Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 6. kapitola

Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 6. kapitolaNo, ľudia... dnes ma už asi fakt zabijete. Upozorňujem, že táto kapitola nie je pre slabé povahy... pravdu povediac, keď som ju písala... tak ma ešte asi hodinu po tom nadrapovalo... vážne to nie je pre slabé povahy. Poprosím, aby ste si pustili hudbu, lebo tá tam má tiež veľkú rolu. No a pre mňa táto kapitola predstavuje niečo ako víťazstvo nad istými vecami... No a pravdaže ju chcem ako vždy venovať a poďakovať mnoho ľuďom... a dúfam, že sa vám nikdy v živote nič podobné nestane... Pre: EdBeJa, Dorianna,NeliQ, Momo94, DarkPassion, LoveCullenka, Beny, Alicecullenhale2, Mimi79, TayLoORiSsOoCuTeE, SissaVampire, Elanor, Ronnie, Misa1, Sony17, MillieCul, Janulik a Dia. ďakujem a prosím nehnevajte sa... nemôžem napísať, príjemné čítanie... Rosie

" Už čo chvíľa budeme spolu, miláčik..."

6. kapitola - Je tu...

hudba

Pomaly som sa zobúdzala... Pri mne ležal Lanie a starostlivo na mňa hľadel, no ja som nechápala jeho pohľadu. Prečo starostlivo? Bolela ma hlava... ale nepamätala som si prečo. Pátrala som v pamäti, až nakoniec som sa rozpamätala. To nie... to je sen... Rýchlo som vstala a začala po izbe zháňať veci. Lanie pristúpil ku mne a vzal ma zaruku, to ma vytrhlo z môjho šialenstva.

„Meg, zlato, čo to robíš? Čo sa deje?“

Do očí sa mi drali slzy. Ja už nechcem, on nemôže, čo ak niečo urobí Laniemu... Pozrela som sa Laniemu do očí.

„On ma prišiel zabiť, je tu...“

Zašepkala som a na viac sa nezmohla, lebo som sa začala dusiť vzlykmi. Lanie očividne nechápal, ale i tak si ma privinul do náruče. On to musí vedieť, musí vedieť, do koho sa zamiloval a čo nám možno hrozí. Vymotala som sa z Lanieho náruče a rýchlo odišla ku mojej skrini. Vzala som do rúk tučnú zložku, ktorú som už nikdy v živote nechcela vidieť, no musela som si ju nechať, ak by nastalo ďalšie vyšetrovanie.

Bez slov som ju podala Laniemu. Podišiel ku posteli a začal si ju prezerať, zatiaľ čo ja som ďalej balila. Všimla som si, že hneď na prvej strane sa Lanie zasekol, no potom čítal ďalej...

No, vlastne moc z toho nevyčítal, keďže to bolo ešte písané po Slovensky, ale asi pochopil. Díval sa na mňa... Videla som v jeho tvári ľútosť a mne to privodilo slzy. Rýchlo prešiel ku mne a pevne ma objal.

„Ako mohol...“

Zašepkal plačlivo a moje vzlyky sa zase začali ozývať bytom.

„Meg, prosím, vysvetli mi, čo sa stalo...“

Prosil... ja... asi som už bola pripravená mu povedať pravdu. Sklopila som tvár ku zemi a on ma zatiaľ potiahol ku posteli. Sadol si a mňa si privinul do náruče.

„Ja...“

Zhlboka som sa nadýchla.

„Nesmieš ma prerušovať... neviem, či by som našla odvahu ti to zase začať rozprávať...“

Priznala som. Lanie iba prikývol, ešte väčšmi ma objal a venoval mi malú pusu na tvár, za čo som sa musela pousmiať. Nádych, výdych... začíname...

„Bolo to v roku 1993, teda prvý krát to tak bolo. Mala som vtedy 5, mám... mám aj sestru. Juliu, mala vtedy 8. Bývali sme na Slovensku, mesto Nováky. Vlastne sme bývali v lese pri Novákoch, na takej rozľahlejšej lúke. Môj otec sa venoval pestovaniu, takže preto sme bývali tak mimo od mesta.

Vždy, keď som chodila zo škôlky, keď som čakala na mamku, jeden chlap čakal pred ňou. Nikdy si žiadne dieťa nebral, ale iba sa stále díval na mňa a usmieval sa... prišlo mi, že možno chce byť so mnou kamarát, no nikdy som sa mu neprihovorila. Stalo sa to jedného slnečného dňa... Bolo niečo málo po piatej. So sestrou sme sa zase hrali v stajni. Bavilo nás skákať do slamy, váľať sa v nej a podobne, i keď nás veľmi občas pichala.

Hrali sme sa a hrali, no v tom sa vo dverách objavil on. Mohol mať vtedy nanajvýš 20 rokov, pohľadný, sympatický. Vošiel potichu dnu a spýtal sa nás, či sa môže s nami hrať a my sme mu prikývli. Začali sme skákať zase po slame a on si ma stále bral na ruky, nenápadne obchytkával. Sestra si to všimla a pohrozila mu, že ak okamžite neodíde, pôjde zavolať rodičov.

Ten chlap si ma rýchlo vzal na ruky a rozutekal sa von. Bezmocne som plakala a dívala sa za sestrou. Ako vychádzal zo stajne, zhodil petrolejovú lampu a stajňa sa zapálila. Utekal so mnou hodnú chvíľu a ja som sa len bezmocne dívala, ako stajňa horí a kričala na sestru. Zrazu zakopol a s dunivým „bum“ sme dopadli na zem. Ja som sa rýchlo postavila  a začala utekať do kukuričného poľa. Započula som výstrel a hlasný výkrik bolesti, no ja som stále bežala ďalej. Nakoniec som sa niekde v kukuričnom poli schúlila na zem a tíško plakala, až kým ma o dve hodiny nenašiel otec.

Sestra prežila, ale polku tváre má a aj mala znetvorenú od ohňa. Bola tri týždne v nemocnici a potom postúpila ešte mnoho operácií, aby jej to zlepšili. Mňa od tej chvíle znenávidela. Nenašli ho... ale on si zase prišiel sám...

Rok 2004, mala som 15násť, Apríl toho roku. Pomaly som aj zabúdala na ten zážitok, so sestrou to už vyzeralo tiež lepšie, aspoň trochu sa so mnou rozprávala... Aj vtedy sme ešte stále žili v Novákoch. Bola som vonku s kamarátkami. Len taká babská jazda, aby sme sa doma nenudili. Nakoniec sme vymysleli, že pôjdeme do kina. Bola to nejaká bláznivá komédia s chalanmi, čo sa prezliekli za baby. Potrebovala som ísť na WC, tak som odišla.

Na WC nikoho nebolo. No zrazu sa otvorili dvere a v nich stál nejaký muž, chcela som ho upozorniť, že toto sú ženské WC. Rýchlo sa postavil za mňa a keď som uvidela jeho tvár v zrkadle vykríkla som strachom. Bol to zase on. Na tvár mi priložil vreckovku... musela som sa nadýchnuť a v sekunde som už o sebe nevedela. Zobudila som sa až... až v nejakej čiernej miestnosti, vyzeralo to ako hrobka, ale keď som si trochu viac privykla na tmu, všimla som si, že je to nejaká pivnica (sklep). Mramorové chladné steny a ja som na takom chladnom mramorovom stole ležala. Ruky i nohy zaviazané a ústa som mala zapchané nejakou handrou.

Vošiel do tej pivnice. Upriamila som na neho zrak a dúfala, že je to len sen... On... strhal zo mňa všetko oblečenie... a nožíkom, aj on sám... Och... Ježiši...!“

hudba


Nedokázala som pokračovať ďalej, celá scéna bola pred mojimi očami. Najprv ma hladil s nožíkom, potom ho začal postupne do mňa zabárať, oblizoval moju krv, rajcovalo ho to. On... rezal ma... tam dole a potom to olizoval... Bože... Bože! Ešte teraz cítim jeho dotyk na mne, ako do mňa zabáral prsty, niekedy aj celú ruku. Ako svojím penisom prechádzal po mojom tele, po každej časti, ako ma nútil si ho dať do úst a ja som potom z toho zvracala. Ako ho vnoril do mňa a prirážal...

On, bol strašný... Ako to mohol robiť? Ako mohol ignorovať moje slzy a prestrašné výkriky bolesti? Nasledoval ďalší hlasný výkrik, keď vo mne niečo natrhol, tým svojím slizkým penisom... Jeho to muselo rajcovať... tie výkriky. On... okrem svojho nástroju, vkladal do mňa aj všelijaké iné veci a robilo mu to strašnú radosť. Fľašky... fľaše mu robili najväčšiu radosť. Lámal mi kosti... Počuli ste už niekedy, ako sa lámu kosti? Vaše kosti?! Keď som nedokázala už viac roztiahnuť nohy, sám mi ich pevne chytil a trhal mi šľachy... Aby ich ešte väčšmi roztiahol...

Keď som už nestíhala, nevnímala, jednoducho sa so mnou nadhadzoval... bola som ako jeho bábika, robil si so mnou, čo chcel. Oblizoval mi celé telo, hrýzol do neho, oblizoval prsia, rezal do nich a zase oblizoval. Bolo mu jedno, kam mi ho vrazí, hlavné bolo, aby si ukojil svoju vášeň, i keď mi pchal do úst svoje vajcia...

Rýchlo som sa vymotala z Lanieho náruče a tvrdo dopadla pri záchodovú misu, kde som zvracala a zvracala.

„Nie, nie, nie, nie, nie, nie...“

Pišťala som neustále, dokola... On tu nesmie byť, on mi to už nesmie urobiť! Ja už nechcem, prosím nie... On... nie... Prosím... Lanie bol okamžite pri mne a pomáhal mi s vlasmi a pri tom ma pridržiaval. Triasla som sa, triasla, všetko sa vo mne triaslo, mala som taký strach. On nesmie prísť, jednoducho nesmie! A taktiež nesmie ublížiť Laniemu! Dovracala som a ťažko sa oprela o Lanieho. Spomienky ma zase dostihli.

Bola som v tej pivnici dva... dva nehorázne týždne, kedy si so mnou robil čo chcel, pchal do mňa čo chcel a hovoril mi čo chcel. Tá sviňa ma vtedy vlastnila. Bol utorok a on sa ešte dole od rána neukázal. Bolo to zvláštne, pretože inokedy tam už dávno bol. Nabrala so  poslednú silu a pokúsila sa odmotať. Neviem akým zázrakom, sa mi to podarilo. Mala som plán. Počkám si pekne na neho niekde pred dverami, ovalím ho niečím a rýchlo utečiem. Pomaly som sa posadila... Bolel ma každý kúsok, ale najviac chrbát. Jeho ďalšia hrátka... bola na uvítanie.

Prvý deň som mu skoro zdrhla. A tak, ako trest, mi vytlačil žeravým železom do chrbta veľké S, asi, aby som si ho pamätala, no ja si ho pamätám aj bez toho, ako keby sa dalo na to zabudnúť... Držal mi ho tam minimálne 5 minút a ja som vrieskala bolesťou... to nepomáhalo. Hneď potom ma prehol cez stôl a ako on rád hovorieval.

„Dnu, von, dnu, von, dnu, von... spolupracuj!“

Vrieskal, nechty mi zabáral do chrbta, vrážal ho do mňa a zase ma trhal...

Spravila som, ako som si to naplánovala. Keď chcel vojsť dnu, asi podľa ticha usúdil že spím, no ja som na neho čakala priam pred dvermi. Vedrom som ho treskla po hlave, on to neustál a ešte  ku tomu zletel zo schodov. Rýchlo som vbehla dnu. Adrenalín sa vo mne nahromadil a ja som absolútne nerozmýšľala nad bolesťou, ale nad tým, ako sa čo najrýchlejšie dostať preč.

Po ceste som si vzala kabát a pátrala po dome, kde je asi východ. Nakoniec som našla dvere a našťastie bolo otvorené. Na ceste som potom rýchlo stopla jedno auto. Museli mať istotne zo mňa šok. Odviezli ma do nemocnice. Absolbovala som veľa operácií... Oznámili mi, že som neplodná a že minimálne rok nebudem môcť poriadne cvičiť. Polámané kosti, čo si najviac odniesli nohy, mi ponapravovali. Sestra odišla. Povedala, že nemieni čakať, kedy kvôli mne zomrie....

Nadiktovala som policajtom, kde sa to všetko stalo. Našli ho... a keďže na Slovensku nie je eutanázia, tak dostal len 16 rokov a pobyt na psychiatrii. Okrem neho, našli aj jeho byt. Bolo tam minimálne milión fotiek so mnou. A boli tam aj fotky, keď ma týral... Bol mnou posadnutý, chcel ma... svojím spôsobom, ako vravel, ma miloval. No ja mu na ten jeho spôsob serem! Urobil si v dome moju svätyňu.

Bála som sa... už som nechcela cítiť jeho prsty na sebe... ani jeho penis vo mne, ani keď sa na mňa niekoľko krát vystriekal, nechcem ho vidieť... nechcem to už zažiť... a hlavne nechcem už počuť...

„Dnu, von, dnu, von, dnu, von... dnu... a zase, von....“

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 6. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!