Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 4. kapitola

19.02.2010 (17:00) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1009×

Denník:

„ Čo to robíš?“ spýtala sa ma mama. Vošla do mojej izby. Rýchlo som denník skryla pod vankúš na mojej posteli.
„Nič,“ zaklamala som. Nikdy som nevedela klamať. Falošný tón v mojom hlase je veľmi jasne počuť.
Mama sa na mňa zamračila. Už chcela niečo povedať, ale v kuchyni niečo spadlo a malý Tom začal plakať. Mama sa len na mňa výhražne pozrela a odišla preč.

Zhlboka som si vydýchla. Keby u mňa našla ten denník, prizabila by ma a môj otec zabil. Aj keď je to mama, nemá ma rada. Povedala by som, že žiarli, že na mňa nikto nezdvihne ruku.  Ale ja ju mám rada. Je to predsa moja mama. Musím mať rada aspoň niekoho z mojich rodičov.

Vyšla som z mojej izby. Delím sa o ňu s mojou mladšou sestrou Anne. Je to moje zlatíčko. Aj keď má ešte len šesť rokov,  všetkému rozumie. Nikdy jej neprišlo prirodzené, že otcovia bijú svoje deti. Chce byť ako ja. Že vraj sa ma všetci boja. Ja sa na tom len zasmejem.

Nemali sme veľký dom, ale ani malý. Podľa mami bol dokonalý. Podľa mňa – stará chatrč. Vhodný na zbúranie. Raz z tade utečiem a už sa sem nikdy nevrátim.  Počkám si na ten najlepší čas.

Prišla som do kuchyne cez dlhú tmavú chodbu bez okien. Mali sme kuchynskú linku tmavo hnedej farby. V strede stál starý drevený stôl, ktorý bol iba o odtieň svetlejší ako linka. Stoličky boli rovnaké ako stôl. Malý Tom sedel na stole a mama skrčená zametala niečo pod stolom.

„Ukáž pomôžem ti,“ povedala som a kľakla som si k mame. Tá prestala s prataním a odsunula sa ďalej. Vošla von hlbšie pod stôl. Na zemi boli črepiny a zemina. Tomi rozbil ďalšiu vázu. Dnes bude večer veselo s otcom. Neviem, či to nemám zobrať na seba.

„Dnes, keď pôjdeš po deti do školy, choď aj do obchodu. Kúp chlieb a mlieko,“ povedala mi mama, kým som zametala zeminu.
„Nemám kúpiť aj nejakú vázu?“ spýtala som sa jej.
„A za čo? Myslíš si, že som banka?“ tvrdo sa ma spýtala. Toto som na mame nenávidela. Tvárila sa ako najväčšie úbožiatko. Áno, mala to ťažké, to priznávam, ale nemala to ťažké iba ona.  Jej som to mohla vysvetľovať hocijako dlho, aj tak by ma nepochopila.  Škoda reči.
„Dobre pôjdem.“

Už sme spolu viac neprehovorili.

„Prečo tu s nami nechceš ostať?“ spýtala sa ma pošepky Anne.  Bol už večer, otec bol doma a mlátil matku.
„Pretože, keď sa s tade dostanem budem musieť spraviť jednu hroznú vec a tým vás zachránim. Spravím pre vás všetko. Počula som...“ Prerušil ma matkin krik. „... že tam je to iné. Za bitie ľudí zatvárajú do väzenia.“
„Za to, že niekto zbije mamku?“ spýtala sa ma. Prikývla som a jej sa rozžiarili oči.
„Utečiem ešte tento týždeň. Sľúb mi, že budeš na seba dávať pozor.“
„A môžem... môžem ísť s tebou?“ spýtala sa ma potichučky a sklopila svoje modré očká na zem. Potichu som sa zasmiala nad jej hanblivosťou.
„Nie zlatíčko. Musíš tu ostať. Vieš, keď budem utekať, môžu ma chytiť. A ja nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ usmiala som sa na ňu a pohladila jej líčko.
„Bojím sa. Keď ty tu nebudeš, kto ma bude obraňovať? Kto bude obraňovať Tomiho?“ spýtala sa ma a ja som hneď zrakom zablúdila k mojej posteli. Na nej pokojne oddychoval Tomi.
„Aj ja sa bojím. Otec vám môže niečo spraviť,“ pošepkala som. Keby bolo na mne zobrala by som Tomiho, Anne a Davida so mnou, a už sa nikdy nevrátila. „Ale vrátim sa po vás. A tam nám bude všetkým dobre,“ dodala som.
„Vezmeš aj otca?“ spýtala sa ma ešte tichšie. Zrazu bolo počuť silné tresnutie. Ako keby niekto zhodil stôl. Chvíľu sme mlčali a pozorovali dvere.
„Nie,“ povedala som tvrdo. To pred ním utekám.
„A mamu?“ spýtala sa ma. Konečne sa na mňa pozrela. Nevedela som, či mamu chce, alebo nie. Vždy skôr brala ako mamu mňa.
„Musím. Otec by jej veľmi ublížil. Už sa bojím, že už len za to, že utečiem jej veľmi ublíži.“
„Myslíš, že by to spravil? Že by sa mamka už nezobudila?“ spýtala sa ma a ja som ostala prekvapene sedieť. Na to, že má toľko rokov, je až neuveriteľne bystrá.  Za dverami nastalo dlhé ticho. Potom niekto tresol dverami, až sa prebudil Tomi. Rýchlo som za ním pribehla zobrala ho na ruky. Hneď ako ma ucítil sa ukľudnil.
„Anne, prosím postráž na chvíľku Tomiho. Idem sa pozrieť na mamu,“ povedala som jej a už som letela do kuchyne.

Tam to bolo ako po tornáde.  Všetko bolo po rozhádzané, všade krv. V strede ležala mama na podlahe a pri nej kľačal David.
„Nič ti nespravil?“ spýtala som sa ho hneď ako som ho videla. Pribehla som k nemu a začala ho prehľadávať.
„Nie na mňa si nespomenul, ale za to na mamu až priveľmi. Nehýbe sa.“ Konečne som ho prestala obzerať a pozrela som sa na mamu. Tvár mala celú krvavú a opuchnutú. Ďalej som sa ani nechcela pozrieť.
„Rýchlo choď za Bonny. Povedz jej, že je to s mamou vážne. Utekaj rýchlo!“ povedala som cez zaťaté zuby. Bonny je moja teta- mamina sestra.  Bola aj niečo ako miestna doktorka.
David rýchlo vyšprintoval z miestnosti. Ja som nad ničím dlho nerozmýšľala. Zobrala som vedro, tam naliala ľadovú vodu a chytila utierku. S týmito pomôckami som pribehla k mame a začala som jej čistiť tvár.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 4. kapitola: