Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 2. kapitola

14.02.2010 (08:15) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 942×

Hodil som nahnevaný pohľad na ten prekliaty denník. Prečo tak veľmi túžim po tom, dozvedieť sa, čo tam je napísané? A prečo mi v tom Alice tak veľmi chcela zabrániť? Je to predsa moja vec, či budem čítať niekoho denník, alebo nie. Tak prečo som sa cítil tak zle?!

Hodnú chvíľu som sa pozeral na ten kožený zápisník. Rozhodoval som sa, či bude správne otvoriť ho a začať v ňom listovať. Nakoniec som sa však rozhodol, že to nechám tak. Nie preto, že som málo zvedavý. To určite nie.  Ale za chvíľu sa mi začína škola. A tam nesmiem chýbať.

Rýchlo som nasadol do môjho Volva a rýchlosťou blesku som sa vyrútil za školou. Už aj tak idem dosť neskoro. Celou cestou som rozmýšľal nad obrázkom toho denníka. Buď ho prečítam, alebo sa zbláznim. Jedno lepšie ako druhé.
Ku škole som prišiel presne na čas. Na parkovisku už boli všetky autá. Pomaly som vystúpil a vydal som sa za mojimi súrodencami. Stáli pred Emmettovým jeepom. Alice na mňa vrhla veľmi škaredý pohľad.

„Takže čo? Čítal si ho?“ osopila sa na mňa.

„Alice neviem aký máš problém! Je to len denník. Je to rovnaké, akoby som tomu dotyčnému čítal myšlienky. Len je to trochu staršie a napísané na papieri. Myšlienky, pocity,... to tu stretávam každodenne!“ Môj tón hlasu ju ešte viac podráždil. Nemala sa ako obrániť. Dobre vedela, že mám čiastočne pravdu. Ale stále sa držala svojho. Denníky sa nečítajú!

Prevrátil som oči a vydal som sa do školy. Cestou som si všimol jedno nové auto. Bolo to divné. Nikto neohlásil, že sa tu niekto nový objaví. Toto je malé mesto. Tu sa vie o všetkom. Ale toto mi muselo nejako uniknúť.
Veľmi som sa tým nezaoberal a pokračoval som v ceste na moju hodinu. Prvú som mal biológiu. Do triedy som prišiel veľmi tesne. Učiteľ bol už vo vnútri, ale zazvonilo, až keď som vkročil dnu. ´Perfektne načasované,´ pomyslel som si a s úsmevom som sa vydal do mojej lavice.

Hodina začala ako zvyčajne - veľmi nudne. Učiteľ sa ešte zaspato otočil k tabuli a začal na ňu niečo písať. Ostatní v triede to využili a začali sa veľmi veselo rozprávať. Ja na škole patrím k tým divným Cullenovcom. Nikdy sa nás nikto neopováži osloviť, keď nemá priamy rozkaz od nejakého učiteľa. Ľuďom tu naháňame hrôzu a to nielen žiakom. Niekedy sa stretnem, že má aj učiteľ predo mnou rešpekt.

Majú prirodzený inštinkt. Môj výzor, moja vôňa, moje pohyby... to všetko ich na prvý pohľad upúta. Nemôžu zo mňa odtrhnúť pohľad. Ale neskôr im dôjde, že som svojím spôsobom nebezpečný.
Mne to, že sa nám vyhýbajú, nevadí. Ba priam hýrim šťastím. Lepšie byť neviditeľný, nebezpečný čudák, ako populárny, najkrajší chlapec na tejto škole. Každému z nás to tak vyhovovalo. Nikdy sme netúžili po pozornosti a možno sa táto chvíľa ani nikdy nenaskytne. Avšak človek nikdy nevie. Pardon upír.

Učiteľ sa znova otočil a pohľadom umlčal moje chichotavé spolužiačky. Smiali sa z nejakého trápneho príbehu, ktorý im vyrozprával ten za nimi. Učiteľ sa znova otočil k tabuli a pokračoval vo vyučovaní.  
Všetko to bolo ako vždy. Žiadna zmena. Keď zrazu niekto zaklopal na dvere a hneď v tom sa rozrazili. Bolo to také rýchle, že som si začal myslieť, že Emmettovi zase preskočilo v hlave a začal sa nudiť. Každý v triede tam obrátil zrak.
„Hm... prepáčte nechcela som sem tak vtrhnúť, ale ponáhľala som sa a nejako sa mi to podarilo.“ Vykoktalo zo seba nejaké neznáme dievča. Asi bude to s tým novým autom. Učiteľ sa na ňu zamračil a ona nesmelo za sebou zatvorila dvere. Pomalým krokom sa vydala k učiteľovi a dala mu nejaké papiere.

Tá je na zjedenie.
Do týždňa ju budem mať.
Nechápem, ako si môže niečo také obliecť.

V celej triede to hýrilo rôznymi myšlienkami. Dievčatá závideli, chlapci slintali a mali aj dôvod. To dievča malo stredne dlhé hnedé vlasy, ktoré sa jej prirodzene leskli. Vyzerali tak zdravo. Na koncoch sa jej už neposlušne vlasy vlnili do malých lokní.
Mala celkom vysokú postavu, ale žiaden 1,90 to nie je. Na to, aká bola vysoká, bola až priveľmi chudá. Buď nerada je alebo športuje. Na tvári mala nízke čelo, rovný krátky nos, plné červené pery. Jej najkrajšou ozdobou tváre sú oči. Také tmavo hnedé hlboké oči ako má ona, nemá nikto.

„Vitajte! Sadnite si prosím k...“ učiteľ sa začal obzerať po triede. Všetci chlapci natešene čakali, ku komu ju posadí. Mne to bolo jedno. „... k Edwardovi. Štvrtá lavica pri oknách. A teraz späť k učivu.“ Učiteľ sa znova začal venovať tabuli. 

Dievča prešlo ku mne a rýchlo si sadlo na stoličku vedľa mňa. Ja som zatiaľ začal ukladať moje knihy na moju polovičku lavice. Nenávidel som, keď som musel s niekým sedieť, aj keď je to len jedna hodina. Počúvať tie jeho oplzlé myšlienky.
Sadla si ku mne a ja som jej prestal venovať pozornosť. Nemal som v pláne sa zoznámiť, ani nič podobné.  Ani som netúžil vedieť jej meno. Je mi ukradnutá.

Celú hodinu bola ticho. Úplne ticho. To na nič nemyslela? Každú sekundu som sa snažil zachytiť aspoň náznak jej myšlienky. Nič. Prázdno. Bolo to také divné, nikdy pred tým sa mi to nestalo. Každému môžem čítať myšlienky. Prečo jej nie? Zachytila ma paranoja? Možno naozaj na nič nemyslí. Možno.
Snažil som sa sám seba presvedčiť, ale nešlo to. Otočil som sa k nej. Zo začiatku mi nevenovala pozornosť, ale potom sa na mňa pozrela. Jej oči ku mne presunuli nenávistný pohľad. Čo som jej spravil? To preto, že som sa nepredstavil? Celý znechutený som sa otočil naspäť dopredu. Rozhodol som sa, že aj keď jej neviem čítať myšlienky, nebudem na ňu myslieť. Nemá to cenu. Aj tak to nezistím. Nemôžem sa jej spýtať: „Hej, počuj dievča? Prečo ti nemôžem čítať myšlienky?“ Bolo by to to najhlúpejšie, čo som kedy spravil. Bola tu ešte možnosť, žeby som sa s ňou spriatelil, ale ja s ňou nechcem byť nič okrem spolusediaceho, poprípade spolužiakom.
„Na budúcu hodinu budete v dvojiciach robiť laboratórne práce...“ To dievča sa vedľa mňa rýchlo strhlo. Takže na budúcu tu nie som...

Zazvonilo a ja som si pobalil všetky veci. Nemohol som sa dočkať, kedy konečne vypadnem z tejto diery.
Deň bol krátky a prešiel veľmi rýchlo. Zazvonilo na poslednú hodinu a všetci žiaci sa presunuli na parkovisko. Tam vytvorili skupinky a začali sa rozprávať, smiať, biť a všeličo možné. Ja som pokojne prechádzal k môjmu autu. Až kým sa mi do cesty nedostalo to dievča z biológie.
„Ahoj, ja som Bella,“ usmiala sa na mňa. Dúfam, že ma nechce niekam pozvať. „ Vieš, pozajtra spolu na biológii robíme spoločnú prácu a ja tu nebudem. Pýtala som sa učiteľa, čo s tým a on mi povedal, že to máme spraviť skôr. Viem, že som asi veľmi otravná, ale nemohli by sme sa niekde stretnúť a spraviť to?“ zahrane milo sa ma spýtala.
„Hej, jasne, zajtra,“ odvrkol som a chcel ísť ďalej, ale ona mi zasa skočila do cesty.
„To je ten problém, odchádzam už dnes do polnoci. Nemôžeme sa stretnúť dnes?“ spýtala sa ma znova tak milo ako pred tým. Herečka bola naozaj veľmi zlá.
„Nemám nič proti tomu, ale kde?“ spýtal som sa jej. Nachvíľu váhala.
„Čo tak napríklad u mňa?“ spýtala sa ma a ja som zdvihol obočie.
„Nie, radšej v... v... knižnici! Áno tam! Stretneme sa tam za pol hodinku. Zatiaľ sa maj.“ S týmito slovami som ju opúšťal. Nechcel som byť s ňou. Chcel som čítať denník. Ale nejako to prežiť musím.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 2. kapitola: