Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » (Ne)opätovaná láska - 7. kapitola

21.02.2013 (10:30) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1769×

Stále som tomu nemohla uveriť. Ja mám rande s najkrajším chalanom na svete!

Sakra! Čo si oblečiem? Mám si umyť vlasy? Mám sa namaľovať? Mám si vyžehliť vlasy? Akú voňavku použijem? Kľud, Bella. Už ťa chytá panika.

Vtom mi prišla správa od Luci. Panika ma na chvíľu opustila. Pýtala sa, či mám Skype. Odpovedala som, že nie a ani neviem, čo to je. Napísala mi, že je to program, cez ktorý sa dá volať zadarmo. Poslala mi stránku, kde som si to stiahla zadarmo. Keď sa mi to stiahlo, nainštalovala som si to. Zaregistrovala som sa. Na to mi prišla žiadosť na Skype od Luci. Prijala som ju. Zavolala mi. Som zvedavá, ako to bude fungovať.

Prijala som hovor.

„Ahoj,“ ozval sa z notebooku dievčenský hlas a na monitore sa objavila kučeravá hlava.

„A...ahoj,“ vykoktala som zo seba. Dievča na obrazovke sa usmialo. Vlasy mala tmavohnedé, oči mala zelenohnedé, jej pokožka mala tmavší odtieň a biele zuby jej žiarili na tvári. Bola sympatická. Aj pekná.

„Mám zapnutú videokameru. Zapni si aj ty,“ povedala. Videokamera? Hľadala som na notebooku veľkú videokameru. „Je taká malá a je zvyčajne na ráme monitora,“ dodala. Našla som ju presne tam, kde mi povedala. Bola taká maličká a čierna.

„A ako ju zapnem?“ spýtala som sa.

„Podo mnou je taká preškrtnutá kamera. Tak na ňu klikni.“ Hneď som ju našla. Biela kamera preškrtnutá červenou čiarou. Klikla som naň. „Jéj! Už ťa vidím,“ povedala nadšene.

Rozprávali sme sa a rozprávali... Až došlo k téme Edward. Vtom som si uvedomila, že sa musím chystať na rande.

„Rande!“ vypískla som. Nechápavo sa na mňa zadívala cez videokameru. „Musím sa chystať na radne! Ešte ani neviem, čo si oblečiem! Nestíham!“ hovorila som rýchlo. Luci sa zasmiala.

„Kľud, Bella. Upokoj sa. Máš ešte plno času. A netráp sa, čo si oblečieš,“ povedala a opäť sa zasmiala. Čo je také smiešne? „Choď sa zatiaľ umyť vlasy alebo môžeme ďalej kecať.“ Vybrala som si prvú možnosť. Rýchlo som utekala do kúpeľne.

„Upokoj sa, Bella,“ hovorila som si. Vyzliekla som sa a vošla do sprchy. Umyla som si vlasy svojim obľúbeným malinovým šampónom. Vyšla som zo sprchy, osušila som sa uterákom a obliekla si biely župan. Vlasy som si trocha pretrepala, aby rýchlejšie uschli. Vrátila som sa do izby.

„To ti teda trvalo,“ ozvalo sa z notebooku. Luci tam stále bola.

Odrazu zazvonil zvonček. Vybrala som sa dverám. Otvorila som ich. Nikto tam nebol. No na zemi bola položená škatuľa, obviazaná mašľou. Zodvihla som ju. Na nej bol papierik, v ktorom sa písalo: Dúfam, že sa ti budú páčiť. Prepáč mi za všetko. Chýba mi naše priateľstvo. Mishell.

Mishell? Obzrela som sa a uvidela Mishell, ako kráča preč so sklonenou hlavou. Urobila mi to, čo by som vtedy od najlepšej kamarátky neočakávala. No tiež mi chýbalo naše priateľstvo. Možno má na to nejaký dôvod.

„Mishell!“ zakričala som na ňu. Zastavila sa a otočila sa. Už nebola oblečená ako v škole. Mala na sebe dlhé nohavice, botasky a sveter. Naznačila som rukou, aby prišla sem.

„Ahoj,“ pozdravila som sa, keď ku mne prišla.

„Ahoj,“ zašepkala, no nepozrela sa mi do očí. „Prepáč mi za všetko. Ale ja... ja som nemohla. Aj keď som chcela. Nemohla som...“ hlas sa jej lámal. Čože? Čo nemohla?

„Čo?“ spýtala som sa nechápavo.

„Nemohla som... tomu zabrániť,“ povedala. Aha. Nemohla zabrániť tomu šikanovaniu, aj keď chcela. Aspoň tak som to pochopila. „Ja ti to vysvetlím,“ dodala.

„Poď dnu,“ povedala som. Poslúchla. Zavrela som za ňou dvere. Doviedla som ju do obývačky. Sadli sme si na gauč a škatuľu som položila na stôl.

„Jessica sa mi vyhrážala, že ak nebudem robiť to, čo povie, tak... jej otec vyhodí môjho otca z banky. Keďže mama pracuje v obchode, ona by nás neuživila. Nemohla som to dopustiť. Musela som jej vyzradiť naše tajomstvá. Nemohla som ísť k tebe vtedy v sobotu. Musela som jej hovoriť najnovšie drby. Bola som jej poskok. Musela som si obliekať vyzývavé oblečenie, aby som ju nezahanbila. A keď si mi to vtedy povedala, ona to na mne videla, že niečo viem. Potom posielala nejakých ľudí, ktorý ťa sledovali a ona im za to platila. Je mi to veľmi ľúto. Mala som tomu zabrániť a mohli sme byť...“ hlas sa jej zlomil a z očí jej začali kvapkať slzy. Verila som každému jej slovu. Ja tu Jessicu zabijem. Ja jej to vrátim. Objala som ju okolo ramien. Po chvíli slzy ustali. „Ale teraz, po tých najnovších videách, sa Jessice smejú. A...keďže máš rande, mala by si sa chystať. A toto by sa ti mohlo hodiť,“ dodala a ukázala na škatuľu.

Zobrala som tú škatuľu. Mašľu som uvoľnila a otvorila som ju. Boli v nej riflové kraťasy, moje kraťasy mi obliala Jessica kávou a ostal na nich fľak, biele tričko so širokým výstrihom a s americkou vlajkou a sandále. To je krásne.

„Ďakujem,“ šepla som so slzou na krajíčku a objala Mishell.

 „Mala by si sa chystať,“ povedala po chvíli. Mala pravdu. Už som mala len dve hodiny. „Bella, prosím, odpusť mi to,“ zašepkala.

„Už som ti to odpustila. Kamarátky si odpúšťajú všetko,“ povedala som. Zodvihla hlavu a pozrela sa na mňa sivozelenými očami. „Keď chceš, môžeme byť opäť kamarátkami.“

„Vážne? Ty by si mi po tom všetkom ešte dokázala veriť?“ spýtala sa. Prikývla som a usmiala sa. V jej očiach som videla šťastie. Pevne ma objala. „Bella... Som tak rada, že sme opäť kamarátky!“ vypískla nadšene. „Nepotrebuješ pomôcť s prípravou?“ opýtala sa.

„No... Pomoc by sa zišla,“ povedala som a zasmiala sa. Zobrala som škatuľu a s Mishell sme sa vybrali do mojej izby. Sadla som si na posteľ. Mishell sa na mňa zadívala.

„Nechaj to na mňa,“ povedala po chvíli. Zverila som sa do jej rúk. Najprv mi osušila vlasy fénom. Potom som sa zavrela do kúpeľne a obliekla si to, čo mi kúpila. Obula som si ešte tie sandále. Vrátila som sa v novom oblečení. Mishell sa usmiala a povedala: „ Vyzeráš úžasne. Už ťa len namaľujem.“

Vybrala som zo skrine taštičku. Podala som ju Mishell. Posadila som sa na stoličku a Mishell sa pustila do skrášľovania mojej tváre. Keď som bola hotová pohľad mi padol na hodinky. Bolo bol siedmej. Panebože! Nestíham! Zhlboka som sa nadýchla. Upokoj sa, Bella! Máš ešte tridsať minút.

Mishell mi podala do ruky zrkadlo. Pozrela som sa doň. Objavila sa v ňom hnedovláska. Pery mala natreté jemným leskom, na viečkach mala hnedý očný tieň, ktorý ladil s jej čokoládovými očami. Áno, bola som to ja. Dalo by sa povedať, že som celkom pekná.

„Si nádherná,“ šepla a objala ma. Usmiala som sa. Chvíľu bolo hrobové ticho.

„Ako si sa vlastne dozvedela o mojom rande?“ spýtala som sa. Odkiaľ to mohla vedieť?

„No... Luciana mi to povedala,“ povedala. Luci! Že mi to nenapadlo, keď sa smiala ohľadom toho, čo si oblečiem. No, musím sa jej poďakovať. Bez nej by som možno už nebola tu a ja a Mishell by sme sa neudobrili. Asi jej pošlem čokoládu. Nie. Rovno ju pôjdem navštíviť. To je dobrý nápad. Brazília. Ešte som tam nebola.

Usmiala som sa. Zrazu som si spomenula, že som nezrušila hovor s Luci. Pozrela som sa na monitor notebooku. Hovor bol ukončený 18:31. Takže hovor zrušila len pre chvíľou. Napísala som jej Ďakujem. Vypla som počítač. Sadla som si na posteľ a netrpezlivo som sa pozerala na hodinky.

Náhle ma prepadla panika. Čo keď nepríde? Čo keď bude meškať? Čo keď to zruší? Možno je to len žart a chcel si zo mňa vystreliť. Mishell si to všimla. Hodinky ukazovali čas 18:57.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek (Ne)opätovaná láska - 7. kapitola: