Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 5. kapitola

20.02.2010 (11:45) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1066×

Pohľad Edward:

„Edward? Čo tam tak dlho robíš?“ zakričala na mňa Alice.  Ani som si nevšimol, kedy vstúpila do mojej izby.
„Alice, ako? Kedy...“
„Päťkrát som klopala.“ Skočila mi do reči.
„Nejako som to musel prepočuť,“ zamumlal som.
„No... to si myslím. Čo robíš?“ spýtala sa ma a hneď mi vytrhla denník z ruky.
„Čítam,“ povedal som prosto.
„Tak čítaš? Ten denník?“
„Áno,“ priznal som sa.
„Tak si to vezmi. Ja to čítať nebudem.“ Na jej maličkej tvári sa zjavil znechutený výraz. Zasmial som sa nad ňou a ona sa na mňa zamračila. Dnes nemá dobrú náladu.
„Je to zaujímavé. Ako keby to dievča žilo v nejakej inej dobe. Alebo je to teraz, ale niekde veľmi ďaleko,“ začal som sa nad tým rozplývať.
„Ako to môže byť niekde ďaleko, keď sme našli ten denník tu?“ spýtala sa ma posmešne.
„Nad tým stále rozmýšľam. To dievča chcelo ujsť. Ale neviem, či sa jej to podarilo.“
„Tak asi áno, keď je ten denník tu.“
„Nemusí to byť pravda. Mohol ju niekto pri tom úteku chytiť a ten denník jej vziať. Píše tam, že niektorí vychádzajú z ich mesta...“
„Dobre Edward. Na rozprávky teraz nie je čas. Musíme ísť do školy a ty si mi sľúbil, že ma odvezieš,“ znova mi skočila do reči.
„Jasné, len to dočítam a pôjdem.“
„Nie!“ skríkla odrazu. „Žiadne čítanie! Do školy!“
Jedným pohybom mi zaklapla denník a už ma ťahala do školy. Cestou sme ešte stretli Esme, ktorá nám mávala na rozlúčku. Už je zvyknutá na Alicine šialené chovanie. Alice jazdila ako profesionálny pretekár. Do školy sme prišli za tri minúty, čo obyčajne cesta trvá okolo pätnástich minút.

„Edward... ja, naozaj si nemyslím, že by si mal čítať ten denník. Predsa je to osobné. Ten, kto to písal, by si neprial, aby mu to niekto čítal,“ pozrela sa na mňa Alice a pokračovala: „Čo keby si sa teraz dozvedel, že niekto ti čítal tvoj denník? Bol by si šťastný? Nie... mal by si na toho dotyčného nervy.“
„Alice, nie je to nezákonne. Či áno?“ spýtal som sa jej, ale už žiadnej odpovedi som sa nedočkal. „Myslel som si,“ povedal som jej a vošiel do mojej triedy.

Znova som mal biológiu. Sadol som si do svojej lavice a nevšímal si okolie. Myslel som iba na to dievča. Na to, ako musí vyzerať. Na to, ako sa musí cítiť. Žije vôbec? Žije už tu alebo stále tam? Chytili ju? Pomohla svojej rodine? Poznám ju?

Celý čas som bol doslova mimo. V mojich myšlienkach sa nenachádzalo nič, až na ten denník. Kde to žije? Poznám to miesto? Bol som tam už? Nie, to určite nie. Pamätal by som si niečo také. Tak kde to je? Pozná to miesto Carlisle? On predsa vie všetko...

„Ahoj,“ pozdravil ma nejaký hlas. Veľkú pozornosť som tomu nevenoval. Stále som myslel na denník. Carlisle by to mohol poznať. Mohol o tom niekde počuť alebo čítať. Mal by som sa ho spýtať.
„Edward, žiješ?“ spýtal sa ma niekto so smiechom. „Edward?“
Musel som presunúť denník z mojej mysle a venovať sa realite. Takže stav je taký... sedím v lavici, je biológia, učiteľ vysvetľuje nejakú látku, nikto nedáva pozor, vedľa mňa sedí Bella...
„Bella?“ spýtal som sa prekvapene.
„Aj ja ťa rada vidím,“ usmiala sa na mňa.
„Ako to, že si tu?“ spýtal som sa jej. Učiteľ sa na mňa výhražne pozrel.
„Zrušil sa mi let,“ znova sa na mňa usmiala. Prečo sa na mňa usmieva? Rozhodla sa, že ma nezabije?
„Aha.“ Nešlo mi to do hlavy. Buď ma chce zabiť iným spôsobom, alebo ma už nechce zabiť. Z jej myšlienok som neprečítal nič. Musím sa na to opýtať Carlisla. Ďalšia vec na zoznam.  Možno som si iba predstavoval, že ma chce zabiť. Naozaj je to lepšie, ako keby ma chcela pozvať na rande.
„Nad čím toľko rozmýšľaš?“ spýtala sa ma a začala si čmárať do zošita.
„Nad... tou látkou. Je veľmi zaujímavá,“ povedal som prvé, čo ma napadlo.
„No, to je zaujímavá, pretože učiteľ rozpráva o tých projektoch.“
„Áno, myslel som presne to,“ povedal som jej a ona sa s úsmevom obrátila na mňa.
„Robila som si srandu. Učiteľ vážne vysvetľuje látku.“ Zasmiala sa.
„No dobre... nedávam pozor,“ priznal som sa s úsmevom. Mala naozaj krásny úsmev.  

Bellu som už stretol iba na obede. Sedela s nejakou Jessicou. Tou Jessicou, ktorá mi celé dva roky nedala pokoj. Vždy to bolo samé: „Nejdeš so mnou do kina? Prečo sa neusmievaš, chceš aby som ťa rozveselila?“ Stále mi z toho bolo na zvracanie. Našťastie, teraz to skončilo na dobu neurčitú.
„Edward, prestaň stále pokukovať po tej Jessice!“ zasmial sa Emmett. Len som prevrátil oči.
„On sa nepozeral na ňu, ale na tú vedľa. Ako sa to volá? Bella?“ obrátil sa na mňa Jasper. Alice sa uškŕňala od ucha k uchu.
„Alice, aký máš problém?“ spýtal som sa jej.
„Žiadny nemám.“ Usmiala sa ešte viac.  V myšlienkach prekladala francúzsku hymnu do španielčiny.       
„Jasné...“ zamumlal som. Všetci na mňa vyhodili nechápavé pohľady. Len som pokrútil hlavou a ďalej ich nevnímal.

Škola sa už skončila a na parkovisku už nebolo veľa detí. Skoro každý už odišiel. Aj Alice spolu s Rose už odišli s Kabrioletom nakupovať. Emmett s Jasperom išli Emmettovým Jeepom na lov. Len ja som tu ostal sám. Práve som smeroval k môjmu Volvu, kde na mňa niekto zavolal. Podľa hlasu som určil, že to môže byť Bella.
„Edward!“ Otočil som sa a uvidel som Bellu ako beží za mnou a usmieva sa.
„Páni... ty vieš, ale rýchlo kráčať,“ povedala mi, keď pribehla. Ja som sa na ňu pobavene pozeral, ako to celé rozdycháva.
„Chcela si niečo?“ spýtal som sa jej, keď som bol istý, že to zvládne.
„Áno... ja, chcela by som sa ti ospravedlniť. Včera som sa správala naozaj hrozne. S rodinou mám problémy a ja som ich asi vypustila na teba. Prepáčiš mi to?“ spýtala sa ma.
„Jasné. Nie je to problém.“ Bella nejako váhala. Tak som sa na ňu usmial.
„Takže... kamaráti?“ spýtala sa ma a zdvihla ruku na stisk.
„Kamaráti,“ povedal som po chvíli a podal jej ruku. Bella nijak nereagovala na chlad mojej ruky. Takže a mám kamarátku...

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 5. kapitola: