Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 17. kapitola

17.04.2010 (20:45) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 874×

Pohľad Bella:

„Počula som, že ťa chce Mike pozvať do kina,“ pošepkala mi Jess. Sedeli sme v jedálni a práve som sa snažila niečo zjesť. Ale nemohla som. Odkedy sa so mnou Edward nerozpráva, som ako telo bez ducha. Chcela som Edwarda o niečo požiadať, ale teraz... Nenávidí ma a ja sa mu ani nedivím. Veď kto by miloval niekoho, kto ho chcel zabiť?

Veľmi často ľutujem, že som to Edwardovi povedala. Teraz by sme boli spolu šťastní a zamilovaní. Ale musela som mu to povedať! Aj tak by to zistil a potom by to bolo už len horšie. Ako by sa tváril? Čo by si o mne myslel? A možno by sa nehneval... možno by si myslel, že som ho nechcela zabiť... možno.

„Hm.“ Jess sa na mňa zamračila. Nemala som náladu na jej poznámky. Žiaden Mike ma nezaujímal - iba Edward.  
„Zase myslíš na Cullena?“ spýtala sa ma naštvane a otočila sa ku stolu, kde by mal sedieť. Smola – nesedí. „Povedali ste si vôbec, že je medzi vami koniec?“
„My sme vlastne spolu ani nikdy nechodili,“  priznala som sa a začervenala sa. Nikdy som nebola typ dievčaťa, ktorý sa vychvaľuje svojim vzťahom. Pripadalo mi to trápne.  
„Bella, netáraj. Bola si vtom období taká šťastná. Určite ste spolu chodili.“ Jessica sa znova otočila ku Cullenovskému stolu. „Zaujímalo by ma, kde je...“  
„Vieš, že dnes na Edwarda nemyslím?“ hneď som radšej zmenila tému. „Myslela som na moju rodinu. Pôjdem ich pozrieť. Možno sa už ani nevrátim. Mám taký zlý pocit, že už tu nebudem...“ klamala som. Klamala som vždy, keď som tvrdila, že ma Edward už nezaujíma. Ale teraz to bolo iné. Musela som prestať byť sebecká – musela som prestať myslieť na Edwarda – a začať sa venovať mojej rodine. Teraz to už bolo vážne.
„Bella , ale veď je škola!“
„Ja viem a je mi to jedno. Pôjdem za nimi!“ Pôjdem sa obetovať. Prídem tam a obetujem sa za mamu, Davida, Tomiho a Anne. Aspoň sa budú mať oni dobre. A určite aj Edward! Bude môcť chodiť na obed a nebude sa mi musieť vyhýbať. „Pôjdem už dnes!“ povedala som veľmi rozhodne. Jessica sa na mňa zamračila.  
„Dnes?“
„Musím. Mám zlú predtuchu.“ Vlastne som ani neklamala. Zlú predtuchu mám. Už som tu viac, ako mesiac a každým dňom vidím viac a viac obyvateľov z Nekropolisu. Určite ma hľadajú, ale našťastie oni mňa ešte nevideli.  Preto musím už ísť. Musím sa presvedčiť, že ešte žijú. A keď už budú mŕtvi, poviem otcovi pravdu, že ho nenávidím a že nie som jeho dcéra. Pôjdem už teraz.

Prudko som sa postavila a zahodila nedojedený obed. Predrať sa cez jedálnu nebolo až také jednoduché. V jedálni bolo asi milión detí a všetky sa tlačili proti môjmu smeru. Akoby sa všetci snažili zastaviť ma v ceste za mamou.

Už dlhšiu dobu som mala zlý pocit. Začalo to hneď deň po tom, ako sme sa s Edwardom pohádali. Ten pocit som so začiatku nevnímala, lebo som mala veľa práce utápaním sa v bezmocnosti. Ale potom som na parkovisku videla známeho muža. Niekoho mi pripomínal a ja som si myslela, že som ho stretla tu v obchode alebo v meste. Ale keď som na neho pozerala dlhšiu dobu, všimla som si, že on nepochádza z tade. Pochádza z Nekropolisu. Bol to mamin brat.

Hneď po ňom som začala stretávať viac a viac mužov z Nekropolisu. Bojím sa, aby ich náhodou nenapadlo hľadať aj tu v škole. Keď áno, je po mne. A ja nechcem zomrieť bez toho, aby som zachránila moju rodinu. Sú pre mňa všetkým a milujem tak ako... rodinu. Najviac ma však bude mrzieť, že zomriem, a ani som sa Edwardovi neospravedlnila. Navždy zostane v mojom srdce, aj keď ja očividne v jeho srdci už nie som.

Vyšla som na parkovisko. Bolo tam dosť ľudí na to, koľko ich bolo v jedálni. Rázne som vykročila k môjmu autu. Nemôžem sa zastaviť, nemôže myslieť na to, že zomriem. Nemôžem myslieť na to, že už nikdy neuvidím mojich kamarátoch a hlavne Edwarda. Nemôžem na to myslieť! Keby som na to myslela, otočila by som sa a rozbehla za Edwardom. A to nesmiem! Musím pomôcť mojej rodine. Musím, sľúbila som im to.

Prišla som k môjmu autu a v kabelke som hľadala kľúčiky. Bola som tak zabraná do práce, že som si ani nevšimla, že niekto ku mne prišiel.

„Nemôžeš tam ísť.“ Zľakla som sa a spadla mi kabelka.
„Kam?“ spýtala som sa bez toho, že by som sa na neho pozrela. Dobre som vedela, kto to je. Už len podľa hlasu. Podľa toho hlasu, za ktorý by som aj vraždila len, že by som ho počúvala stále.
„Ku svojej rodine.“
„Odkiaľ to vieš?“ Sleduje ma? Pri tej otázke mňa ovládla vlna radosti. Aké krásne by bolo, keby sa o mňa zaujímal...
„Newton to všade vykrikoval.“
„Aha,“ povedala som sklamane. „Vieš rozhodla som sa, že sa pôjdem obetovať. Milujem svoju rodinu a dala som im slovo... Musím tam ísť a zachrániť ich. Je to moja povinnosť a už aj tak mám málo času!“ Na parkovisko prišlo zvláštne auto. Hneď som vedela, komu patrí.

Chcela som si hneď nasadnúť, ale v ceste mi bránil Edward.
„Pusť ma! Chcem už ísť!“ Chcela som, aby to vyznelo naštvane, ale ja sa na neho nedokážem hnevať.
„Nikam nepôjdeš! Nedovolím ti, aby si sa obetovala! Musíme nájsť iný spôsob.“ Musíme... tým myslel aj seba?
„Edward, ja si vážne musím nastúpiť,“ povedala som netrpezlivo.
„Prečo?“ spýtal sa ma naštvane.
„Preto, lebo ma hľadajú. A práve prišli na toto parkovisko. A keď ma tu nájdu, je po mne, po tebe, po tvojej rodine a po mojej záchrane. A možno aj po ďalších pár ľudí!“ pošepky som kričala.

Edward na nič nečakal a otvoril mi dvere spolujazdca. Na hádku teraz nebol správny čas, tak som s tichým hundraním nastúpila. Edward už o niekoľko sekúnd sedel za volantom a čo najnenápadnejšie vyšiel z parkoviska.

„Kto to bol?“ spýtal sa ma, keď sme boli už dosť ďaleko a za nami nešlo nijaké podozrivé auto.
„Niekto z Nekropolisu. Nechcem vedieť kto. Nechcem tam ísť, ale musím.“ Zavrela som oči a oprela sa o sedadlo. Chcela som na všetko zabudnúť a užívať si, že som tu s Edwardom. Veľa príležitostí už mať nebudem.
„Bella... musíme sa skryť. Teraz nemôžeme ísť ani ku tebe a ani do mesta. V škole sa na teba určite spýtajú. Takže sa musíme ísť niekde do lesa...“
„Edward... Edward, počkaj! Ty predsa nemusíš ísť so mnou.“ Edward prudko zastavil. Otvorila som oči. Prevrtával ma pohľadom. Jeho oči už neboli svetlo zlaté, ale čierne ako noc. Trápi sa. Ale prečo?
„Bella, celý mesiac sa snažím vyhýbať sa ti. Celý mesiac som sa snažil presvedčiť sa, že ťa nemilujem. Ale stačil mi jeden pohľad, keď som ťa videl, ako sedíš v aute a musel som začať odznova.“ Odvrátil zrak a zapozeral sa pred seba. Chvíľu som bola ticho. Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Práve mi neúmyslene povedal, že ma miluje!
„Ale ja viem, nie je to ľahké odpustiť mi, ale...“
„Bella, ja ti nemám, čo odpúšťať. Ja sa hnevám na seba... A keď som sa dnes dopočul, čo ideš spraviť, konečne som sa rozhodol... Bella, nepôjdeš tam a neobetuješ sa. To nemôžeš! Potrebuješ hlavu upíra, takže...“ Pozrel sa mi priamo do očí. Nedopovedal.
„Idem hľadať upíra?“ spýtala som sa ho neisto. Netváril sa, akoby sme išli hľadať iného upíra.
„Nie. Netreba už sme ho našli.“
„Čo tým myslíš? Chytil si nejakého upíra?“ spýtala som sa nadšene.
„Nie. Nechytil som nijakého upíra.“
„Tak... čo potom? Kde zoženieš nejakého upíra?“
„Bella... celý mesiac som sa snažil na to pripraviť. Nedokázal by som to, keby si dnes nepovedala, že odchádzaš. Takže je to jednoduché... ja sa obetujem.“ Zatajila som dych.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 17. kapitola: