Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 13.kapitola

08.01.2010 (08:30) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2122×

" Naser si!"

13. Tichá spomienka

hudba

Naša jazda skončila až príliš skoro... Ale za ten pocit, ktorý som zažívala to istotne stálo. Lanie mi pomohol z kabínky, zase ma vzal za ruku a spoločne sme kráčali zatiaľ nevedmo kam.

„A kam teraz?“

Spýtala som sa asi po 5tich minútach chôdze, pretože som netušila kam ideme.

„Asi... asi už pôjdeme na Hotel, veď už je 10, určite už si aj unavená a už je aj dosť chladno... Nájdeme Ash s Charliem a pôjdeme, dobre?“

Mal pravdu, vonku sa už vážne zozimilo a taktiež už bolo neskoro. Nemo som prikývla a začala sa pátracia akcia, Kde je Ashley? Poprechádzali sme pár stánkov a kolotočov, až sme ich našli v labuti pred domom lásky. Spoločne sedeli v objatí v tej labuti a o niečom sa rozprávali. Ihneď ako nás zahliadli, začali na nás horlivo kývať a Ashley sa škerila z našich spojených rúk. Došli sme až ku nim a Kellan im vysvetlil situáciu. Obaja prikývli a už aj sme nasadali do auta. Posledný pohľad som venovala veľkému osvietenému kolesu, na ktorom som dnes prežila krásnu chvíľu.

Ihneď ako sme prišli do Hotelu, Ashley aj s Charliem zapadli do svojej izby, takže bolo jasné, že dnes spím s Laniem. Ihneď ako sme vošli do izby, som unavene padla na posteľ. Ležala som a poddávala sa polospánku.

„Meg?“

„Mmm?“

Zahmkala som.

„Ja... nechcela by si ísť zajtra za ním?“

„Za kým?“

Odpovedala som zase nezaujato a pochvaľovala si mäkkosť postele.

„No... ja som myslel... za... za Alexom... n - na hrob?“

Ihneď som sa vystrela do sedu. Oproti mne sedel Kellan v kresle. A teraz čo? Mám, nemám, mám?

„J - ja... neviem.“

Priznala som trpko a sklonila tvár. Do očí sa mi znovu hnali slzy, no tentoraz som nechcela aby pretiekli. Kellan si kľakol predo mňa a vzal moje ruky do svojich.

„Neboj sa Meg, ak nechceš, nemusíme ísť. A ak by si chcela ísť, rád pôjdem s tebou, chcel by som vidieť Slovensko, musí to byť krásna krajina...“

„N - no... dobre... ale, je to dlhá cesta.“

„Ja viem, 4 hodiny, už som pozeral aj trasu, neboj sa, to nejako zvládneme.“

Usmial sa na mňa. Bože, ja si snáď ani takého chlapa nezaslúžim.

„Ďakujem.“

Znovu sa usmial a išiel asi do kúpeľne. Zatiaľ som sa prezliekla do môjho typického pyžama, odlíčila sa, rozčesala si vlasy. Lanie vyšiel z kúpeľne a tak som tam rýchlo zapadla, osprchovala sa, umyla si tvár a zuby a spokojná vošla do izby. No keď som uvidela Lanieho ako si ustiela na pohovke, tak som skoro vybuchla.

„Čo si myslíš, že akože robíš?!?!“

Vybehla som na neho nepríjemným tónom.

„Ustielam si posteľ?“

Spytoval sa ma nechápavo, ten si snáď robí srandu.

„Ak si okamžite neustelieš a neľahneš späť na posteľ, tak ja zajtra nikam nejdem!“

Nepríčetne som mu oznamovala skutočnosť, ktorá ho čaká. A on, ako rozumný človek si okamžite ustlal na posteli a sám si tam ľahol. Nastavila som nám budík na pol piatu. Lanie ma už na posteli čakal s otvorenou náručou. Zasmiala som sa a spokojne sa v nej usalašila. Bol ako môj osobný veľký plyšový maco. Jeho náruč bola tvrdá, ale príjemná. Pevne som ho objala okolo pásu a s malou dušičkou, že aspoň dnes, sa to nebude opakovať som zaspala.

