Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 20. kapitola - 2. časť

14.05.2010 (16:15) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1419×

Pohľad Bella:

Prvé, čo som videla, keď som sa prebudila, bol Edward. Bol dokonalý ako vždy. Cítila som sa taká šťastná, ako ešte nikdy.  Takto som si to vždy predstavovala. Prvé, čo uvidím, keď sa zobudím, bude Edward. A posledné, kým konečne zaspím, opäť  Edward. To bola predstava môjho dokonalého života.

Lenže potom som sa vrátila do reality. Edward alebo ja dnes zomrieme. Niečo vo vnútri mi hovorilo, že ja to nebudem. Už dnes ráno zomrie. Zrazu som cítila taká prázdna a nemala som chuť do života. Viem, ako to skončí. Nezomriem ja, ale Edward. Poprípade ma zabije otec, alebo zo všetkého zúfalstva sa o to pokúsim sama. Neprežila by som bez Edwarda ani deň. Nedokázala by som žiť s tým, že zomrel pre mňa. Pre takú bezcennú bytosť akou som ja. Neprežila by som, keby ma tu už nič nedržalo. Moju rodinu by som zachránila, ale čo potom? Nie, určite by som to tu nevydržala.

Bola som taká nešťastná a vynervovaná, že som sa rozplakala. Viac som zaborila tvár do Edwardovho ramena a plakala. Nedokázala som nijak inak vyjadriť moje city. Život bez Edwarda nie je životom.
„Bella, čo sa stalo?“ spýtal sa ma vystrašene. Zdvihla som hlavu a pozrela som sa mu do očí. Mal v nich obavy - obavy o mňa.
„Bolí ťa niečo? Ublížil som ti nejako?“ pýtal sa ma ďalej. Musela som sa nad tým usmiať.
„Edward, je mi dobre. Neublížil si mi. Ale... ráno. Je už tak blízko, že...“ nedokázala som to dopovedať. Moje slzy sa znova začali liať a to už bolo neskoro. Edward ma objal a začal utešovať. Lenže ja nepotrebujem nejaké slová útechy. Viem, že sa to stane, a nemôžem tomu nijako zabrániť. Keby ma Edward premenil, bolo by to ľahšie. Zbila by som ich, pre mňa za mňa aj vycicala. Za to, že chcú zabiť Edwarda.  A Edwarda by som najradšej kopla za to, že sa tak ľahko vzdáva. Je mi jedno, že sú to moji známi a on im nechce ublížiť. Áno sú to moji známi, dokonca môj otec, ale on si to zaslúži. Celý život mi ubližoval, respektíve ubližoval mojej rodine. A ostatní robia to isté. Nezaslúžia si žiť. Nemajú na to právo!

„Nechcem, aby si zomrel,“ pošepla som.
„Bella, raz by sme sa aj tak museli rozlúčiť. Ty by si bola každým dňom staršia a krehkejšia. V jeden deň  by si zomrela. A ja ti nechcem prekážať v normálnom živote.“ Keď videl môj pochybovačný pohľad rýchlo pokračoval: „Ty si zaslúžiš normálny život. Viem, že teraz to pre teba nič neznamená. Teraz netúžiš po deťoch, ale raz áno. Ani nevieš, ako sa za to nenávidím. Za to, že som monštrum a...“
„Nie si monštrum! Edward, zapamätaj si to!“ prerušila som ho. „Poznala som už monštrum a ty sa na neho nepodobáš ani z kilometra! Tak prosím prestaň! Ja... ja by som nikdy nemilovala monštrum. A teba milujem. Viac než čokoľvek na svete. Viac než svoj život. “

Nechcela som sa s ním viac hádať. Videla som, že Edwardovi táto odpoveď stačiť nikdy nebude. Viem, že sa za monštrum bude stále považovať, ale to už sa asi nikdy neznení. Rada by som mu vysvetlila, že mi nevadí, že je upír a dokonca ani to, že niekedy myslí nie na mňa, ale na moju krv. Ja by som mu ju ešte rada dala! Nemôže to brať takto, ako to berie.

Vedela som aj to, že Edward ma nikdy nepremení. Možno iba keby som umierala, ale aj o tom vážne pochybujem. Bál by sa, že by som sa na neho potom hnevala. Aj keď nie hneď. Možno po desiatich alebo sto rokoch. Vtedy už budem iná. Budem myslieť na to, že teraz by som už mala tak dve deti a začala by si ich predstavovať. Trápilo by ho to. Aj keby som to robila neúmyselne. Trápilo by ho, že ma premenil.

„Potrebujem ísť do kúpeľne.“ S týmito slovami som sa rozlúčila a išla som sa osprchovať.

Keď som vyšla so sprchy Edward už stál pri mne.
„Bella, nechcel som ťa nahnevať. Bella, milujem ťa a nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Prišiel ku mne a zobral ma do náručia.
„Ja sa na teba nehnevám. Hnevám sa na otca aj na jeho sprostých kamarátov. Nechápem, prečo mi už nedá pokoj? Prečo sa mi stále vtiera do života a ničí ho? Edward, prečo?“ Znova mi vyhŕkli slzy do očí.  Edward si ma ešte viacej privinul k sebe a silnejšie ma objal. V jeho objatí som sa cítila v bezpečí. Cítila som, ako keby vonku po nás nešla smrť. Ako keby sme tu boli na dovolenke a užívali si našu lásku. Ale potom na mňa doľahla krutá realita. Edward sa obetuje a ja... so mnou je to ešte otázne. Človek nikdy nevie, čo sa s ním stane. Ale pri Edwardovi som si bola istá. Dnes je to poslednýkrát čo ho vidím, čo ho držím v náručí, čo sa s ním rozprávam.

Vonku sme začuli zvuky áut. Boli mi jasné, že Edward už počuje aj ich myšlienky.  Naklonil sa ku mne a lačne ma pobozkal. Znova som cítila, ako my opúšťa cit v nohách a ako sa mi podlamujú kolená. Ale Edward sa odtiahol. Naposledy sa mi zahľadel do očí.
„Milujem ťa,“ pošepol. Plakala som. Nemohla som udržať slzy. Nedokázala som mu odpovedať, pretože mi zlyhal hlas. Ale Edward si moju lásku vyčítal z očí. Znova sme sa pobozkali.

Pustil ma a nechal ma tam stáť samú. Rýchlo prebehol na druhý koniec izby a vytiahol vrecko s bylinami. Rýchlo som sa k nemu rozbehla. Chcela som ho zastaviť, ale neposlúchali ma nohy. Po pár krokoch som spadla na zem a tam som sa ešte viac rozplakala. Videla som, ako Edward poliká tie byliny. Vtedy sa pre mňa zastavil svet. Všetky zmysli sa mi stratili. Videla som rozmazane a aj počula som, ako keby pri mne vybuchla bomba. Len som cítila, ako keby niekto vykopol dvere. Videla som postavy, ako bežia k Edwardovi, ktorý leží bez života na zemi a zisťujú, či náhodou jeho smrť nie je len pretvárkou. Potom som cítila, ako ma niekto berie na ruky.  Ale posledné, čo som však videla bolo Edwardove telo a potom už tma... Milujem ťa. Navždy ťa budem milovať. Stále som si opakovala v mysli.

Koniec 1 časti.

---

Toto je koniec prvej časti. Nebojte sa, neskončí sa to takto. Dúfam, že ste zvedaví a prečítate si aj druhú časť!

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 20. kapitola - 2. časť: