Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 12. kapitola

23.03.2010 (19:30) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 927×

Pohľad Edward:

„Edward, čo ti zas je?“ spýtala sa ma otrávene Alice. Dnes som ju odviezol do školy ja. Dôvod? Nemala koho otravovať.
„Nič mi nie je. Som úplne v pohode.“ Klamal som jej a dokonca to tak ani nevyznelo.
„Ale s Bellou si sa už rozprával, že áno?“ spýtala sa ma s nadvihnutým obočím.
„No... ako sa to... vezme.“
„Ako sa to vezme? Edward, čo tým myslíš?!“ začala jačať. 
„Ešte som sa k tomu nedostal,“ potichu som sa priznal. Alice sa ešte viac zamračila.
„Edward, keby som vedela, že mi skazíš náladu, obliekla by som si šedú! Ako to myslíš neporozprávali? Čo má za tebou prísť ona?“
„Nie...ale ah Alice... je to komplikovanejšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. Nemôžem za ňou prísť a priamo sa jej na to spýtať. Veď mi sa už ani nerozprávame!“
„To ako pre teba a pre ňu nič neznamená bozk? Pobozkali ste sa a tým to končí? Mám pocit, že vy ste boli spolu iba preto, aby ste sa pobozkali a rozišli sa. Išlo vám o to?“
„Jasné, že nie Alice,“ pokrútil som hlavou. 
„Tak potom čo? Aký je problém?“ Mal som pocit, že Alice niekto vymazal mozog.
„Pokašľal som to. Všetko. Vtedy, keď som ju pobozkal som vymazal naše priateľstvo. Nemal som to robiť. Mal som ju radšej odmietnuť a...“
„Odmietnuť?“ skočila mi do reči. „Takže ona chcela, aby si ju pobozkal?“
„Asi áno,“ povedal som jej neisto.
„No tak čo potom? Vôbec ju nechápem.“
„Možno sa ma bojí,“ povedal som. Na to sa Alice hneď zasmiala.
„Edward nebuď hlúpy. Určite sa ťa nebojí. Možno sa zľakla, že niečo k tebe cíti. Aj tak si myslím, že je to šialené, keď upír miluje nejakého človeka.“ Nastalo ticho. Alice má pravdu- je to hlúpe. Ale ja za to nemôžem. Bellu vlastne neberiem, ako človeka... jej vôňa mi vonia, ale nepotrebujem ju. Dokonca ani vtedy, keď som ju mal tak blízko. Keď moje silné chladné ruky objímali jej pás. Keď som ju bozkával.

„A čo denník? Už si ho dočítal?“ spýtala sa ma Alice už pri škole.
„Som na konci,“ povedal som jej a zaparkoval som na svojom mieste. Alice rozradostnene – ako vždy - vyskočila z auta a hneď behala k Jasperovi.

Už veľakrát som mojim súrodencom závidel, že sa našli. Že našli svoju lásku a sú spolu šťastní. Ja som stretol akurát Bellu, ale tá o mne nechce ani počuť. Ale ja ju milujem. Aj keď ona mňa nenávidí.

Vystúpil som z auta a vydal sa do školy. Ako každý deň som počul za mnou vzdychy. Už ma to prestávalo baviť. Oveľa radšej by som teraz bol niekde v lese. Čo mi pripomína – už dlho som nebol na love. Ani neviem, kedy to bolo naposledy. Určite dávno. Pres týždňom? Pred dvoma?

Sadol som si do lavice. Znova sme mali biológiu. Namiesto dejepisu. Znova sedím s Bellou. Znova mám možnosť sa k nej prihovoriť. Ale ja to neskusím. Nemôžem. Nedokážem to.

„Tak deti, prekvapenie dňa. Budeme robiť laboratórne práce. Zisťovanie krvnej skupiny!“ povedal radostne učiteľ. A do prdele! Našťastie ešte nezazvonilo a ja som sa nenápadne vyparil. Všimol som si, že Bella ešte neprišla do školy. Veľmi som sa tým nezaoberal a snažil sa čo najskôr utiecť z tej triedy.
Pha... že prekvapenie dňa. Blbosť! To ten učiteľ vôbec nerozmýšľal nad tým, že v triede môže byť upír?

Vyšiel som von zo školy. Bol som naštvaný a vlastne som ani nemal byť prečo. Proste som to nechápal. Bol som naštvaný na toho učiteľa, že to nepovedal skôr a myslel si, akú veľkú radosť tak každému spraví. Vlastne iba sebe.
Bol som na Alice, že mi nepovedala, že ten učiteľ chystá také úžasné prekvapenie.
Bol som naštvaný ešte asi tak na desať ľudí. Ale hlavne som bol naštvaný na seba. Na to aký som úbohý a bojazlivý. Keby som sa nebál spýtať Belly čo jej je, nebol by som teraz nahnevaný. Vlastne radšej by som zniesol, keby sa na mňa vykričala. Takto neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. Mal by som si zobrať príklad z toho neznámeho dievčaťa z denníka. Ničoho sa nebojí. Je odvážna. A to je iba človek.

Nechcel som byť na očiach tak som zabočil do tmavej uličky. Nie sú tam žiadne okná, takže ma tam nemôže zbadať nejaký učiteľ.  Niežeby by mi to nejako vadilo. Ale teraz som potreboval byť sám a nechcel som, aby ma niekto videl.

Zabočil som za uličku a začal prerývane dýchať. Ťažilo ma všetko. Nevedel som, čo so sebou. Ešte nikdy som sa necítil tak... tak sám, bezmocne, neschopne... Mal som pocit, že som tu, na tomto svete zbytočne. Nikto ma tu nepotrebuje, nechce.

Zliezol som sa na zem. Sedel som na tej špinavej hnusne plesnivej zeme a nevnímal okolie. Na čo vlastne? Som na tomto svete a ani nežijem. Už som tu nemal byť. Ľutujem tu chvíľu, kedy sa Carlisle rozhodol, že ma premení. Nikdy som ho pre to neprosil. Nechcel som to a ani nechcem. Keby som bol človek všetko by bolo jednoduchšie. Ale som len zbabelý upír.

Pri mne sa niečo pohlo. Myslel som si, že to je potkan, tak som sa zdvihol. Nie preto, že som sa bál, ale preto, lebo naozaj by nebolo príjemné, keby začal po mne behať.
„Ach... prepáč nechcela som ťa vystrašiť,“ povedal ten najkrajší hlas pod slnkom. Už som ho tak dlho nepočul. Rýchlo som sa tam obzrel. Na zemi sedel Bella. Schúlená do klbka.

Zrazu som sa cítil šťastný, plný. Akoby by mi Bella vrátila silu znova žiť. Bol to krásny pocit vidieť ju. Vedieť, že dýcha a je zdravá. Ale vedel som, že ju niečo trápi. Chcel som, aby mi to povedala sama, nechcel som sa jej vtierať.
„Prepáč, že som ťa vyrušil,“ povedal som jej tichým hlasom. Nemal som dosť síl odísť odtiaľ, ale vedel som, že ona ma tam nechce.
„Nie to je dobré... vyzeráš, že ťa niečo trápi.“
„To nie je pravda... som v pohode,“ zaklamal som. Nerád jej klamem, ale nechcem ju zaťažovať mojimi ťažkosťami.  Má toho dosť.
„Neverím ti.“ Prižmúrila oči.
„Ani ty nevyzeráš najšťastnejšie.“ Bella nachvíľu zazmätkovala, ale potom sa spamätala.
„Čo ti je?“ spýtala sa ma.
Mohol som jej povedať drsne: „Teba do toho nič,“ alebo milšie, aby som mohol odísť „Nechcem ťa otravovať. Ale ja som povedal: „Nič.“ Čo spustilo reťazovú reakciu.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 12. kapitola: