Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 9. kapitola

05.07.2012 (15:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 34× • zobrazeno 3432×

9. kapitola

„Hm, ešte pletienku, poprosím, džemový koláč, šišku. A ešte jeden džús pomarančový, dva jahodové jogurty...“

Predavačka na mňa pobavene pozrela. „Všetko?“

„Myslím, že áno. Vďaka.“ Zaplatila som, jedlo dala do tašky a rýchlo sa ponáhľala do môjho dočasného domovu, kde Edward dúfam, že ešte spí. Počula som, ako sa večer stále hýbal a mal bolesti. Nakoniec som to nevydržala a išla za ním. Dala som mu lieky proti bolesti a ostala s ním. Nežne som ho hladkala po  vlasoch, až zaspal so spokojným výrazom na tvári. Potom som išla do obývačky a preštudovala všetky papiere od lekárov, bolo ich stovky. Jeho prípad prešiel cez toľko lekárov, prežil si toľko bolestí, vyšetrení... Ako to mohol všetko vydržať a stále mať úsmev na perách? Každý deň mi príde ešte úžasnejší a silnejší.

Potichu som vkĺzla do bytu, aby som ho nezobudila, ale už bol v kuchyni a niečo hľadal v skrinke.

„Dobré ránko,“ pozdravila som ho veselo a rýchlo sa vyzula. Otočil sa ku mne a skoro s vozíkom zhodil stoličku.

„Už som si myslel, že si mi utiekla.“

„Utiekla... pre raňajky, lebo v chladničke  toho príliš veľa nie je.“

Zatváril sa trochu zahanbene. „Dnes sme mali na pláne s Izzie nakúpiť, ale...“ Ach, toto nie. Nechcela som mu pripomenúť Izzie, aby bol smutný.

„Tak pôjdeme spolu, dobre?“ navrhla som mu rýchlo a na stôl položila tašku s jedlom.

„Dobre.“ Síce sa pousmial, ale smutne si povzdychol. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby Izzie neprežila...

Zaparkoval s vozíkom pri stole na strane, kde nebola stolička. Na tanier som mu všetko nachystala, i keď išiel protestovať.

„Ty nebudeš?“ spýtal sa zmätene, keď som si oproti nemu sadla a nič si nenachystala. Práve tohto som sa najviac bála, bude si postupne všímať, že sa nesprávam vo väčšine ľudských vecí ako on. Ale jesť jedlo odmietam, to určite nie.

„Nie, po ceste som sa najedla.“ Prižmúril podozrivo oči, ale nakoniec sa vrhol do jedenia a očividne mu chutilo.

„Mal si spať ešte dlhšie, zaspal si dosť neskoro.“

„To je v pohode, som zvyknutý. Keď si v noci odišla, znovu som sa zobudil a nemohol zaspať.“

„Mal si počítať hviezdy, na deti to funguje,“ poradila som mu so smiechom. Prevrátila roztomilo očami.

„Na čo vidieť milióny hviezd, keď som nemohol vidieť teba, hm?“ Ach, tá jeho božská úprimnosť. Každé slovo, ktoré vyjde z jeho úst je tak zmyselné a hlavne nádherne úprimné. Hlavou mi prechádzali len samé superlatívy.

„Kúpim si rámik, dám doňho svoju fotku a môžeš si ju dať na nočný stolík.“

Pobavene pokrútil hlavou. „To by nebolo ono, 3D je najlepšie.“

Naplno som sa rozosmiala, sršalo z neho toľko vtipu. Celé raňajky len vtipkoval a podpichoval ma. Smiala som sa ako nikdy. Komplimenty z neho išli ako na páse a ja som sa zrazu cítila výnimočnejšia a chcenejšia. Áno, on bol ten muž, čo mi naznačovala Alice. Bola som si tým istá ako nikdy. No ešte nás čaká veľa prekážok, ale dostaneme sa cez ne, teraz musím premýšľať len nad prítomnosťou.

„Zbožňujem tento tvoj zadumaný pohľad,“ vytrhol ma z myšlienok svojím hlasom. „Zase rozmýšľaš nad mojou hruďou?“

Neskutočný... „Prečo by so mala, hm?“

„Tak to ja neviem. Mňa nepriťahujú mužské vypracované hrude,“ podpichol ma zo smiechom.

„Uvedomuješ si, že som kvôli tebe dobehla všetok smiech za posledné roky jednou hodinou s tebou pri raňajkách?“

„Máš nádherný úsmev. Každému, kto ho vidí ráno, musí rozžiariť celý deň.“ A zase použil ten svoj úprimný hlas, ktorým by vás presvedčil o všetkom. „Vieš, je úžasné, ako sa tvoj život dokáže zmeniť zo sekundy na sekundu. Jeden deň sedím doma s pocitom, že mi chýba niečo a o týždeň už so mnou býva najkrajšia žena na svete s tým najčistejším srdcom a nevadí jej, že som, aký som.“

Nežne sa usmial a s vozíkom podišiel ku mne. „Už prešlo osem hodín a dvadsať minút od vtedy, čo som ťa pobozkal...“ pripomenul mi a prisunul sa ku mne.

„Chceš tým niečo naznačiť?“ šepla som omámene a rukami ho  objala okolo krku.

„Že ťa túžim znovu pobozkať?“ spýtal sa, ale odpoveď určite nečakal, keďže mi vplietol prsty do vlasov a lačne ma pobozkal. Nežne a zároveň vášnivo. Nedokázala som sa od neho odtrhnúť a s radosťou som prijímala jeho vášnivé bozky. Neskôr sa trochu odtiahol.

„Nádhera, ako v nebi...“ šepol spokojne a ešte sa mi nežne otrel o pery.

„Musím len súhlasiť.“

„Nie je to len sen?“

Pousmiala som sa. „Nie, ja snívať nemôžem, takže určite nie.“

Zmätene sa zamračil, ale len som pokrútila hlavou, aby nad tým nepremýšľal. Raz, neskôr... možno  sa všetko dozvie, ale to by bolo asi posledné v našom vzťahu.

„Inak, volal mi ráno otec, Izzie sa nadránom prebrala, takže by sme sa mohli na ňu pozrieť aspoň na chvíľu. Carlisle to vybaví.“ Hneď prešiel na iné myšlienky a už sme sa chystali von. Pomohla som mu obliecť, i keď viem, že by to zvládol aj sám a mohli sme ísť. Veľmi ma prekvapilo, ako sme stretli pri bytovke všetkých možných susedov a všetci Edwarda s úsmevom zdravili a pýtali sa ho, ako sa má. Všetci ho mali radi a ja som sa ani nemohla čudovať. Je len málo ľudí ako Edward.

„Uf, už mi to lezie na nervy,“ povzdychol  si Edward cestou.

„Čo? Nemám ťa tlačiť?“

„Nie, nie... len ako ideme, tak sa za nami otočil každý chlap, ktorého sme stretli. Ani jeden sa nenašiel, čo by na teba nepozrel,“ priznal a ja som sa musela rozosmiať. Bol tak roztomilý ako vždy.

„Ale mňa nezaujímajú,“ uistila som ho. Zastala som a sklonila sa k nemu dole, trochu natočil hlavu ku mne a pobozkala som ho bez ohľadu na to, či na nás pozerá celé mesto.

„Už sa cítim lepšie,“ vydýchol spokojne a hrdo sa usmial. Pobavene som pokrútila hlavou, ešte sme prešli na druhú stranu a boli pri nemocnici. Len dúfam, že nebude na recepcii Mary, lebo sa odtiaľ nedostanem ani zajtra. Opatrne som vošla dnu a sledovala, či na mňa niekde nevyskočí. Uf, vzduch čistý... Nie, nie je čistý. Práve vyšla z ordinácie a už ma uvidela.

„Bella!“ zakričala na mňa.

„Teraz chcem byť neviditeľná,“ šepla som a Edward sa rozosmial.

„Ahoj, Mary. Prepáč, ale teraz nemám čas, idem s Edwardom...“

„Nie, nie, pokojne tu ostaň,“  skočil mi Edward do reči. „Chcem byť s Izzie sám tú chvíľu.“

„Dobre, ale zaveziem ťa k jej izbe.“ V tej chvíli z výťahu vystúpil aj Carlisle a v rukách držal papiere.

„Ahoj, Bells, Edward... Akurát idem za Izzie.“

„Dobre, Edward sa chce na ňu pozrieť. Zavezieš ho tam?“

„Samozrejme.“

Pobozkala som Edwarda do vlasov a s Carlisleom sa cestom dali do rozhovoru. Otočila som sa k Mary, keď zašli za roh a už netrpezlivo podupkávala nohou.

„Pýtaj sa rýchlo, nemám čas,“ zamrmlala som a oprela sa o pult. No nepovedala nič a zrazu sa na mňa vrhla a objala.

„Bože, Bella, ja som tak šťastná aj za teba. Mali ste sa vidieť, keď ste vošli dnu. Obaja ste sa tak zaľúbene usmievali, tak strašne vám to pristane,“ chrlila slová za slovami, až sa jej motal jazyk.

„Ďakujem, Mary. Konečne sa cítim šťastne. Vieš, ako som vždy hovorila, aký by bol pre mňa ideálny muž? Už som ho našla...“

Šťastne sa usmiala. „Tak to som rada. Carlisle mi povedal, čo sa včera stalo, tak dúfam, že občas budeš chodiť na návštevy za nami.“

„Neboj, budem tu chodiť každý deň, keď bude chcieť ísť Edward za Izzie.“

„Dobre. No choď už za ním, nebudem ťa zdržovať.“ Ešte raz som ju objala a s úsmevom sa vybrala za Edwardom. Po ceste som stretla kopu pacientov, ktorí sa pýtali, kedy sa vrátim... A moja odpoveď? Možno o pár týždňov, možno nikdy...

Pred izbou Izzie som si sadla na stoličku, nechcela som ich vyrušovať a ani počúvať ich rozhovor, tak som sa sústredila na niečo iné. Carlisle vyšiel o chvíľu ako prvý.

„Ako to s ňou vyzerá?“

„V noci sme ju ešte raz operovali, je na tom dobre. Ako to ide s Edwardom?“

„Perfektne, ocko. Cítim sa tak energicky a šťastne.“

„Tak to som rád. A aby som nezabudol, Esme ti odkazuje, že by ste sa s Edwardom mohli zastaviť. Rada by ho spoznala a nielen ona.“

„Dobre, dám ti potom vedieť.“

Prikývol, pobozkal ma na čelo a odišiel.  Zoznámiť Edwarda s celou rodinou upírov? Neviem, či to je dobrý nápad. Emmett bude zasa provokovať, ale zase rada by som ich s ním zoznámila... Musím nad tým ešte popremýšľať.

Edward vyšiel konečne z dverí, oči mal červené, ale usmieval sa. Podišiel ku mne.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa ho nežne a chytila mu ruku do dlaní, celý sa triasol.

„Áno, len som šťastný, to je všetko,“ vzlykol. Rýchlo som ho objala a hladila ho po vlasoch. Úplne som ho chápala, cítila som sa rovnako... Radosť, šťastie, láska pohltili moje telo a usadili sa vo všetkých mŕtvych častiach môjho tela. Nevedela som si predstaviť krajšieho miesta, než kde som bola práve teraz. A hlavne s ním...

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 9. kapitola: