť...“

Len som pokývala, že rozumiem. Lanie sa na mňa pousmial a v závese za doktorom odišiel. Vzala som si nohavice  a pokúšala sa do nich nasúkať... také potupné... ani nohavice si nedokážem dať. Nakoniec som to vzdala a aspoň si obliekla tričko. Sedela som ticho na posteli, prikrytá perinou a nohy nechávala len tak visieť cez okraj postele. Asi po 15nástich minútach prišiel Lanie. Zhlboka som sa nadýchla a povedala mu moju prosbu.

„Lanie, ja... prosím, pomôžeš mi z nohavicami?“

Lanie sa pousmial a pristúpil ku mojim nohám. Absolútne som necítila, kedy mi ich nadvihol, žiadny pohyb, ktorý s nimi robil. Vyhupol si ma do náruče a ja som si ich vytiahla nad zadok a zapla.

„Ďakujem.“

Šepla som. Lanie mi prešiel dlaňou po tvári. Zase ten krásny pocit, ktorý som potrebovala.

„Neboj sa, spoločne to zvládneme, dobre?“

Pozeral sa mi do očí a ja som mu skutočne verila. Jemne si ma vzal do náruče, ja som vzala správu a vyšli sme von z izby. Bolo tam tak moc veľa reportérov, zatiaľ sa rozprávali s doktorom, asi to bol Lanieho nápad, ako ich na chvíľu dostať od nás preč. Mierne pobehol po chodbe, zahli sme smerom von z nemocnice. Rýchlo ma vložil dozadu do auta a sadol si za volant. Z nemocnice sa začali priam valiť paparazzi. Bolo im jedno, či odfotia zem... stromy, alebo kúsok auta, prosto všade cvakali. Lanie dupol na plyn a rýchlo sa rozišiel v pred. Cesta ku jeho domu bola dosť dlhá, pretože sme išli všelijakými mestečkami... Lanie sa asi chcel zbaviť paparazzov. Vlastne, oni asi nevedeli, kde tu blízko býva... inak by ich mal stále pred domom.

Tesne pred domom zastavil. Vystúpil z auta, mňa si vzal do náruče a odniesol do domu. Jemne ma položil na pohovku a prisadol si ku mne. Obmotala som okolo jeho svalnatého tela ruky, potrebovala som teraz cítiť jeho dotyky, vôňu, jeho celého...

„Smiem ťa o niečo poprosiť?“

„O čokoľvek.“

„Usmej sa prosím... usmej sa na mňa, ako vždy sa usmievaš, tak, že i ja sa musím usmievať, tak, že si myslím, že všetky problémy odišli.“

Prosila som... potrebovala som teraz skutočne ten jeho neodolateľný úsmev. Jemne sa pousmial a ja som prstami vzala jeho kútiky a vytisla ich ešte vyššie. Na to sa musel Lanie zasmiať a ja som sa kochala jeho najkrajším úsmevom... mala som nutkanie, i cez to všetko , byť šťastná.

„Meg... chcel by som povedať, že ťa mám rád, chcel by som povedať, že bez teba, by som už nedokázal žiť... lenže ono to je omnoho silnejšie...“

Šepkal a dával mi jemné bozky do vlasov. Dá sa nájsť snáď lepší chlap? Chlap, ktorý i v situácii, kedy by už ostatný zabíjali samých seba, vám dokáže dať tak moc iba svojimi slovami? A keď ku tomu ešte pripojíte, jeho samého, jeho telo, úsmev, oči, jeho chovanie, správanie... jeho dotyky... proste všetko? Tomu sa hovorí vaše osobné nebo. A ja nepotrebujem nebo s Anjelikmi, Bohom, s krištáľmi, hmlou, alebo oblakmi... mne stačí Lanie... môj Lanie.

 

17.kapitola

 

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 16. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!