A prekvapivo sa to neopakovalo. Nič sa mi nesnívalo, bolo to po dlhej dobe tak moc oslobodzujúce, no ja som vedela, že v tom má prsty aj Lanieho prítomnosť. Tak moc ma ukľudňovala, tak moc mi dávala pocit, že nie som na všetko sama a že s ním zvládnem aj nemožné, no bála som sa toho... Bála som sa, že keď ho raz stratím, keď ho raz prestanem baviť, všetko sa vráti, ale sto krát horšie a ja to už skutočne neunesiem... no potom tu nebude nik, kto by ma odhovoril... kto by ma uchránil pred sebou samou a ním...

hudba

Mierne som sa zavrtela a pri uchu sa mi ozval jeho krásny melodický chichot.

„Ahoj.“

Usmial sa na mňa ihneď ako som na neho stočila svoj pohľad. Jemne som ho pohladila po líci.

„Ahoj. Ten budík som asi ani nemusela naťahovať.“

Zasmiala som sa, pretože sme sa zobudili ešte pár minút pred pol piatou aj bez jeho pričinenia. Lanie prikývol. Pomaly som vstala a ihneď si to zamierila do kúpeľne moje „úžasné“ vlasy zase raz vyzerali ako vtáčie hniezdo, takže dnes som to videla na pomerne dlho. Rýchlo som sa osprchovala umyla sa, vyčistila zuby a trochu si to najprv rozčesala, nech pred Laniem nevyzerám ako totálny divoch.

Už v izbe som sa nalíčila, upravila a poobliekala. Pre dnešok som zvolila zase rifle a čisto biele tielko, na to priliehavá čierna mikina pod zadok a pravdaže ešte bunda. Vo Viedni bolo o niečo teplejšie ako v Amerike a teraz sa mi to aj celkom hodilo. Chcela som už ísť spraviť raňajky, ale moc som si neuvedomila, že nie som doma... takže som sa ihneď posadila späť na už ustlanú posteľ  a čakala na Lanieho, ktorý práve vychádzal von z kúpeľne.

„Lanie? A čo Ashley?“

„Neboj sa, hoci im berieme auto, ja si myslím, že nejako moc proti nie sú, oni si istotne poradia, veď aj tu vo Viedni  jazdia Taxi.“

Zasmial sa a ja som taktne odišla do niečoho, čo mala byť obývačka, aby sa mohol prezliecť. Bolo trištvrte na 5 a my už sme boli úplne hotový. Kellan napísal Ashley sms, takže hneď ako sa zobudí a zapne si telefón, bude o tom vedieť. Nebrala som si nič extra, len som po ceste plánovala kúpiť tmavo modré kvety... miloval tmavo modrú presne ako ja. Vyšli sme z hotelu a nasadli do auta. Myslela som si, že sa zastavíme až na Slovensku, no Lanie inak nedal a tak sme išli na pumpu kúpiť si niečo malé. Mne stačila len celozrnná tyčinka a plechovka kávy a Laniemu dva pizzové rožky, tiež zo šálkom kávy. Ako riadil, tak som ho kŕmila rožkami, takže sme sa dosť nasmiali.

V aute panovala príjemná nálada, ktorú ešte zlepšovala skvelá hudba z rádia. Opatrne som preplietla moje prsty s Kellanovými na riadiacej páke, za čo som si vyslúžila hneď ten krásny a blažený úsmev, ktorý istotne musel panovať aj na mojej tvári. Cesta bola dlhá, dokonca viem, že som aj na hodinu zaspala, našťastie bez snov. Potom som sa s Laniem rozprávala, že kedy dnes máme odísť a podobne. Keď som uvidela nápis Slovenská republika, bol to zvláštny pocit... bolo to tak dávno, ale pamätala som si to ako dnes. Na hraniciach nás našťastie nezastavovali a ešte aj cesty vyzerali byť celkom prázdne, čo bolo divná na to, že bolo už po 7.

Nakoniec sme s Laniem tak dopadli, že sme rapovali a spievali pesničky z rádia. Lanie mal krásny hlas, absolútne som nevedela, že vie spievať... teda až do chvíle, kedy náročky nezačal kvíliť ako prasa, ktoré práve zabíjajú a to som mu musela potom asi 15násť minút zapchávať rukami pusu, lebo nechcel prestať. Takže znovu cesta prebehla prekvapivo rýchlo.

„Stoj! Stoj!“

Kričala som a Lanie ihneď zastavil pred kvetinárstvom, ktoré som uvidela. Rýchlo som vbehla dnu. Vzala som modré margarétky, modrú zbožňoval on a ja zase margarétky... Friškom som už aj sedela v aute a mohli sme ísť ďalej. Žalúdok sa mi nepríjemne zhúpol a následne stiahol ťažobou, keď sme vďaka navigácii GPS dochádzali do Novák... môjho rodného mesta. Potom som už navigovala na cintorín Lanieho ja, lebo na toto už bola GPS prikrátka.

Bolo to také zvláštne, ako keby toto mesto po mojom odchode úplne zaspalo. Skoro všetko bolo také isté... úplný stereotyp a v tejto chvíli som vôbec neľutovala, že som odišla do Ameriky. Silnejšie som Laniemu stisla ruku, keď sme práve parkovali pred cintorínom. Vyšli sme von a Lanie si ma okamžite pritisol do náruče.

„Neboj sa, som tu s tebou, všetko bude v poriadku, dobre?“

Len som nemo prikývla, pretože slzy sa už tlačili von a v mojom krku sa usadil bolestivý knedlík žiaľu, smútku a čiastočne aj strachu z toho, čo uvidím. Podišla som ku tabuli oznámení. Pohreb mal včera. Šiesty hrob sprava z východnej strany. Okamžite sme tam zamierili aj s kvetmi v rukách. Nechcene som padla na kolená pri tom pohľade. Bože... čo mi to urobil. Di požiadal o ruku a chcel ísť za mnou... Nikdy si to neopustím.

hudba - pre mňa dokonalá skladba... strašne silná...

Bolo tam tak mnoho kvetín, toľko fotiek a toľko spomienok.

„Prisahaj mi, že keď odídeš do tej svojej Ameriky, že tam ideš preto, aby si bola šťastná, ja viem, že tu nebudeš, bojíš sa ho...“

Áno, on jeden z mála, vlastne okrem rodiny a policajtov vedel o ňom... tom, čo mi zničil život. Ale vlastne Alex, teraz tu pred tebou kľačím smutná, ale vlastne i šťastná, mám Lanieho, muža, ktorý podľa mňa ani neexistuje, pretože je slávny, prachatý, ale aj tak sa správa ako anjel, stará sa o mňa  a nenecháva ma na tomto svete samú... no ty si ma nechal, prečo?

Vyčítala som mu v myšlienkach. Lanie si pri mňa kľakol a pevne ma objal. Moju tvár zase raz zmáčali tie horké slzy zúfalstva. Bola som zúfalá, pretože on nemal zomrieť... ja som mala... už dávno. Lanie by nemal ťažkosti, nikdy by ma nepoznal a Alex by mal krásne manželstvo s Di a určite aj krásnych potomkov, na ktorých by som ja hľadela a dávala pozor z niekadiaľ... či už z hora, alebo zdola.

Zaborila som tvár Laniemu do hrude. Alex... chýbaš mi, tak moc mi chýbaš. Bol si pre mňa skoro všetkým a ja ťa milujem a budem ťa navždy milovať ako ešte nikoho iného. Doniesla som ti modré margarétky, tvoja obľúbená farba. Myslela som si a pokladala margarétky na ten bolestný hrob. Ani nevieš, koľko som ti toho nestačila povedať. Napríklad, že ten fľak, čo si mal na svojom obľúbenom tričku, som spravila ja, keď som bola u vás. Jedla som zmrzlinu a ono to nejako vyčvrklo, je mi to ľúto, mala som sa priznať. Bože, ja som debil, ja sa ti tu ospravedlňujem za nejakú sprostú čokoládu na tričku, no najradšej by som ťa ešte posledný krát objala, posledný krát cítila tvoje teplo, energiu, tvoje ja a posledný krát ti povedala ako moc ťa milujem... ale to sa už nedá.

Ty vieš, že nikdy na teba nezabudnem a že navždy ťa budem milovať. Tvoje miesto, môjho anjela teraz prebral Kellan a mohol by si byť na neho pyšný, príkladne sa o mňa stará, presne ako ty. Určite, ťa ešte niekedy sem prídem pozrieť, okopkať ti hrob... Bože čo to zase kecám... Veď vieš aká som vždy bola a aj som šibnutá a že mi každá kravina vyjde z úst, tak sa nehnevaj. Milujem ťa a skutočne nikdy! Nikdy! Nezabudnem... opatruj sa, nech si kde si... pamätaj, že v mojom srdci si naveky. Smerom na hrob som poslala malú vzdušnú pusu, ako sme si vždy posielali, keď som niekam odchádzala, no teraz on odišiel. Pokynula som Laniemu, že už môžeme ísť. Pomohol mi vstať a ja som posledný pohľad venovala môjmu Alexovi. Opatrne ma vyviedol z cintorínu a na mňa došla tak moc veľká bolesť, tak strašný žiaľ, že som sa mu chudákovi hodila okolo krku a začala naplno plakať.

Vzlykala som plakala. Hrudník sa mi pri každom vzlyku ťažšie a ťažšie zdvíhal  a ja som mala pocit že sa tou bolesťou a vzlykmi udusím. Lanie si ma ku sebe čo najviac tisol. Nemal tie priblblé reči ako ostatný... neboj sa, to bude dobré. I sama som vedela že nebude, Alex tu už nie je, tak ako to môže byť dobré? Jediné čo Lanie robil, bolo to príjemné hladenie po vlasoch, jeho pravidelný dych, ktorý ukľudňoval i môj  a jeho náruč, prítomnosť. Dodával mi tak moc energie a on sám o tom ani nevedel. Možno to bola pol hodina a možno hodina, čo sme tam len tak stáli a on pre mňa robil osobu na vyplakanie a podporu. Odtiahla som sa od neho a prikývla, že môžeme ísť.

Obratom naštartoval a my ani neviem ako rýchlo, sme sa už rútili po uliciach. Pevne som stísala jeho ruku vo svojej. Chcela som, aby sme sa išli niekam pozrieť, lebo Lanie chcel vidieť Slovensko, no Lanie ma ihneď zarazil, že sa nemám báť a že on si ho užíva pohľadom cez auto. Nechcela som mu odporovať, nechcela som sa s ním hádať. Celú cestu som neprítomne presedela. Spomínala som na všetky naše spoločné krásne chvíle a nechala si slzami zmáčať celú tvár. Ale on si ich zaslúžil, ako jeden z mála ľudí, si zaslúžil moje slzy, môj žiaľ, moju bolesť... tak moc si ich zaslúžil...

Prebehlo to tak moc rýchlo a ja som už len stála pred lietadlom. Pobalená, po boku s Laniem, ruka v ruke sme nasadali do lietadla a ja som venovala posledné pohľady, tomuto kúzelnému miestu. Pre mňa to bol výlet života, i keď dnešný deň bol plný bolesti... ja som ďakovala, tak moc som ďakovala, že som mohla ísť za ním a byť s ním... Potrebovala som vidieť ten hrob, aby som uverila. Začala ďalšia etapa môjho života, kde už nepatril len Alex, ale hlavne Lanie. Spokojne som sa usalašila na jeho hrudi a nechala sa objímať tými úžasnými rukami, až kým som kľudne nezaspala...

14. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 13.kapitola: