Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nastal čas vianočný - 1. kapitola

01.12.2013 (21:45) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2819×

1. kapitola

Vianoce. Už je to tu zase.

Nastal december a nikto nemyslí na nič iné ako Vianoce, prázdniny a nakupovanie darčekov. Všetci úplne zabudli na podstatu vianočných sviatkov, na to, že všetci máme byť so svojimi rodinami a užívať si spoločne strávené chvíle. Teraz sa len všetci ponáhľajú sem a tam a nikto sa nepozastaví nad tým, čo je pravou podstatou nadchádzajúcich sviatkov.

Keď som bola malá, zbožňovala som Vianoce. Trávili sme ich poväčšine u dedka Charlieho alebo u babky Esme a dedka Carlislea. Boli to nádherné chvíle, keď sme boli všetci pokope. Ale čím som bola staršia, stávali sa Vianoce akýmisi zvláštnymi. Teta Rose a ujo Emm boli prví, čo za nami prestali na Vianoce chodiť  alebo odcestovali na Vianoce niekam inam. Najprv som nechápala prečo, ale neskôr mi to došlo. Bolo to kvôli mne. Moja mama a otec mali mňa a teta Rose nemohla mať dieťa. Začala som Vianoce nenávidieť a to z toho dôvodu, že kvôli mne sme ich nemohli tráviť všetci spoločne.

Potom sa začali zbierať ďalšie drobné dôvodíky a ja som začala Vianoce nenávidieť z celej duše.

„Ahoj, mami! Som tak rada, že ťa počujem! Ako sa máš? A čo ocko?“ predniesla som svoju stále dookola znejúcu otrepanú frázu hneď, ako som priložila telefón k uchu. Vedela som, že mi mama skôr či neskôr zavolá, tak ako každý deň v týždni, tak ako vždy. Dnes sa však akosi omeškala, už bolo dosť neskoro.

Bola som akurát na ceste domov z práce a moja nálada nebola práve najlepšia. Išla som po ulici lemovanej drobnými obchodíkmi s výkladmi plnými vianočných výzdob a všemožného vianočného tovaru. V obchodoch mali teraz určite veľký nával zákazníkov a majiteľom sa to určite viac ako páčilo, toto je jeden z dôvodov, prečo Vianoce nemám rada, väčšina ich berie ako spôsob, pri ktorom môžu poriadne zarobiť. Pracujem ako učiteľka na prvom stupni, zbožňujem  malé deti, neviem sa ich nabažiť. Dnes však začínajú zimné prázdniny a to znamená, že moje malé pokladíky neuvidím dosť dlhú dobu. To bol ďalší jeden z dôvodov, prečo som Vianoce nenávidela, aj keď bol celkom nelogický.

„Ahoj, Nessie! Aj ja som rada, že ťa počujem! Ja sa mám stále rovnako a aj ocko, len nám chýbaš. Preto ti vlastne volám. S tvojím otcom sme rozmýšľali, či by si neprišla na Vianoce k nám. Strávili by sme po dlhej dobe Vianoce zase ako rodina. Esme navrhla, že by sme mohli všetci prísť k nim do Forks, zaspomínať a stráviť pekné chvíle. Tvoje tety a strýkovia sľúbili, že prídu tiež, takže zostávaš len ty, čo na to povieš?“ zašvitorila moja mama s nadšením. Ani ma neprekvapuje, že mi volá ako poslednej, veď to najlepšie na koniec, presne vedela, že ju a otca by som odmietla ľahšie než celú rodinu. Má ma perfektne prečítanú.  Zastavila som uprostred chôdze a hlasno si povzdychla. Vedela som, že to mame rozhodne neutečie.  

„Nessie, no ták. Sme rodina a mali by sme sa tak aj správať. Ak by sme ťa my s ockom neprišli navštíviť, aj by sme zabudli ako vyzeráš. Babka Esme ťa nevidela už viac ako dva roky. Teší sa na teba, tak ako všetci ostatní. Prosím, aspoň kvôli mne,“ prosíkala mama. Zastavila som pri malom obchodíku a keď som si prezrela len tak náhodou výklad, pristúpila som bližšie. V telefóne sa stále ozýval mamin prosíkajúci hlas. Vnímala som ju okrajovo, zaujal ma totiž výklad toho obchodu, teda presnejšie to, čo bolo v ňom.

Vo výklade boli veci pre bábätká. Dupačky, cumlíky, fľašky, kočáriky a všetko možné, čo by bábätko mohlo potrebovať. Mňa však upútalo niečo, čo sa dialo v obchode. Stála tam mladá žena asi okolo dvadsať päťky a ruky mala obtočené okolo svojho vypuklého bruška. Zozadu ju objímal asi rovnako starý muž. Obaja sa usmievali na predavačku, ktorá im ukazovala detské oblečenie s vianočným motívom. Predavačka niečo povedala a žena sklonila pohľad na svoje bruško a pohladila ho. Do očí sa mi nahrnuli slzy a jedna pretiekla cez okraj a po mojom líci. Zavrela som oči a na poslednú chvíľu som chytila tu neposlušnú slzu.

Bolo mi to tak ľúto. Ja niečo také nikdy mať nebudem. Ktorý človek by už len chcel polovičnú upírku a polovičného človeka? Ktorý upír by chcel polovičnú upírku a polovičného človeka? Nebola som ani jedno, ani druhé, nepatrila som ani k jedným. Nebola som ani človek, nebola som ani upír. Navyše, nikto nevie, či by som mohla deti mať. Nikdy som o tom s nikým z rodiny nehovorila, ale určite to vedeli, ocko a strýko Jasper určite, našťastie to nikto nekomentoval - aspoň nie predo mnou. Bola som im za to vďačná. Chcela som si všetkým týmto žiaľom a bolesťou prejsť sama, nechcela som do toho nikoho zaťahovať, bola to len moja záležitosť.

„Nessie, ty ma vôbec nepočúvaš!“ obvinila ma mama do telefónu. Úplne som na ňu zabudla. Otočila som sa od výkladu a pokračovala smerom domov. Ak bola moja nálada doteraz zlá, tak teraz bola úplne príšerná. Svižným krokom som sa vydala cez ulicu, aby som si to skrátila cez bočnú uličku. Rýchlo som vymýšľala, čo poviem mame.

„Ale počúvam ťa, mami, len som sa zamyslela,“ rýchlo som šepla, aby ma nezačala obviňovať z niečoho iného. Ona je toho schopná.

„Tak prídeš?“

„Mami...“

„Opováž sa mi povedať, že nie! Renesmee, som tvoja mama a mám právo ťa vidieť. Nechcela som to urobiť, ale teraz mi nedávaš na výber. Dnes je utorok, zajtra okolo obeda ti letí lietadlo do Seattlu. Počkáme ťa tam s otcom,“ skočila mi do reči a ja som zostala stáť s otvorenými ústami uprostred jednej z bočných uličiek. Od domu som to mala už len kúsok. Toto som vážne nečakala, ani si nepamätám, kedy naposledy sa mama správa takto... ako mama. Nikdy mi príliš nič neprikazovala, bola som poslušné dieťa, nebolo to potrebné. Teraz ma však úplne odzbrojila.

„Rozumieš mi?“

„Áno, mami. Uvidíme sa zajtra. Ahoj,“ šepla som v úplnom šoku a snažila sa ako-tak spamätať.

„Ahoj, miláčik. Uvidíme sa zajtra.“ Zložila.

Stále v šoku som mobil zastrčila do vrecka v nohaviciach a ďalej pokračovala v ceste domov. Vyšla som z postrannej uličky, kde boli iba smetiaky, krysy a zadný vchod z jedného nočného klubu. Stačilo už len zájsť na roh ulice a budem doma. Počas cesty som rozmýšľala, čo všetko si budem musieť so sebou zobrať, keď v tom mi na rozum prišla myšlienka na darčeky. Mala by som im doniesť nejaké darčeky? A čo také by som im mala kúpiť?

Bolo by neslušné prísť po tak dlhej dobe domov a doniesť iba samu seba, a navyše by som tým porušila našu rodinnú tradíciu. Vždy sme si nosili darčeky z miest, kde sme boli. Zastala som pred dverami do vestibulu, kde som už videla vrátnika, ktorý mi živo mával tak ako vždy, keď som sa vracala domov. Spomenula som si na jedno prekrásne zlatníctvo neďaleko odtiaľto. Určite by tam mali mať niečo pekné pre tety, mamu a babičku. Otočila som sa a so značnou nevôľou vpísanou v tvári som sa vydala smerom k zlatníctvu.

Po ceste som mala hlavu v oblakoch a rozmýšľala, čo by som také mohla zobrať mužskej polovici našej rodiny. Keď som na to pomyslela, stiahlo mi srdce od žiaľu. Už to bude päť rokov, čo umrel starý otec Charlie. Je mi za ním veľmi smutno. S ním bola vždy taká neskutočná zábava a vďaka nemu som nebola jediná, kto potreboval spať, jesť, chodiť na záchod. Vďaka nemu som si nepripadala vo vlastnej rodine taká odlišná, no teraz je preč.

Myšlienkami som bola ponorená do seba a všetko ostatné som vykonávala úplne mechanicky. Cestu k zlatníctvu som poznala naspamäť, lebo som okolo chodila skoro každý deň, nemusela som sa nad tým ani zamýšľať. Svoje okolie som si nevšímala, za čo prišiel trest.

Z bočnej uličky naraz vybehol dáky chlapec, ale ja som ho vôbec nevnímala, bola som myšlienkami úplne mimo. Ako sa ukázalo, on si ma asi tiež nevšimol. Zrazu som ucítila silný náraz a cítila som, ako padám k zemi. Už  sa pádu nedalo vyhnúť a čakala som, kedy pod sebou ucítim chladnú zem. Hoci som z polovice upírka, nešikovnosť som zdedila po mame. Namiesto chladného povrchu chodníka som ucítila okolo seba teplú silnú ruku, ktorá zastavila môj pád.

Zdvihla som pohľad a stretla som sa s usmiatym pohľadom mladého muža nado mnou. Počula som, ako jeho srdce silno a rýchlo bije len kúsoček odo mňa. Neviem, kedy naposledy som mala takú neskutočne obrovskú chuť na niečiu krv. Možno aj nikdy. Zhlboka som sa nadýchla a znovu ucítila vôňu jeho krvi. Bola iná ako všetky, čo som doposiaľ cítila. Počula som príbehy o tom, aké to je, keď niekomu z upírov spieva krv človeka, ale toto bolo iné. Táto vôňa bola iná než všetky ostatné, ale nebola najlahodnejšia.

On sa mi po celý čas díval do očí a ja som mu sprvu pohľad opätovala, no teraz som si ho chcela prezrieť a hlavne nájsť spôsob ako sa skryť pred jeho pohľadom, nebolo mi príjemné, ako si ma obzeral. Keď už jeho pohľady začínali byť na mňa až príliš, precitla som a začala si veľmi jasne uvedomovať jeho ruku obmotanú okolo môjho drieku. Začínalo mi to byť trochu nepríjemné a rozmýšľala som, čo by som mala urobiť, aby som mu to dala najavo. Cítila som jeho pohľad všade a tak som si odkašlala. Na tvári sa mu objavila červeň a veľmi opatrne mi pomohol postaviť sa na nohy.

Keď už som stále pevne na nohách, snažila som sa akosi naťahovať čas, aby som nemusela prehovoriť ako prvá. Hlavu som mala sklonenú, dívala som sa na svoje topánky a hrala sa, že kontrolujem, či je všetko v poriadku. Vlastne som čakala, kým prehovorí prvý.

„No... veľmi ma to mrzí. Ste v poriadku?“ prehodil neisto a ja som mu za to bola nesmierne vďačná, lebo už som začínala byť nervózna a začínala som rozmýšľať nad tým, čo poviem, ak zostane ticho. 

Zdvihla som hlavu a konečne som si ho prezrela poriadne. Je zvláštne, že som si nevšimla predtým, že je taký pekný. Bol asi rovnako starý ako ja. Teda mne už bolo niečo cez päťdesiat, ale vyzerala som na dvadsaťpäť. Bol štíhly, ale nie ako špáradlo, bol tak akurát. Mal blond vlasy na krátko ostrihané v nedbalom účese a tmavomodré oči olemované hustými riasami s dokonale upraveným obočím. Mal pekný rovný nos a dokonale rezané plné pery. Bola som na ženu celkom vysoká a mala som aj vysoké opätky, ale aj tak som musela trošku zakloniť hlavu, keď som sa na neho chcela pozrieť.

„Ehm... všetko je super. Aj mňa to mrzí. Mala som dávať lepší pozor na cestu,“ šepla som svoje ospravedlnenie a snažila som sa pozerať kamkoľvek, len nie na neho. Bolo mi to trápne. Celá táto situácia bola úplne trápna. Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie krv.

„No, ja som Brian. A tvoje meno je...“ napriahol ku mne ruku a na tvári vyčaril prekrásny milý úsmev.

„Ja som Renesmee alebo Nessie, všetci ma volajú Nessie.“ Jeho ruku som prijala a úsmev som mu opätovala. Červenala som sa ešte viac, ale dúfam, že to chlad zakryje. Bola celkom zima, doteraz som si to neuvedomila, ale poriadne sa ochladilo, muselo byť pár stupňov pod nulou.

„Zvláštne meno, Renesmee, ale páči sami. No tak, čo by si povedala, ak by som ťa pozval niekam na niečo teplé. Za chvíľu začne snežiť, tak...“ pustil moju ruku a strčil si ruky do vreciek na bunde. Pozrela som sa na hodinky na zápästí, darček od mojich rodičov, a zistila, že  bolo pár minút po štvrtej a zlatníctvo zatvárajú o siedmej. Možno by som stihla malý čaj a potom ešte aj skočiť kúpiť darčeky.

„No tak dobre. Ale veľa času nemám, zajtra ráno cestujem za rodičmi a ešte nemám ani kúpené darčeky.“ Vysvetlila som a znovu naňho uprela pohľad. Neviem prečo som súhlasila, možno kvôli tej jeho vôni, chcela som zistiť, čo má za tajomstvo. Skrátka, bola som zvedavá.

„Neboj, nezdržím ťa dlho.“ Usmial sa na mňa a ponúkol mi rameno. „Môžeme?“

Len som prikývla a prijala ponúknuté rameno. Urobili sme len pár krokov a keď sme zahli za roh ulice, z neba sa na zem začali znášať biele chumáčiky veľké ako konce vatových tyčiniek. Najprv padali po jednom, len sem tam, no o minútu neskôr sa už poriadne rozosnežilo.

Pustila som Brianovo rameno a zdvihla hlavu k oblohe. Užívala som si, ako mi vločky dopadajú na tvár a pri dotyku s mojou pokožkou sa roztopili. Vždy som to mala rada. Ak som na Vianociach mala niečo rada, tak to bolo sneh. Milovala som ho. Milovala som sneženie, keď všetko vyzeralo tak magicky a vzduchom sa vznášali tieto malé zázraky.

Sklonila som hlavu a pozrela sa na Briana. Sledoval, ako nastavujem tvár snehu a usmieval sa.

„Ako si to vedel?“ vyslovila som otázku s úžasom v hlase.

„Viem toho veľa,“ odpovedal a jeho úsmev bol tajomný. Začínal sa mi páčiť.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nastal čas vianočný - 1. kapitola: